Mŕtve nohy v cieli. Talianska klasika napohľad klame

Je prvou z piatich. Najdlhšou zo všetkých. Je nevypočítateľná. Vie byť pohodová, inokedy krutá.

19.03.2022 06:00
Miláno-San Remo Foto:
Momentka z pretekov Miláno-San Remo v roku 2004.
debata

Monumentálna klasika Miláno – San Remo je prvou vážnou skúškou cyklistickej sezóny. Má obrovský cveng. Ak pretekára tím nominuje, znamená to, že má výkonnosť.

Na jej víťazov sa nezabúda.

Spravidla tretiu marcovú sobotu, 298 kilometrov na slnku, vo vetre, v daždi alebo v snehovej chumelici. V minulosti ponúkla už mnoho tvárí. Najbližší víkend vytasí ďalší zo svojich odtieňov. Na štarte bude stáť aj hviezdny Slovák Peter Sagan. Populárne talianske preteky ešte nikdy nevyhral. Zopárkrát bol však blízko.

Pozor, maják

Miláno – San Remo, Okolo Flámska, Paríž – Roubaix, Liége – Bastogne – Liége, Okolo Lombardska. Každá z nich nesie prívlastok monumentálna, každá z týchto klasík má svoje naj. O posledných štyroch vopred vieme, že cyklisti budú trpieť, len prvá klame profilom. Vyzerá nenáročne, je však mimoriadne ťažká.

Švajčiar Fabian Cancellara bol svojho času klasikársky šampión. V San Reme sa však radoval iba raz. V sezóne 2008. „Odvtedy ma už nenechali ísť. Pol dňa som mal na zadnom kolese všetkých súperov. Keď som šiel močiť, zastavili so mnou. Nikdy som sa ich už nezbavil,“ opisuje svoje skúsenosti s prvým jarným monumentom.

Miláno – San Remo, to sú hodiny v sedle, keď máte pocit, že sa nič nedeje, ale oči treba mať na stopkách. Kľúčový okamih môže prísť v najnečakanejšej chvíli. Nie dva, každý má len jeden pomyselný výstrel. „Intenzita kolíše. Je tam niekoľko bodov, keď musí mať cyklista dobrú pozíciu, inak to môže hneď zabaliť. V pelotóne je obrovská tlačenica a pády sú skôr pravidlom ako výnimkou,“ spomína Peter Velits.

Trať meria takmer tristo kilometrov, v cyklistickom kalendári by ste márne hľadali dlhšiu jednodňovú klasiku. Pelotón smeruje z vnútrozemia k pobrežiu, spočiatku pokojným tempom, na poslednej päťdesiatke sa však pedále pekelne roztočia. V cyklistickej literatúre sa píše, že za dedinkou Taggia je maják a ten upozorňuje nielen lode, ale aj pretekárov, že sa začína niečo diať.

„Úprimne, maják som nikdy nezaregistroval. (úsmev) Spomínam si však na úsek troch po sebe nasledujúcich kopčekov, ktoré boli pre mňa akýmsi signálom: aha, je to tu. Tam sa začínal boj o pozície, pretekár, ktorý mal ambície, musel byť minimálne v prvej päťdesiatke,“ vraví trojnásobný majster sveta v tímovej časovke.

Mŕtve nohy

Zhruba 50 kilometrov pred cieľom sa začína lámať chlieb, rovný profil z ničoho nič narušia dva nie dlhé kopce. Ak by boli v itinerári Tour de France, zapadli by, na ich meno si nespomeniete – Cipressa a Poggio sú však talianskymi legendami. Tam sa často rodia víťazi i porazení. To je to miesto, kde všetci čakajú útok a aj tak sa nechajú prekvapiť.

„Poggio nie je náročný kopec, zvládal som ho aj na veľkom prevodníku. Ide sa tam rýchlo aj po 280 kilometroch v sedle. Dôležitý je však boj na jeho úpätí – v tlačenici chce byť každý vpredu. Ak sa to cyklistovi nepodarí, je zle. Viete, aký je najlepší signál? Musí vám fúkať do tváre, nesmiete byť zakopaný niekde v balíku pretekárov,“ vysvetľuje Velits.

Keď sa pretekári dostanú na vrchol, začína klesanie. Nie je ani náročné, ani technické. No nasleduje po 290 kilometroch a je tesne pred cieľom. Posledná šanca, ako prekvapiť špurtérov. V tej chvíli záleží na všetkom. Aj na línii, ktorou pretekár vedie bicykel. Cesta z Poggia síce nie je hrboľatá ako flámsky Paterberg, no nie je to ani žiadna hladká diaľnica v štýle F1.

Kráľ cyklistiky Eddy Merckx ovládol Miláno – San Remo sedemkrát. Britský novinár William Fotheringham v knihe – Merckx: Napoly muž, napoly bicykel – opisuje, ako Belgičan počas jedného z ročníkov zaútočil na vrchole Poggia a pod ním mal až 30-sekundový náskok. Autor spomína, že tento cyklistický kanibal bol taký silný, že vyšprintoval z každej zákruty, ktorá viedla do cieľa. Zatiaľ čo jeho nohy vraj boli stále svieže, ostatní ich mali už dávno mŕtve.

Pravda, ak na Poggio vôbec došli. Nielen dĺžka, ale aj premenlivé počasie robia z Miláno – San Remo mimoriadne ťažkú skúšku. Je polovica marca, počasie je premenlivé, občas bláznivé, hocikedy drsné. Ak jazdcov na ceste k azúrovému pobrežiu sprevádza vietor, je to nebezpečné i veľmi stresujúce.

Stretol lyžiarov

Keď sme sa vlani v lete rozprávali s Petrovým bratom Martinom Velitsom o horúčavách na španielskej Vuelte, nenápadne premostil na klasiku Miláno – San Remo. Tej cti sa mu dostalo tesne pred odchodom do cyklistického dôchodku. Nie sú to však najkrajšie spomienky.

„Tam som si uvedomil, aké sú štyridsiatky fajn. Že radšej sa budem celý deň ochladzovať, ako sa trápiť v snehu a daždi v štyroch stupňoch Celzia,“ smial sa niekdajší slovenský pretekár s tým, že Miláno – San Remo 2013 nemalo nič spoločné s cyklistikou.

Ak by však mohol vysadnúť na bicykel o 103 rokov skôr, vedel by, že to môže byť aj omnoho horšie. Práve o San Reme 1910 sa hovorí ako o najťažšom ročníku vôbec. Na štart sa postavilo 63 jazdcov ešte pred východom slnka.

Keď prví pretekári vošli do Pavie, začalo pršať, v neďalekej Tortone z toho bola už búrka, to najhoršie však prišlo pri stúpaní na Passo del Turchino na ceste do Ovady. Legenda vraví, že Belgičan Cyrille Van Houwaert, ktorý bol v tom čase na čele, stretol na ceste dvoch lyžiarov. Môžeme sa len domnievať, kto bol viac šokovaný. Či cyklista alebo lyžiari…

Počas zjazdu však Van Houwaert takmer zamrzol na kosť a rozhodol sa, že preteky vzdá a radšej nájde útočisko vo vyhriatom dome povedľa cesty. Slávny Eugene Christophe, víťaz Tour de France, si odskočil do hotela, aby svoje telo rozmrazil. Urobil dobre, lebo jazdci, ktorí ho medzitým predbehli, už do cieľa nedošli.

Christophe prišiel do San Rema po dvanástich hodinách a 24 minútach, druhý Giovanni Cocchi o hodinu neskôr, na bronzového Giovanniho Marcheseho sa v cieli čakalo ďalších sedemnásť minút. Miláno – San Remo vtedy dokončili len štyria cyklisti.

debata chyba
Viac na túto tému: #Miláno-San Remo
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy