Publikum sa bude zabávať, jazdci tradične trápiť.
Pre Petra Sagana to bude posledné veľké podujatie v sezóne. Posledné veľké v Bore.
A v nemeckom tíme možno aj posledné vôbec. Slovenský šampión zatiaľ v tohtoročnom kalendári nemá naplánované žiadne iné.
Šťastie je podmienka
Peklo severu je veľmi špecifické. Úspech od neúspechu neraz delia milimetre a stotiny. Bez silných nôh to nejde, ale bez šťastia ste odsúdený na fiasko. Také je Roubaix – nepredvídateľné a kruté.
„Ale ak sa na vás usmeje, vie byť aj skvelé. V druhom prípade to je veľmi dlhá a úmorná trať. Pozrite sa na zoznam víťazov, je ich veľa a takmer každý je iný. Buď vyhrali so šťastím alebo práve v deň D mali tie najlepšie nohy,“ zamyslel sa 31-ročný Žilinčan.
Sám najlepšie vie, že na severe Francúzska môže cyklistu postihnúť množstvo problémov. Zajtra odštartuje na Paríž-Roubaix už deviatykrát.
„Počas dňa sa môže stať tisíc vecí. V nesprávnom momente dostanete defekt, utrpíte pád alebo sa zdržíte, lebo spadol niekto pred vami. Takéto momenty môžu pre vás ľahko ovplyvniť celé preteky. Stratíte v nich čas i energiu. Nemusíte byť najlepší a môžete vyhrať,“ povedal.
Nedokončiť tieto preteky nie je umenie. Stáva sa to pomerne často. Saganovi však zatiaľ iba raz. Hneď pri jeho premiérovej účasti v sezóne 2010, kedy vstúpil medzi profesionálov.
Čítajte viac QuickStep mi odobril aj Sagan. Kocky na Roubaix budú masaker
Ak by sme už dnes mali hodnotiť jeho päťročné pôsobenie v Bora-Hansgrohe, smelo môžeme tvrdiť, že jeho najväčší úspech sa spája práve s mačacími hlavami, ktoré lemujú cestu na staručký ovál v Roubaix.
Písal sa rok 2018 a trojnásobný majster sveta sa zapísal do dejín najslávnejšej monumentálnej klasiky zo všetkých. Nielen výsledkom. Aj spôsobom, akým ho dosiahol.
Ako vo vírivke
Je nedeľa ráno, 8. apríla. Pelotón je neobyčajne rýchly. Už pred sektormi s tradičnými pavé je svedkom mnohých nástupov. V Troisvilles, úseku s prvými šutrami rozhádzanými po zemi, je to hotové šialenstvo – každý chce byť vpredu.
Druhá časť pretekov je úplne odlišná od prvej. Hrboľaté kilometre so železnou pravidelnosťou striedajú tie hladké. Sagan tie chvíle opísal veľmi zaujímavo aj vo svojej autobiografii Môj svet.
„Sedeli ste niekedy vo vírivke pustenej na plné obrátky, keď sa zrazu prestanú tvoriť bublinky a všetko sa upokojí? Tú chvíľu milujem. Presne také je to v momente, keď opustíte pavé a vybehnete na asfaltku. Je to pocit bezhraničného pokoja.“
To je tá správna chvíľa na útok aj v onú spomínanú nedeľu. Šampión útočí nenápadne 54 kilometrov pred cieľom. V sedle sa pomaly vzďaľuje najväčším súperom a pripája sa k dvom jazdcom z úniku dňa – Silvainovi Dillierovi a Jellemu Wallaysovi.
„Skvelá správa. Ihneď som si pomyslel, že takto by sme to mohli dotiahnuť až do cieľa,“ zaspomínal si Belgičan pre Pravdu.
Čítajte viac Odhodlaný Sagan: Nebojím sa mokrého Roubaix
Pred cieľovou páskou v Roubaix môžu pretekára postihnúť mnohé problémy. Najčastejším z nich je defekt, trojnásobný majster sveta by o tom vedel rozprávať.
Pády i zlomeniny sú súčasťou každého ročníka a keď nie, do cesty sa vám môže pripliesť aspoň čierny pes, ako Bernardovi Hinaultovi v roku 1981. „Tieto preteky sú kravina,“ prskal Francúz v cieli aj napriek tomu, že vyhral.
Aj Sagan pár desiatok kilometrov pred historickým oválom zisťuje, že s jeho bicyklom niečo nie je v poriadku.
"Prešli sme ďalší úsek s kockami a ja som ihneď pocítil, že niečo je zle. Pozrel som sa dolu. Doriti. Predstavec a riadidlá sa oproti rámu bicykla vychýlili doľava. Boli nakrivo asi o tridsať stupňov. Ak by sa v tej polohe zasekli a nehýbali, mohol som to pri jazdení zohľadniť a vyrovnať sa s tým.
Skôr som však očakával, že sa mi uvoľní skrutka a celé riadidlá sa stočia. Mohli by sa obrátiť o stoosemdesiat stupňov a ja cez ne saltom preletím na napoleonskú cestu, priamo do náručia porážky. Doriti, doriti, doriti," spomína Sagan na nezvyčajný moment.
Poriadne nahnevaný
Čo teraz? Cyklistická logika navráva zosadnúť z bicykla a počkať na sprievodné vozidlo. Ale toto je Paríž – Roubaix. Zastavíš raz a je po všetkom.
"Možno keby som poriadne mykol riadidlami. Vrátili by sa do správnej polohy? Udriem do nich, no dosiahnem len to, že sa všetko zatrasie. Márna snaha. Čo keby som o niečo zaklinil predné koleso? Striedame pozície, po mne sa dostáva do vedenia Dillier a ja sa zaraďujem vedľa Wallaysa.
Keby som sa v tejto situácii nečakane dotkol jeho kolesa, takmer určite by som spadol. Ak by som to však urobil úmyselne a mal plne vo svojej réžii, to by bolo iné, nie? Rýchle a prudké buchnutie, vyrovnávam riadidlá a ideme ďalej, akoby sa nič nestalo," prezrádza v knihe svoje myšlienkové pochody.
Sagan to predsa len urobí. Predným kolesom nevyberane naráža súperovi do bicykla. Po jeho začudovanom pohľade sa ospravedlní.
Nepomáha to.
Slovák sa naďalej strieda na čele unikajúcej skupinky s vedomím, že ak niečo nevymyslí, jeho sen o veľkej dlažobnej kocke sa čoskoro rozplynie. A tak si dal s Wallaysovým zadným kolesom repete.
"Teraz už nesledujem žiadne priateľské pokrčenie plecami, len prúd polohlasných nadávok a nechápavý pohľad,“ spomína.
Na situáciu sme sa nedávno opýtali aj Wallaysa.
„Peter ma pekne nahneval. Veď si len predstavte, že ste na konci so silami, vytrasený z kociek, unavený a zaprášený a zrazu vám Sagan toto začne robiť. Pýtal som sa ho na dôvod, prečo to robí,“ povedal nám.
„A mal som vari zísť z bicykla? Opýtať sa Wallaysa, či nemá pri sebe imbusáky a skúsiť nedostať päsťou po ksichte?“ pýta sa zasa Sagan v knihe sám seba.
Čítajte viac Veria bookmakeri Saganovi? Toto sú top favoriti víkendového Pekla severu
Wallays ho nemá, ale Ján Valach v sprievodnom voze áno.
Líder Bory následne celému svetu ukáže, že nemá iba šikovné nohy, ale aj ruky. Čudom, s ktorým bežne poskladáte aj obyčajnú detskú postieľku, párkrát otočí a je po probléme.
Ide sa ďalej…
Ako preťažený chrt
Sagan spolu s Diellierom mašírujú k predmestiu Roubaix a frustrovaný Wallays pomaly odpadáva.
„Dillier odfukoval ako preťažený chrt, ale napriek tomu nepoľavil,“ spomína Žilinčan.
Opýtali sme sa aj Švajčiara, či to tak naozaj bolo: "Nuž, v nádrži mi už veľa nezostávalo, šiel som na maximum. Ale aj Peter už mal toho dosť (úsmev).
A kto by aj nie, Paríž – Roubaix sú preteky, kde sa po celý čas ide na limit. V cieli sú so silami všetci na dne – ten, kto vyhrá, ale aj ten, kto dorazí posledný."
Obaja borci prichádzajú spoločne aj na legendárny ovál.
"Na papieri vyzeralo všetko jednoznačne – Sagan je neskutočný rýchlik, dokazuje to dlhé roky. Na svetových šampionátoch v Dohe 2016 a v Bergene 2017 potvrdil, že vie zdolať aj tie najväčšie špurtérske esá.
Ale Roubaix je Roubaix – je to 250 kilometrov driny, v prachu a na dlažobných kockách. Aj finiš je úplne iný ako na klasických pretekoch. Dúfal som, že môžem prekvapiť," prezradil nám Dillier.
Svetový šampión a málo známy Švajčiar spomalia a začína sa taktický boj. Taký môžete vidieť jedine na francúzskom monumente. Žiadny špurt, iba nekonečné obzeranie sa a vyčkávanie, kto začne prvý.
Slovák sa drží v závetrí a to najlepšie si necháva do poslednej klopenej zákruty. Nazbiera posledné zvyšky síl a vyráža do špurtu, na ktorý už neexistuje odpoveď. V cieli objíme Dilliera.
Foto: SITA/AP, Michel Spingler
„Bol rád, že sme si navzájom pomohli. Myslím, že sa mi aj poďakoval,“ prezrádza Švajčiar. Na monumentálnej klasike to bolo monumentálne víťazstvo. Azda najväčšie pre Boru, aké kedy v pelotóne World Tour dosiahla.
A Sagan? Je šťastný, veď práve vyhral svoj druhý monument v kariére. V cieli je celý zaprášený a keď si dá dole okuliare, pripomína mikulášskeho čerta zafúľaného od sadzí. Je to predsa Peklo severu.
Zajtra si môže Tourminátor slávny triumf zopakovať.
Na Paríž-Roubaix, ktoré je akousi pomyselnou krížovou cestou, spomienkou na zničené cesty, nekonečné ostreľovanie a zákopy z 1. svetovej vojny, tentoraz neprichádza ako favorit.
Ale nezabudnite: Na Pekle severu nie vždy vyhrávajú najlepší…