Foto: FOTO: ARCHÍV MILANA JURČA
V lete pracuje v neďalekom veľkom záhradníctve. Bývalá úspešná cyklistika zo Závažnej Poruby oslávila v nedeľu päťdesiatku.
S cyklistikou sekla v Atlante
Na olympijských hrách v Atlante 1996 urobila čosi, čo málokto čakal. V montbajkovej súťaži finišovala deviata. Na bicykel sa v pretekoch už viac neposadila. Hoci najlepšie roky mala možno len pred sebou. Mala dvadsaťpäť…
Jej deviate miesto je stále najlepším umiestnením slovenskej cyklistiky v olympijských pretekoch, ale v cieli bola sklamaná.
„Trúfala som si na lepší výsledok. Pred Atlantou som mala formu. Vo Svetovom pohári som skončila tretia i druhá. Ale na olympiáde som nemala deň. Aspoň sa mi ľahšie lúčilo s veľkým športom. Boli to moje posledné cyklistické preteky v živote,“ potvrdzuje.
Rok pred olympiádou sa vydala. V Závažnej Porube bola veľká sláva, v tom čase najznámejšia obyvateľka obce si brala Američana Philipa Lowa. Pre ňu to bol krásny i šialený deň.
Všetci sa nahodili do krojov a vyhrávala muzika. Čakalo sa len na ňu. Pred obradom si odskočila na Donovaly a triumfovala na majstrovstvách Slovenska v horskej cyklistike.
„O tretej som sa vrátila domov, o piatej bol sobáš. Týždeň po mne sa ženil brat. Vtedy bol zasa šampionát na ceste… Najskôr som vyhrala časovku a vzápätí aj preteky jednotlivkýň.“
Foto: Archív
V nich mala v cieli osemminútový náskok. Prevaha všestrannej Liptáčky bola v pelotóne drvivá. Musela by dlho loviť v pamäti, aby spočítala, z koľkých titulov sa vôbec tešila.
Na chate Baranec jej ratovali život
Jej cyklistická kariéra trvala len desať rokov. Naplno ju rozbehla až ako šestnásťročná. Bola veľký športový talent, ale dovtedy malo prednosť bežecké lyžovanie. Na bicykel vysadla len v tréningu, ale keď začala mať problémy s kĺbmi, presedlala na cyklistiku.
A čoskoro bola aj v nej úspešná. „Rýchlo ma chytila, prvé roky boli pre mňa úplne najkrajšie. Mala som na stenách polepené plagáty cyklistov, vedela som makať a aj ma to bavilo. Cyklistika mi otvorila dvere do sveta, naučila som sa jazyky, našla si manžela…“ tvrdí.
Výsledky prišli rýchlo. Na MS 1989 skončila šiesta. A o dva roky si vyskúšala na svetovom šampionáte cross-country. V premiére excelovala – získala striebornú medailu. To všetko sú fakty, akými sa nijaká iná slovenská cyklistka nemôže pochváliť.
V roku 1993 sa zdalo, že vrcholový šport musí definitívne zabaliť. V Žiarskej doline ju na tréningu zrazilo auto. Na chate Baranec. na tej istej, na ktorej mali neskôr s Philipom svadobnú hostinu, jej zachraňovali život.
„Prebrala som sa až v nemocnici. Na mnohé detaily som si nepamätala. Okrem iného som mala dolámanú ruku. Keď sa zrástla, nemohla som s ňou poriadne hýbať, dlho ma trápila. Na viac ako rok som vypadla z cyklistiky a návrat bol komplikovaný,“ vracia sa k ťažkému okamihu svojho života.
Doma majú 20 bicyklov
Cyklistike sa venovala poctivo, ako všetkému, do čoho sa pustila. Ale nikdy nebola pre ňu stredom vesmíru. Na olympiádu do Atlanty už nechcela ani cestovať. „Bola som čerstvo vydatá a už som viac túžila po pokojnom rodinnom živote a deťoch,“ priznáva.
Nakoniec ju presvedčil manžel, aby sa opäť vrhla do tvrdého tréningu. Venoval sa na špičkovej úrovni veslovaniu a v roku 1980 mu unikla šanca štartovať na OH v Moskve, Američania ju bojkotovali. Thomas, ktorý je právnik a zaoberá sa najmä otázkami životného prostredia, nechcel, aby o tento zážitok prišla aj Eva.
Lenže opäť sa jej kariéra komplikovala. V roku 1995 letela z Londýna do Ríma na preteky Svetového pohára a ukradli jej bicykle.
„To ma úplne rozladilo, nemohla som sa zúčastniť na najbližších pretekoch. Na poslednú chvíľu mi poskladali nový bicykel na svetový šampionát,“ približuje.
Foto: Archív E. O.
Na bicykel vysadne už len výnimočne. Hoci ich majú doma dvadsať.
„Manžel je cyklistický fanatik. Bicykle sú jeho vášeň. Kupuje staré, opravuje ich, predáva. Ja mám dva, na ktorých som štartovala ešte na olympiáde – montbajkový i cestný. Visia zaprášené v garáži. Tretí je obyčajný, mestský, občas ho vytiahnem, presúvam sa v okolí. Cestná premávka je však veľmi hustá, je to už skoro nebezpečné.“
Jubilantka si kúpila kvety i tortu
Prednosť majú opäť bežky a vrhla sa aj na cvičenie jogy. Pomáha jej zdravotne.
„V Colorade sú krásne zimy. S bežkami som nikdy úplne neskončila. Keď som študovala na univerzite v Grenobli, bola som v zime členkou bežeckého družstva a keď som pred OH študovala na Coloradskej univerzite psychológiu, získala som štipendium a stala sa členkou univerzitného tímu v bežeckom lyžovaní.“
Uplynulý víkend bolo u nich veselo. Narodeniny, dvadsiate tretie, mal najstarší syn Thomas.
Foto: Archív Evy Orvošovej
„Veľké oslavy sme nerobili, v piatok som bola v obchode a kúpila som si krásne ruže a tortu,“ dodáva Eva. „Odo mňa dostane úsmev, spravíme si všetci spolu pekný deň,“ zapája sa do debaty so smiechom manžel.
Spolu majú troch synov. Michael je o dva roky mladší ako Thomas, Lukas má sedemnásť. Polovicu života už prežila v Amerike.
"Aj náš život vlani ovplyvnila pandémia koronavírusu. Ale v Colorade nie sú také prísne obmedzenia ako na Slovensku. V uzavretých priestoroch nosíme rúška, ale môžeme športovať, otvorené sú lyžiarske strediská, obchody, kostoly, v štátnych školách sa učí dištančne, ale súkromné fungujú.
A napríklad na Floride beží úplne normálny život. Každý rok som chodila na Slovensko, ale vlani to nevyšlo. Verím, že v lete budem môcť aj s mojimi chlapmi osobne zablahoželať otcovi k osemdesiatke," uzatvára Eva Orvošová.