Potom mu oznámili, že vyhral preteky a spýtali sa ho, či chce vidieť, ako vyzeral, keď ho priviedli. Prikývol. Jeden z lekárov mu ukázal fotografiu.
„Všetko, čo som videl, bola krv. Vyzeral som ako zrazené zviera. Pomyslel som si: Čože? Takto teda vôbec nevyzerám.“
Týmito slovami sa začína obsiahly rozhovor s Fabiom Jakobsenom, cyklistom tímu Deceuninck-Quickstep, ktorý prežil v auguste hororový pád v cieli úvodnej etapy augustových pretekov Okolo Poľska. Nehoda vystrašila celý svet – a nielen ten cyklistický.
Holanďana vytlačil v špurte do bariér krajan Dylan Groenewegen. Jakobsena museli na mieste oživovať, dva dni bol v umelom spánku. V úvodu článku boli opísané prvé momenty z jeho prebudenia.
Absolvoval niekoľko operácií (na rekonštrukciu ústnej dutiny mu vzali kosti z panvy), zostal mu jediný zub. Zranenia tváre si vyžiadali 130 stehov. Krátko pred Vianocami prvýkrát prehovoril o nehode.
Groenewegena za ňu potrestali deväťmesačným zákazom činnosti (trest platí spätne od augusta), súťažiť môže od 7. mája budúceho roka.
Rozhovor s Jakobsenom priniesol holandský portál AD, prinášame vám z neho úryvky.
"Pre väčšinu jazdcov išlo o prvé preteky po koronapauze. Trať som poznal, cieľová čiara bola tam, kde vždy – dole kopcom. Počas pretekov som bol v dobrej nálade. Pamätám si, ako som zakýval na kamaríta Juliusa (van den Berga z tímu EF, pozn.), ktorý bol vo vedúcej skupine.
V poslednom kilometri som uháňal za kolegami Davidom Ballerinim a Florianom Sénéchalom. To je posledné, čo si pamätám. Ostatné je zahalené v tme," povedal.
Florian mu po páde pri rýchlosti 70 km/h ako prvý bežal na pomoc.
"Videl ma ležať na asfalte obklopeného spadnutými bariérami. Všade bola krv. Okolostojaci neurobili nič, boli až príliš šokovaní pohľadom na mňa.
Florian si všimol, že sa dusím vlastnou krvou. Nemohol som sa pohnúť, v mojich očiach videl paniku. Reflexívne mi nadvihol hlavu, aby mi krv mohla tiecť ústami dolu hrdlom," opisuje, čo mu povedal kolega. Ten v záberoch kamier plakal.
Podľa Jakobsena bolo veľkým šťastím aj to, že lekár stajne SAE Team Emirates duchaprítomne vyskočil z auta a bežal mu na pomoc:
„Voľakedy bol lekárom v záchrannej službe. Prevzal kontrolu nad situáciou, kým neprišiel záchranársky vrtuľník.“
Život mu však zachránil aj komisár Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI), do ktorého narazil pri bariére. „Náraz stlmil v podstate ako ľudský štít. Keby tam nebol, tvrdo by som narazil do cieľovej bariéry a pravdepodobne by som vám tento príbeh teraz nehovoril,“ netají vďaku.
Mimochodom, komisár mal niekoľko zlomených rebier, ale je v poriadku.
Do Poľska za Jakobsenom pricestovala jeho priateľka Delore a otec, ktorí museli mať kvôli koronavírusu ochranné obleky a masky. Doplnili ich aj cyklistova mama, sestra a psychológ tímu Deceuninck-QuickStep.
„Jeho tvár mala obdĺžnikový tvar. Rozoznala som ho iba vďaka jeho obočiu a mihalníc. Hlavu mal oholenú s veľkou podliatinou, kde mu mozog narazil do lebky,“ opisuje Dolores pohľad, ktorý sa jej naskytol. Dodala, že sa pozerala na vnútro partnerovho nosa.
Jakobsenov stav sa neskôr zhoršil.
„Zažil som skutočný strach zo smrti. Zmocnila sa ma paniku, ťažko som dýchal. Boli to najdlhšie dni v mojom živote, nikdy som tak netrpel. Radšej by som jazdil na troch Vueltách za sebou ako strávil ďalší deň na jednotke intenzívnej starostlivosti,“ priznal.
Nik mu vraj nevysvetlil, čo sa dialo a nemohol sa na to spýtať: „Možno aj preto, že som tam ležal ako zombie. Ako z iného sveta. Vedel som, že je to vážne a ľudia okolo mňa zomierajú. Dvakrát ma navštívil kňaz, ktorý sa za mňa prišiel pomodliť.“
Jeho tvár sa priam zázračne zahojila.
„Akurát môj nos vyzerá, akoby som boxoval s Mikeom Tysonom. Lekári by na ňom ešte ešte mohli popracovať, ale nechcem to, pretože by mi to mohlo brániť v dýchaní. Väčšinu škôd nevidieť, sú skryté vo vnútri. Iba na podnebí mám osemdesiat stehov. Vo februári ma čaká ďalšia operácia.“
V čeľusti mu pribudnú implantáty, všetky zuby bude mať na jeseň:
„Keď som bol prvýkrát doma, objednal som si pizzu. Trvalo mi 10 minút, kým som prehltol jedno malé sústo. Polovica zubov mi stále chýba, takže to nie je ľahká úloha.“
Aj keď to chvíľu trvalo, vrátil sa na bicykel.
„Každý druhý deň jazdím dve hodiny. Šprint som zatiaľ neskúšal. Mám však svoj harmonogram a pripojil som sa k tímu na sústredení. Spolu s niekoľkými kolegami sme sa išli previezť. Išli sme asi tridsiatkou, ale bolo to euforické. Ako keby som jazdil Champs-Elysées v záverečnej etape Tour. Prinútilo ma to uvedomiť si, ako veľmi milujem svoju prácu, ako rád jazdím,“ zdôveril sa.
A čo návrat do profipelotónu?
„Verím, že v marci budem pripravený, ale realistickejšie to vidím v auguste. Nebolo by skvelé, keby som mohol o trofeje bojovať presne rok po nehode?“ zamýšľa sa.
Zábery z nehody si pozrel v podstate hneď, ako to bolo možné.
"Dylanov pohyb je veľmi zreteľný. Dylan vybočí zo svojej línie a keď som okolo neho prechádzal, zavrel dvere. Myslím si, že to videli všetci.
Keby to urobil skôr, mohol by som zabrzdiť, keby neskôr, bol by som pred ním. Dopadlo to zle, nemal som kam ísť. Myslím si, že sme išli rýchlosťou 84 km/h. Pri tejto rýchlosti je takmer nemožné reagovať," opisuje.
Vyčíta Groenewegenovi nehodu?
"Áno, v istom zmysle slova. Nemohol by som na rovinu povedať, že za to nemôže. Je mi to ľúto. Mrzí ma kvôli mne, jemu, našim tímom. Boli sme dvaja najlepší dvaja holandskí šprintéri, patrili sme k top špičke na svete.
Raz vyhral jeden, inokedy druhý. Obaja sme mali ísť na Giro. Odštartovali sme duel, ktorý mohol trvať dlho. Presne o to ide v našom športe. Bavíme ľudí a sme za to platení. Veľmi som sa tešil, že proti nemu nastúpim. A potom sa niečo také stane, pri všetkej úcte, na pretekoch Okolo Poľska," vzdychne si.
Je preňho veľmi ťažké pochopiť, prečo to Groenewegen spravil.
„Nevidel ma? Príliš riskoval? Chcel za každú cenu triumfovať? Vedel, že ide o rýchly finiš, poznal riziká. Pre mňa je šprint niečo viac ako vidieť tabuľu 200 metrov a ísť do toho. Je to viac ako šliapať do pedálov ako blázon. Mal zvážiť následky. Sme ľudia, nie zvieratá. Toto je šport, nie neľútostná vojna,“ netají rozhorčenie.
Deväťmesačný trest považuje za dlhý, no keď sa na to pozerá aj s pauzou, ide o mesiac či dva:
„Nebezpečným šprintom riskoval život niekoho iného. Toto musí cyklistický svet preskúmať. Kamikadze štýl špurtu musíme ukončiť s ohľadom na zdravie iných jazdcov. Nech tento incident slúži ako precedens.“
Upozorňuje však aj na problematické zábrany pri trati. „Prebiehajúci vyšetrovanie objasní, či boli zmontované správne. Ak uvidím, že budú rovnaké, do hromadného špurtu sa nezapojím. Tímy, jazdci a UCI by si mali niečo uvedomiť.“
Pred dvoma týždňami UCI predstavila súbor bezpečnostných opatrení na budúcu sezónu – prispel k nim aj Jakobsenov pád. Medzi 14 bodov patrí aj dôkladnejšia inšpekcia bariér v cieľových rovinkách.