Hoci sa v rozhodujúcej etape poriadne vytrápil, Primož Roglič obháji celkový triumf na španielskej Vuelte. Stačí mu prísť do cieľa v Madride a preberie si víťaznú trofej druhý rok za sebou.
„Je to nádherný spôsob, ako zakončiť sezónu. Ďakujem kolegom i súperom za skvelé preteky. Ukázali sme parádnu šou,“ usmieval sa slovinský cyklista.
Poučná lekcia
Vráťme sa o pár týždňov späť. Devätnásty september, predposledná etapa Tour de France. Roglič má pred individuálnou časovkou pohodlný náskok a nikto neočakáva, že špecialista na jazdu proti chronometru by v nej mohol prísť o žltý dres.
Lenže na Planine krásnych dievčat sa dejú veci. Roglič sa trápi, na bicykli sedí v neprirodzenej pozícii, v tvári výraz trpiteľa. Jeho mladý krajan Tadej Pogačar ide výborne. V cieli nadelí rivalovi dve minúty, vyzlečie ho z trička pre vedúceho pretekára a o deň neskôr sa v Paríži teší z celkového triumfu.
„Bola to pre mňa tvrdá, ale zároveň poučná lekcia. Napriek tomu som necítil pocit zlyhania. Druhé miesto som považoval za skvelý výsledok, ktorý mi dodal vzpruhu do zvyšku sezóny,“ zdôraznil Roglič.
Viacerí očakávali opak. Verili, že sklamanie z Tour bude mať pre bývalého skokana na lyžiach fatálne následky. Ozývali sa hlasy, že rodák z mestečka Trbovlje nie je dostatočne psychicky silný dosahovať veľké výsledky.
Útok Carapaza
Avšak vyvrátenie tvrdení neprajníkov má Roglič v popise práce. Len málokto mu veril, keď z lyží prešiel na bicykel. Pochybovačom nestačilo ani konečné tretie miesto z lanského Gira d'Italia.
„Názory ľudí beriem s rezervou. Sám najlepšie viem, čoho som schopný. Rozdiel medzi prvým a druhým miestom je v cyklistike obrovský. Každý si pamätá len víťazov,“ vyhlásil pred časom.
Skromný Slovinec nie je veľký rečník, radšej za seba nechá hovoriť činy. Po Tour sa bleskovo oklepal, čoho výsledkom bol triumf na monumentálnej klasike Liége-Bastogne-Liége.
Na Vuelte pôsobil sebavedomo. Agresívnou jazdou vybojoval štyri etapové triumfy a tri druhé miesta. Útočný štýl sa mu vyplatil, keď práve bonifikačné sekundy (spolu ich mal 48) rozhodli o jeho úspechu.
Pred rozhodujúcou etapou, ktorá sa končila stúpaním na kopec Covatilla, viedol pred Ekvádorčanom Carapazom z Ineosu o 45 sekúnd. Keď súper tri kilometre pred cieľom zavelil k útoku, Slovinec stuhol a nestíhal. Náskok sa rýchlo znížil na polovicu.
Vo veternom počasí mu napokon pomohli súperi. Zavesil sa na dvojicu z Movistaru Soler, Mas, prekonal krízu a finišoval v dostatočnom časovom odstupe. Zovretá päsť v cieli bola viac symbolom úľavy ako víťazným gestom.
„Možno to tak nevyzeralo, ale ani na chvíľu som nepochyboval, že by som o červený dres mohol prísť. Vedel som, že si ho zaslúžim,“ vravel po dramatickom závere.