Julian Alaphilippe sa dočkal. K zisku titulu majstra sveta mal niekoľkokrát blízko, ale vyšlo mu to až v nedeľu na ikonickom autodróme v Imole.
„Musel som vyhrať. Zlatú medailu a dúhový dres som sľúbil otcovi krátko predtým, ako umrel. Viem, že je teraz na mňa pyšný,“ vravel so slzami v očiach.
Húževnatý talent
Peter Sagan, Wout van Aert či Zdeněk Štybar. To sú len niektoré mená, ktoré presedlali na cestu z iného druhu cyklistiky. Rodák zo Saint-Amand-Montrond nebol výnimka.
Ako väčšina francúzskych chlapcov, aj on chcel byť ako dieťa slávnym futbalistom. V žiackych kategóriách patril vďaka šikovnosti a rýchlosti k najlepším. Z hry ho však odstavila drobná postava.
„Postupom času som si uvedomil, že vo futbale nemám budúcnosť. Mohutnejší protihráči ma zrážali na zem a mne sa to prestalo páčiť. Rozhodol som sa, že silné nohy využijem inde,“ spomínal Alaphilippe.
Vrhol sa na bicykel a urobil dobre. Najskôr mu učaroval cyklokros, kde rýchlo dosiahol level starších kolegov v tíme. Prvý výraznejší úspech zaznamenal v roku 2010, keď na juniorských MS bral striebro.
„Bol nesmierne húževnatý. Mal talent, ale bez tvrdej roboty by ho nedokázal zveladiť na úroveň, ktorú predvádza teraz. Od začiatku kariéry ho zdobila víťazná mentalita,“ tvrdí o ňom jeho bývalý tréner Jean-Pierre Beunot.
Objavil ho Lefevere
Netrvalo dlho a Alaphilippe vymenil terén za asfalt. Po niekoľkých kvalitných výsledkoch medzi amatérmi si ho vyhliadol Patrick Lefevere. Dlhoročný šéf QuickStepu je známy precíznym citom pri výbere talentov a ani vtedy sa nemýlil.
„Dopočuli sme sa, že medzi amatérmi jazdí zaujímavý mladík. Šiel som si ho pozrieť na vlastné oči a už vtedy ma upútal. Je na ňom niečo špeciálne, vravel som kolegom. Zapracovali sme ho do juniorského tímu a zvyšok príbehu už poznáte,“ vraví Lefevere.
Alaphilippova hviezda rýchlo stúpala hore. Na ME 2013 bral štvrté miesto, na MS v rovnakom roku bol medzi jazdcami do 23 rokov deviaty. Postupne sa vypracoval na jedného z najlepších univerzálov v pelotóne.
„Je to skvelý pocit. Som veľmi rád, že som mohol potešiť domácich fanúšikov. Na žltý dres si ešte netrúfam, ale poznáte to – nikdy nehovorte nikdy,“ vravel v cieli Tour de France 2018, keď vyhral súťaž o najlepšieho vrchára.
14 dní v žltom
Úspešné výsledky boli predzvesťou úžasnej sezóny, ktorú predviedol vlani. Povyhrával slávne klasiky Miláno-San Remo či Valónsky šíp (spolu 12 triumfov), ale to najlepšie si nechal na domácu Tour.
Zaskočil súperov, fanúšikov a zrejme i sám seba, keď štrnásť dní nosil žlté tričko pre lídra priebežného poradia. Po nasledujúcej etape už musí o najhodnotnejší dres prísť, prognózovali deň čo deň experti. Lenže nič také sa nedialo.
Koniec nádejám prišiel až v Alpách. Ortodoxní vrchári boli v náročných kopcoch silnejší a Alaphilippe si uvedomil, že do Paríža v žltom nepríde. Z konečného piateho miesta mal veľkú radosť.
„V nič také som ani nedúfal. Išiel som na hranici možností, k výraznejšiemu úspechu mi chýbali sily. Vyhrať Tour vyžaduje obrovské množstvo snahy a úsilia. Teší ma, že som sa k absolútnemu vrcholu aspoň priblížil,“ tvrdil vlani.
Dúhový dres je najviac
Všetci od neho očakávali pokračovanie dominancie aj v tomto roku. Lenže cyklista mieni a pandémia mení. Pred štartom preloženej Tour odmietol útok na popredné priečky.
„Necítim sa dostatočne silný. Výpadok v tréningu počas koronapauzy bol veľký, chýbajú mi najazdené kilometre. Avšak nevzdávam sa, pôjdem po čo najlepší výsledok,“ vyhlásil.
Hoci na Starej dáme 2020 zažiarili iné hviezdy, nestratil sa ani Alaphilippe. Vyhral hneď druhú etapu v Nice a žltý dres nosil počas troch dní. V Paríži bol medzi prvými, kto gratuloval Tadejovi Pogačarovi k celkovému triumfu.
Slovinský supertalent túžil aj po dúhovom drese. V nedeľu sa pustil do úniku počas predposledného okruhu a vypracoval si sľubný náskok. Lenže precenil sily a miesto na hlavnej scéne musel prenechať iným.
Alaphilippe urobil rozhodujúci ťah na poslednom stúpaní Cima Gallisterna. Odpáral nebezpečného Van Aerta i ďalších rivalov a počas zostupu do Imoly ukázal skvelé schopnosti v zjazde. Cieľovú rovinku si už mohol vychnutnať s rukami nad hlavou.
„Zakaždým, keď vyhráte veľké preteky, je to úžasná a špeciálna emócia. Ale dúhový dres je najviac. O triumfe na svetovom šampionáte som sníval veľa rokov. Ocko, toto je pre teba!“ odkázal s pohľadom upreným do neba.