Foto: SITA/AP, Claudio Luffoli
Víťaz z roku 1906 René Pottier spáchal samovraždu po tom, ako ho práve počas najslávnejších cyklistických pretekov podviedla manželka. Šampióna z roku 1923 Henriho Pélissiera zasa zabila milenka zbraňou, ktorá patrila jeho prvej žene.
Čo je to však oproti príbehu Jacquesa Anquetila, päťnásobného víťaza Tour?
Chladný a vypočítavý kalkulátor, ktorý nikdy nešliapal do pedálov zbytočne. Aj takýto obraz o sebe vytvoril počas kariéry jeden z najlepších cyklistov všetkých čias. Bol prvým mužom, ktorý vyhral Tour v žltom drese od začiatku až do konca.
A Francúzi? Tí ho aj tak nenávideli…
Rodák z Mont-Saint-Aignan je dodnes považovaný za jedného z najinteligentnejších pretekárov v pelotóne. Ale tam, kde je prirodzená múdrosť, ešte nemusí byť morálka a mravy. Anquetil si z toho rozhodne ťažkú hlavu nerobil.
Foto: Pravda
Manželku ukradol
Na spoločnú cestu životom si vybral manželku tímového doktora Janine Boedovú. Tú sa síce muž snažil ukryť pred dotieravým jazdcom v dome svojich priateľov, no Monsieur Chrono (prezývku dostal pre jeho vynikajúce časovky) si aj tak milovanú Janine odviedol v prezlečení inštalatéra. Zosobášili sa 22. decembra 1958.
Príbeh, ktorý nemá vo svete športu obdobu, sa mohol začať…
Anquetil zvyčajne chodil so Janine na všetky preteky. Poskytovala rozhovory a stala sa rovnako slávna, ako jej muž. Z prvého manželstva s doktorom Boedom mala dve deti – dcéru Annie a syna Alaina. Dobre si tieto mená zapamätajte, lebo v spleti pochybných vzťahov jedinečného Francúza by ste sa rýchlo mohli stratiť.
Dve vyženené deti mu totiž nestačili. Šampión túžil po vlastných.
Tie neprichádzali ani po viac ako desiatich rokoch manželstva. Po ukončení kariéry tak Anquetil navrhol riešenie – zaplatí si vraj náhradnú matku. Trpká pilulka pre 99,9 percenta manželiek Janine nerozhodila. Naopak, jej riešenie bolo ešte šokujúcejšie.
„Môžeš mať moju dcéru Annie!“
„Priznávam, vyrazilo mi to dych. Avšak na takéto riešenie som ochotne pristúpila. Musím priznať, že hoci som mala v tom čase iba 18 rokov, Jacquesa som platonicky ľúbila. Vedela som, že ho dokážem uspokojiť. Čo čakáte? Taký je život,“ takto sebavedomo komentovala vzťah s cyklistickým hrdinom a nevlastným otcom vo svojej knihe Annie.
O dva roky, 31. júla 1971, porodila Anquetilovi vytúženú dcérku Sophie.
Ak si niekto myslel, že netradičná romanca sa v tejto chvíli skončí, hlboko sa mýlil. Milenecký trojuholník pokračoval ešte veľa rokov. „Nikomu z nás nebolo zvláštne, keď Jacques večer z mojej postele odchádzal k matke do tej manželskej. Všetci sme s tým boli zmierení,“ tvrdila Annie.
Foto: SITA/AP
Obavy o život
Pochopiteľne, aj v rodine s liberálnejším vnímaním sveta narastalo s pribúdajúcimi rokmi napätie. Annie sa odsťahovala. Jej miesto v dome zaujal syn Alain s rodinou. A Anquetil mohol opäť vystrájať. Začal si románik s Dominique, manželkou nevlastného syna. Keď mu v roku 1986 porodila syna Christophera, bolo toho už priveľa aj na manželku Janine. Požiadala o rozvod.
Pravda, ďalšieho potomka si Anquetil veľmi neužil. V tom čase už trpel chorobným strachom zo smrti. Bál sa, že doping, ktorý bral počas kariéry, ho čoskoro zabije. Odmietal ísť večer do postele v obavách, že ráno sa už neprebudí.
Mimochodom, strach z pozemského konca sprevádzal Francúza po celý život. Keď mu veštica predpovedala, že zomrie počas voľného dňa na TdF 1964, rozhodol sa ho celý stráviť v hotelovej izbe. Napokon ho presvedčili až manažér Raphael Géminiani a manželka Janine, aby sa zúčastnil aspoň na tímovom večierku. Nervozita však spôsobila nadmernú konzumáciu jedla a vína, čo viedlo k problémom v nasledujúcej etape.
Rakovina žalúdka ho 18. novembra 1987 v spánku tohto strachu definitívne zbavila…
V osobnom živote – slušne povedané – podivín, na bicykli absolútny pragmatik. To čo stratil v kopcoch, pohodlne dobehol v časovkách. Akoby vždy vedel, že v súčte mu to bude aj tak na lepších vrchárov stačiť. Bol prvým cyklistom vôbec, ktorý ovládol všetky tri Grand Tours. Vo Francúzsku sa radoval päťkrát, na Giro d'Italia dvakrát, raz vyhral aj španielsku Vueltu.
Uznania na domácej scéne sa mu aj tak dostalo pramálo. Fanúšikovia ho jednoducho radi nemali. Pri dojazde do Paríža ho neraz vítali piskotom. Reakcia? Anquetil si kúpil loď a nazval ju „The Whistles 1959“ (Piskoty 1959).
Jazdiť na vodu?
Bol svojský. Aj otvorený. Keď ho novinári konfrontovali s otázkou dopingu, s odpoveďou si hlavu nelámal. „Iba blázon by si myslel, že sa dá jazdiť len na vode. Dajte mi pokoj, dopujú všetci!“
V roku 1968 mu chcel prezident Charles de Gaulle udeliť prestížny Rad Čestnej légie. Poradcovia však namietali: „Priznal sa, že berie doping. Zaslúži si toto ocenenie?“ De Gaulle vraj len pokrčil ramenami: „No a čo? Nechal v cudzine zaznieť Marseillaisu alebo nie?“ Taký bol Anquetil. Rozdeľoval aj spájal…
Azda aj preto na jeho náhrobku v Quincampoix nemohlo byť napísané nič výpovednejšie: „Pred ním si človek nedokázal predstaviť, že môže existovať nejaký Anquetil.“
Ďalší diel: Zabudnutý šampión
