René Vietto posunul osobnú obetu na vyššiu úroveň.
Na Tour de France 1934 mal na dosah celkový triumf. Keď sa však líder tímu ocitol v problémoch, Vietto otočil bicykel, vyšľapal predtým zjazdený kopec a kolegovi poskytol koleso.
Následne si sadol na kamenný múr, čakal na podporný tím a plakal. Vedel, že sen o veľkom víťazstve sa rozplynul.
Bicykel v posteli
Narodil sa šesť mesiacov pred vypuknutím I. svetovej vojny. Keď otec narukoval do armády, matka musela nastúpiť na miesto robotníčky v továrni na výrobu pušného prachu.
Rodina trela biedu a mladému Renému nezostalo nič iné, ako opustiť školu a zamestnať sa. Najskôr pracoval v autoservise, potom v hoteli a kasíne.
Azúrové pobrežie v Cannes bolo už vtedy plné boháčov a aristokratov. Vietto si odkladal zarobené sprepitné, za ktoré si kúpil prvý bicykel.
„Jazde v sedle prepadol veľmi rýchlo. Jeho obľúbeným tréningom bola trasa Cannes – Marseille a späť, čo je spolu 350 km,“ píše športový historik Max Leonard v knihe Červená lampa: Posledný muž na Tour de France.
Foto: INSTAGRAM.COM/CYCLING.HISTORY
Vietto bol na seba veľmi prísny. Ak sa mu zdalo, že v tréningu neodviedol maximum, vedel sa potrestať. Napríklad tým, že nespal v posteli.
„Uložil do nej bicykel a spal na zemi. Zvykol hovorievať, že spánok je samovražda a jedlo je jed. Chodil do postele neskoro v noci a vstával o štvrtej ráno. O piatej ho čakal prvý tréning,“ spomínal jeho dvorný domestik Apo Lazarides v rozhovore zo 70-tych rokov.
Odmietol naturalizáciu
Z ambiciózneho mladíka sa rýchlo stal elitný vrchár. Vyhral niekoľko pretekov na lokálnej úrovni a začali sa o neho biť veľké tímy.
„Aj najťažšie kopce zdolával v harmonickom rytme. V dynamike nemal konkurenciu. Z mladého šampióna za krátky čas vyrástol ladný umelec,“ napísal o ňom historik venujúci sa Tour Pierre Chany.
Idolom mladíka bol legendárny Talian Alfredo Binda. Dva roky po prvom profitriumfe dostal pozvánku na Giro d'Italia. Binda ho ovládol vo veľkom štýle. Vietta po celý čas sprevádzali technické problémy, utrpel viac ako dvadsať pádov.
Napriek tomu finišoval na konečnom 19. mieste. Viacero domácich firiem v ňom videlo značný potenciál a ponúkli mu lukratívne sponzorské zmluvy. Malo to však háčik – Vietto sa musel stať naturalizovaným Talianom. Ako hrdý Francúz to rázne odmietol.
Žiadny martýr
V osudný rok ovládol prestížne horské preteky GP Wobler a nomináciu na premiérovú Tour de France mal vo vrecku. Na Starú dámu nastúpil ako najmladší člen domácej reprezentácie vo veku 20 rokov.
V úvodných etapách spoľahlivo plnil úlohu domestika a pomáhal lídrovi tímu Antoninovi Magnemu. Potom prišli Alpy a Viettova hviezda zažiarila naplno.
Vyhral tri etapy a razom sa stal miláčikom publika. Keď ovládol horské galeje po stúpaní na Galibier, nadšení fanúšikovia ho odniesli na rukách do tímového hotela.
Koniec nádejam nastal v Pyrenejách. Magneho postihli technické problémy a bol to mladý Vietto, ktorý ho ratoval. Najskôr mu poskytol koleso a v priebehu ďalšej etapy celý bicykel. Magne zachránil žltý dres a preteky napokon vyhral.
„Mal som na to, aby som triumfoval, ale pomohol som kolegovi. Ľudia o mne rozprávajú ako o martýrovi. Nebolo to nič špeciálne. Len som si plnil úlohu – ako matka, ktorá sa stará o dieťa,“ spomínal na sklonku života Vietto.
Ďalší diel: Monsieur Chrono bol zvrhlík
Chýbajúci palec
Po neúspechu načas na Tour zanevrel. Vďaka triumfom na jednorazovkách si žil na vysokej nohe. Kúpil si športové auto a premával sa pred hotelmi, kde pred rokmi pracoval ako poslíček.
Zrazu mu chýbala motivácia a vďaka búrlivému životnému štýlu prišiel o kondíciu. Na štart Tour sa postavil aj v roku 1938, ale odstúpil už po druhej etape.
„Aj jeho kariéru uťala II. svetová vojna. Pretekov bolo málo a tak si v Cannes otvoril obchod s cyklopotrebami. Na výpomoc prijal 15-ročného chlapca menom Apo (Lazarides). Stala sa z nich nerozlúčná dvojica,“ píše Leonard.
Vietto si z Lazaridesa vychoval dvorného domestika. Dosiahli viacero úspechov a o ich spolupráci sa rozprávajú legendy.
Podľa jednej mal Vietto nehodu na Paríž-Roubaix. Železná klipsňa mu počas jazdy na „mačacích hlavách“ vyskočila cez topánku a prakticky odsekla palec.
Traduje sa, že Vietto presvedčil Lazaridesa, aby tiež podstúpil amputáciu prsta. „Dôvod? Apo sa mal na vlastnej koži presvedčiť, že cyklistika prináša veľa utrpenia,“ dodáva Leonard.
Bez palca či s ním, obľúbenec národa našiel stratený elán a v roku 1947 sa postavil na štart prvej povojnovej Tour. Po druhej etape sa obliekol do žltého dresu a nemal v pláne ho vyzliecť.
Dva dni pred finišom v Paríži naplánovali organizátori takmer 140 km dlhú časovku, ktorá sa Viettovi stala osudnou. Tour napokon vyhral neznámy Joen Robic. Stal sa prvým víťazom Starej dámy, ktorý ani v jednej etape nemal na sebe žlté tričko.
„Vojna ma obrala o to najdôležitejšie – o čas. Nezostalo mi dostatok príležitostí, aby som mohol vyhrať milované preteky. Pretože Tour de France nie je pre každého. Dobyjú ju len vyvolení,“ vravieval Vietto.
Bývalý poslíček medzi nich nepatril. Aj preto, že počas kariéry – na rozdiel od viacerých kolegov – vyznával férovú hru.