Foto: Twitter
Jeho autorom nie je žiadny veľký šampión, Holanďan Wim van Est totiž preteky okolo Francúzska nikdy nevyhral. Ráno 17. júla si však v 13. etape obliekol žltý dres, a tí, ktorí veria v jeho kúzlo, možno až dodnes tvrdia, že vtedy 28-ročnému chlapíkovi zachránil život. Na programe dňa bola horská výzva z Dax do Tarbes.
Maillot jaune si Van Est vybojoval deň predtým, keď v 185 kilometrov dlhej rovinatej etape prišiel do cieľa v úniku s niekoľkominútovým náskokom pred pelotónom. Favoriti ho za súpera nepovažovali a sám Holanďan o sebe tvrdil, že o pretekaní v kopcoch nemá ani poňatia.
Foto: Pravda
„Viete, ja som v živote také hory nevidel, ale o žltý dres budem tvrdo bojovať,“ povie v jednom z rozhovorov tesne pred štartom.
Bez skúseností
Rodák z Fijnaartu tieto slová plní do bodky. Pri stúpaní na legendárny kopec Aubisque sa drží za favoritmi, jeho úsilie a presvedčenie, že stále bojuje o celkové víťazstvo na Tour de France, nenahlodá ani defekt tesne pod vrcholom. Coppiho, Kobleta i Ockersa má stále v zornom poli.
Ale viete, ako to chodí. Vyštverať sa na vrchol je vždy iba prvou časťou namáhavej výzvy. Spravidla ešte väčšie nebezpečenstvo číha pri zjazde. A Van Est chce byť tentoraz naozaj rýchly. Zavesí sa za Taliana Magniho, ktorý jazdu z kopca doslova miluje. Lenže Holanďan je z iného súdka – nemá žiadne skúsenosti, jeho technické zručnosti v zjazde sú nanajvýš pochybné a zákruty pod Aubisque ani poriadne nepozná.
Vražedná kombinácia…
„V tej chvíli som si neuvedomoval žiadne riziko. S Magnim sme sa rýchlo približovali skupine najlepších,“ vysvetľoval Van Est.
Jeho prvý pád ešte zastaví ochranný múrik na krajnici, ten druhý sa však takmer končí tragicky.
Trať je úzka, posiata drobným štrkom, ostré kamienky odlietavajú spospod kolies sprievodných vozidiel. Počas pretekov navyše aj prší – hotový zabijak aj pre tých, ktorým v etape už o nič nejde. Van Est nezvláda ľavotočivú zákrutu a letí strmhlav do 300 metrov hlbokej priepasti.
„Keď som letel dole, odhodil som bicykel a chránil si hlavu. Počas niekoľkých sekúnd sa mi v mysli premietol celý život,“ spomínal neskôr.
Iba mrazivé ticho
Mimochodom, túto hrôzu si všimne málokto. Pri krajnici zastavuje jediný pretekár – Belgičan Decock. Upozorňuje ostatných, aby si dávali pozor. Následne prichádza Kees Pellenaers, Van Estov šokovaný manažér. Zastavuje tímové auto a pozerá sa dole. Zbadá malú postavu. Zúfalo na ňu kričí. Ale odpoveď? Neprichádza. Iba mrazivé ticho.
Až keď nádej zhasína, postava se pohne…
Obrovské šťastie v nešťastí. Po sedemdesiatich metroch zastavuje Van Esta malá plošina na kopci, pretekár sa zachytí o jeden z malých stromov, ktoré tam rastú, píše sa v knihe Príbehy Starej dámy.
„Stačilo, aby som padal jeden meter vpravo alebo vľavo a skončil by som na pekne veľkej skale o niekoľko sto metrov nižšie. Boleli ma oba členky, aj ramená mi akoby odišli. Bol som celý dotlčený a triasol som sa. Netušil som, kde som, ale nič som nemal zlomené. Len tak som tam ležal, zatiaľ čo moji súperi pokračovali ďalej,“ vravel Van Est.
Foto: Twitter
„Boh dával na Wima van Esta veľký pozor. Najprv zdvihol jednu ruku, potom druhú! Snažil sa natiahnuť za bicyklom. Potom vyšplhať sa hore. Tí, ktorí stáli na okraji priepasti, chorí úzkosťou, nemohli uveriť tomu, čo vidia,“ takto sa píše o momentoch hrôzy v oficiálnej spomienkovej knižke k stému výročiu Tour.
Van Est žije! Sme však na začiatku 50-tych rokov, nad pelotónom nelieta žiadna helikoptéra, záchranné zložky majú obmedzené možnosti. Rodáka z Fijnaartu treba odtiaľ dostať. Vedenie pretekov nemá dostatočne dlhé lano, aby ho z rokliny vytiahlo. Treba ho vyrobiť z náhradných duší. Pellenaers obetuje všetkých štyridsať, čo má v aute. Holanďana pomaly vytiahnu.
Prvý sa k šokovanému cyklistovi dostane fotograf Piron. Jednou rukou sa mu snaží pomôcť, druhá neodolá – cvak, cvak. Vznikajú legendárne momentky, je na nich užialený Van Est. Pochopiteľne, na druhý deň je na titulke všetkých francúzskych denníkov.
Dúšok koňaku
Najväčší šok však prichádza po tom, ako cyklistu vytiahnu späť na cestu. Nielenže nemá žiadnu zlomeninu, na jeho tele nie sú badať žiadne známky po hrôzostrašnom páde. Chce síce pokračovať, jeho tím mu to ale nedovolí. Odprevádza ho do sanitky. Tam mu jeden z fotografov ponúka ploskačku s koňakom, pretekár neodmieta a usŕkne si. „Chcem späť na bicykel. Pustite ma naň,“ vykrikuje zo sanitky. Zbytočne, pre istotu ho aj tak odvezú do nemocnice.
Van Est na Tour končí a jeho tím tiež. Nemá ďalšie duše, lebo všetky spotreboval na lano. Natiahli sa a na kolesách viac nesedia. Situáciu ihneď marketingovo využije spoločnosť Pontiac, dodávateľ hodiniek pre holandské zoskupenie. Na trh uvádza slogan: „Padal som sedemdesiat metrov, srdce sa mi zastavilo, ale moje hodinky Pontiac nie“.
Nevšednému koncu Van Esta na Tour 1951 predchádzal aj neobyčajný začiatok. Od roku 1946 pretekal so štatútom amatéra. Na kariéru sa pripravoval „poctivo“, keď na bicykli pašoval počas vojny v holandsko-belgickom pohraničí tabak. Chytili ho však, až keď sa pokúsil previesť veľké stádo kráv. Po tom, ako ho posadili na niekoľko mesiacov do basy, sa k nemu dostalo, že v pelotóne si môže zarobiť viac.
Tak sa začal športový príbeh Wima van Esta. Muža, ktorý si žltý dres obliekol iba na jeden deň v kariére.
A zachránil mu život…
Ďalší diel: Vietto a chýbajúci palec