Novomanželia i svadobčania sa nahodili štýlovo do krojov. Len zopár hodín predtým sa nevesta preháňala na bicykli na Donovaloch a získala titul majsterky Slovenska v horskej cyklistike…
Vždy, keď sa postavila na štart majstrovstiev sveta či olympijských hier, skončila v prvej desiatke. Na MS 1989 na ceste bola šiesta a o dva roky neskôr na MS v horskej cyklistike vybojovala striebro v cross-country. Dnes má 49 rokov, žije v Boulderi neďaleko Denveru a s Philipom majú troch synov.
Spomeniete si na rušné svadobné dni z júla 1995?
Samozrejme, domov som sa dostala po dlhých pätnástich mesiacoch. Vtedy som už študovala psychológiu na Coloradskej univerzite, kde som získala štipendium a stala sa členkou univerzitného tímu v bežeckom lyžovaní. Na bežkách som doma začínala, cyklistike som sa venovala až od šestnástich rokov. Svadobný deň bol trochu divoký. O tretej som sa vrátila z majstrovstiev, o piatej bol sobáš. Týždeň po mne sa ženil brat. A ja som štartovala na domácom šampionáte na ceste. Časovku som vyhrala. A po nej aj preteky jednotlivkýň. S osemminútovým náskokom.
Mali ste len 24 rokov a uvažovali ste, že s cyklistikou skončíte…
Presvedčil ma práve manžel, aby som ešte vydržala. Blížili sa olympijské hry v Atlante 1996, on na olympiáde neštartoval, nechcel, aby som o tento zážitok prišla aj ja. Videl sa v tom. Ale ja som už uvažovala o deťoch, záhrade, pokojnom rodinnom živote. Ale po niekoľkomesačnej pauze som sa vrátila k bicyklu a do Atlanty cestovala. V pretekoch cross-country som skončila deviata a bola som sklamaná. Aspoň sa mi ľahšie lúčilo s pelotónom. Na olympiáde som absolvovala posledné preteky v živote.
Deviate miesto je stále najlepší výsledok slovenského cyklistu pod piatimi kruhmi. Čakali ste viac?
Výsledok nebol asi zlý, ale predtým som mala formu a v pretekoch Svetového pohára som bola druhá i tretia. V olympijských pretekoch som nemala deň. Zasa sa mi postavil do cesty osud a niekam ma ťahal. Ak by som v Atlante získala medailu, nebodaj zlatú, môj život by nabral úplne iný smer. Ale tak to všetko malo byť. Cyklistika nikdy nebola pre mňa hlavná. Aj teraz chodím viac na pešie túry a v zime v neďalekom horskom stredisku vediem kurzy lyžovania.
Mimochodom, svadobnú hostinu ste mali na chate Baranec v Žiarskej doline. Presne tam, kde vám dva roky predtým zachraňovali život po zrážke s autom…
Bolo to na tréningu a na detaily tohto stretu som si ani vtedy presne nepamätala. Prebrala som sa až v nemocnici. Mala som dolámanú ruku, neskôr sa zle zrástla a dlho som s ňou nemohla poriadne hýbať. Na viac ako rok som vypadla z cyklistiky a hoci som sa vrátila, stále ma ruka neposlúchala. Myslela som si, že je to definitívny koniec kariéry.
Foto: Archív Evy Orvošovej
Lenže vy ste sa s ňou lúčili prvý raz už ako začínajúca cyklistka…
Končila som s cyklistikou niekoľkokrát. Spočiatku som sa venovala ceste, ale potom, čo som vybojovala na MS šieste miesto, som začínala strácať motiváciu. Dlhé preteky ma nudili, ubíjali. Poradili mi, aby som skúsila horský bicykel a táto zmena mi pomohla. To, čo sa stalo, bol malý zázrak.
Narážate na striebro z MS?
Samozrejme, montbajkom som sa dovtedy nevenovala. Mala som dobrý základ z cesty. Zúčastnila som sa v Taliansku na MS 1991 v horskej cyklistike a hneď v prvých pretekoch som vybojovala striebro. Predĺžila som si o niekoľko sezón cyklistický život, venovala sa ceste i terénu. Druhý raz som chcela s cyklistikou skončiť v roku 1995, keď mi ukradli bicykle, letela som z Londýna do Ríma. Bola som zničená, nemohla som sa na nejakých pretekoch zúčastniť, napokon mi poskladali nový bicykel na svetový šampionát.
Odvtedy, čo ste ukončili športovú kariéru, sa dosť zmenilo…
Narodili sa nám a vyrástli traja synovia. Lukas má šestnásť, Michael dvadsať a Thomas dvadsaťdva. Manžel pracuje ako právnik, najmä v oblasti životného prostredia. Jeho vášňou sú bicykle. Má ich doma dvadsať. Kupuje ich, opravuje, predáva. To je jeho hobby. Ja mám tri – cestný, montbajkový a taký obyčajný mestský, ním sa presúvam v okolí. Často som si vravela, len aby som neskončila ako moja mama. A presne tak som skončila.
To znamená čo?
Venujem sa záhrade ako ona. Mám v nej 27 kríčkov paradajok, papriku, kaleráb, cukinu, cviklu, uhorky… Ale aj kvety. Pracujem vo veľkom súkromnom záhradníctve. Nakupujeme sadenice, predávame ich. V obchode máme bohatý záhradkársky sortiment. Je to skôr sezónna práca, v lete tam pracuje šesťdesiat ľudí.
Vyštudovali ste psychológiu. Prečo sa jej nevenujete?
Školu som dokončila, keď sa mi narodil druhý syn. S troma deťmi to bolo zložité, naplno som sa im venovala a profesionálnu kariéru som zanedbala.
Sledujete aspoň na diaľku slovenskú cyklistiku? Zaregistrovali ste Saganove výsledky?
To je jasné, veď aj v Amerike poznajú Sagana. Doma sledujeme najmä Tour de France, každú etapu. A tiež majstrovstvá sveta. Najmä Philip je veľký fanúšik cyklistiky. Vyberie sa aj na päťhodinové štreky, to ja by som už na bicykli umrela. Petrovi držím palce, lenže ja to príliš neprežívam.
Slovenčina vám ide stále dobre a nestratili ste ani liptovský prízvuk…
Bože, veď každý rok prídem do Závažnej Poruby aspoň na mesiac. Chodili so mnou aj deti. S troma som sa vybrala na Chopok, najmladšieho som mala ešte v ruksaku. Lukas vyšiel na Kriváň štyri razy, ja len trikrát. Pre mňa je to symbolický slovenský kopec. Ukazovala som mu Slovensko, veľmi sa mu u nás páči. Boli sme na rôznych miestach, aj v Banskej Bystrici v Múzeu SNP. Zaujímal sa o Povstanie a aj o iné historické udalosti.
Synovia hovoria aj po slovensky?
Lukas dokáže babke povedať aj niečo po slovensky. On je môj najväčší Slováčisko, nad posteľou má stále veľkú slovenskú vlajku. Aj ďalší dvaja chlapci niečo rozumejú, ale hovoria veľmi málo. Na Slovensko sa dostaneme všetci už veľmi málo. To je problém. Teraz sa nám to v lete nepodarí, plány nám nabúral koronavírus. V Amerike ho bolo najviac na svete. Teda najmä v New Yorku, tam žijú ľudia nezdravo, sú tlstí a málo sa hýbu. Ale pandémiu pociťujem aj u nás v Boulderi. V práci nosím povinne masku, ťažko sa mi s ňou dýcha.
Foto: Archív Evy Orvošovej
Na čo si najradšej spomínate z cyklistickej kariéry?
Na prvé roky, keď som začínala. Na stene som mala nalepené plagáty cyklistov, bola som do cyklistiky, ako sa vraví, zažratá, nesmierne ma bavila. Mala som silný fyzický základ, možno talent, ale vedela som aj tvrdo makať.
Z Colorada vás to ťahá stále na Slovensko. Vrátite sa sem raz žiť natrvalo?
Mama by to privítala. Lenže je to už ťažké, lebo v Amerike žijem dlho, viac ako polovicu doterajšieho života. Neviem, ako bude vyzerať môj ďalší život. Opäť bude mať hlavné slovo asi osud, ktorý ma stále vedie.
Znamená ešte pre vás niečo fakt, že ste na veľkých podujatiach zostali najúspešnejšou slovenskou cyklistkou?
Už sa na to pozerám, akoby to bolo v mojom minulom živote. To už nie som ani ja. Keby som pôsobila na Slovensku a keby som bola v kontakte s ľuďmi, s ktorými ma cyklistika spájala, asi by to bolo iné. Môj život je iný ako pred štvrťstoročím.