"Veľa sezón som stál pri Peťovi na tých najdôležitejších klasikách – chránil ho prakticky až do posledných kilometrov. To znamená, že prácu som si robil dobre,“ vraví jazdec Bory-Hansgrohe.
Koľko kilometrov ste si (v nedeľu, pozn. red.) dali do tela?
Dnes už netrénujem na počet kilometrov, ale na čas. Na bicykli som bol tri hodiny – piloval som výbušnosť. Z tempa 15 km/h som v krátkych intervaloch pridával až kamsi k päťdesiatke.
Vaši cyklistickí kolegovia vravia, že radi zaokrúhľujete – 220 tréningových kilometrov natiahnete až na 250…
(úsmev) Kedysi som to takto robil. Tréningový dril mi nikdy nebol proti srsti. Naopak, vždy som si ho užíval. Považujem sa za šťastného človeka, lebo môžem robiť to, čo ma veľmi baví. A ešte mi aj za to platia.
Koľko kilometrov ste najazdili počas pandémie?
Asi tritisíc.
Lepšie ako Peter, ktorý bol odkázaný na trenažér…
Veru, nesťažujem sa. Ale ani Peter sa nebude, aspoň mohol poriadne vypnúť. Konečne mal adekvátny čas na seba i syna Marlona. Človek si len ťažko dokáže predstaviť, koľko ďalších povinností má okrem súťaženia. Rozhovory, rôzne mediálne povinnosti, emaily, na to všetko teraz mohol zabudnúť.
Je niečo, čo na cyklistike neznášate?
Nie, prijal som ju takú, aká je. V profesionálnom pelotóne som síce už 10 rokov, ale vôbec nič sa mi nezhnusilo. Ak ma niekedy niečo hnevá, potom sú to niektoré praktiky v pelotóne. Za uplynulých desať rokov sa veľmi zmenil – akoby sa z neho vytratil rešpekt. Kedysi pretekár nezaútočil, keď videl, že jeho veľký rival sa práve občerstvuje. Dnes chce byť každý vpredu, všetci do toho dávajú od začiatku maximum – potom sa stane, že na Paríž – Roubaix to vyzerá ako na časovke. Posledných 50 kilometrov sú lídri vyžmýkaní ako špongie.
Pre mnohých ľudí, ktorí sa nerozumejú cyklistike a nedokážu doceniť, že ste jeden z mála Slovákov v pelotóne World Tour, budete vždy iba ako ten menej talentovaný Sagan. Nie je vám to občas ľúto?
Vôbec. Nepozerám sa na to takto. Cyklistika je tímový šport – družstvo má lídra a ostatných, ktorí mu pomáhajú. Som vďačný za to, čo som dosiahol – veľa sezón som stál pri bráchovi na tých najdôležitejších klasikách – chránil ho prakticky až do posledných kilometrov. To znamená, že prácu som si robil dobre.
Erik Baška i Michael Kolář potvrdili, že jazdiť v ére Petra Sagana nie je jednoduché. Nerobí váš brat slovenským cyklistom medvediu službu?
Nie je to ľahké, obzvlášť, keď vás s ním začnú porovnávať. Peter je obrovský talent, veľké výsledky dosahuje prakticky od začiatku kariéry. Aj Erik ju odštartoval veľkým štýlom – triumfom na európskom šampionáte do 23 rokov, teraz však talent potrebuje potvrdiť aj medzi profíkmi.
Menili by ste s bratom?
Túto otázku som dostal už neraz. Odpovedám stále rovnako: za žiadnych okolností.
Prečo nie?
Lebo všetko, čo dosiahol a zarobil – celý ten cirkus navôkol, si berie svoju daň. Neustále je v jednom kole, kam sa pohne, tam je stredobodom pozornosti. Ja mám oveľa viac súkromia.
Sťažoval sa vám niekedy?
Nie. Chápe, že k výbave cyklistickej hviezdy patria aj iné povinnosti, ako neustále vyhrávať. Je s tým zmierený. Alebo inak: ešte sa mi nesťažoval.
O čom sa najradšej rozprávate?
Predovšetkým nie o cyklistike. Tej máme naozaj dosť na to, aby sme sa ňou zaoberali aj počas spoločných chvíľ. Bavíme sa o živote, o zážitkoch, o našich necyklistických radostiach i starostiach. Keď sme spolu na pretekoch, bývame v jednej izbe – takýchto momentov nie je počas sezóny veľa, preto si ich veľmi užívame.
Ako radi relaxujete?
Kedysi sme si – tak ako veľa iných cyklistov – krátili čas s hernou konzolou. Ale už nás to prešlo. Posledné roky si skôr pozrieme nejaký dobrý film, prípadne seriál.
Peter sa zdá byť ten hravejší, vy zasa o niečo vážnejší. Máte rovnaký vkus?
Zhodneme sa. Mimochodom, niektoré veci môžu z diaľky vyzerať inak. Cyklistický tím je jedna veľká partia a dobrá nálada je v nej je veľmi dôležitá. V Bore sa ju neustále snažím udržiavať – neraz mi už povedali: počuj, veď ty si ešte zábavnejší ako tvoj brat.
Ste aj rovnako adrenalínový typ?
Napríklad Peťa všetci považujú za elitného zjazdára, ale na ceste by sa ma nestriasol. Na horskom bicykli hocikedy (smiech).
Akou najvyššou rýchlosťou ste sa rútili dolu kopcom?
Neviem to presne, ale stovka tam bola určite.
Mali ste strach?
Nie, z rýchlosti obavy nemám. Nepríjemný pocit sa dostaví, keď prší a vozovka je mokrá. Pretekár vtedy nemusí ísť vôbec rýchlo, ale pád mu hrozí neustále. Zjazd však nie je len o rýchlosti, brácho má veľmi šikovné ruky. Mal ich už ako dieťa. To, ako ovláda bicykel, je fenomenálne. Je úplne niekde inde, ako väčšina pretekárov.
Ste jeho najobetavejší pomocník?
Som domestik a mojou úlohou je pomáhať lídrovi. Nech tam budem ktokoľvek, vždy dám do toho úplne všetko. Je to moja práca. Pravda, keď súťažím s bratom, je to trošku iné. Tam dokážem ešte dve-tri percentá pridať. Nie že by som inokedy nechcel, to len moja hlava mi dovolí siahnuť ešte hlbšie na dno síl.
Pretekali by ste ešte nebyť Petra?
Ťažko povedať, takto som sa nad tým ešte nezamýšľal. Je pravda, že pred prestupom k profíkom som mal aj ťažšie obdobie a začal som sa zaoberať myšlienkou, čo iné by som mohol robiť. Bol som vo Francúzsku, prischla mi úloha, ktorá mi vôbec nesedela, navyše to, na čom sme sa dohodli, neplatilo. Potom sa však začalo dariť Petrovi, dal si podmienku, že v tíme bude spolu s bratom. Priznám sa, bol to obrovský prestup – spočiatku som mal obavy.
Každý športovec sníva od detstva o veľkom víťazstve. Ako by malo vyzerať to vaše?
Nie som líder – mojou úlohou nie je vyhrávať, ale pomáhať k víťazstvám. To však neznamená, že nechcem uspieť. Musia však nastať ideálne okolnosti, byť v správnom úniku a potom sa to možno stane. Budem vďačný za čokoľvek – triumf v jednodňových pretekoch aj za etapu.
Cyklistická jeseň môže byť mimoriadne nabitá. Kde by ste najradšej pretekali?
Všetko je otvorené. Žiadny itinerár podujatí, na ktorých by som mal súťažiť, zatiaľ nemám. Onedlho sa celý tím stretneme na sústredení a tam sa dozvieme čo a ako. Ak by som si však mohol vybrať, tak potom nejakú veľkú klasiku. Tie mi sedia.
Na konte máte iba jednu účasť na pretekoch Grand Tour – Tour de France 2017. Pár dní po Petrovom vylúčení ste to zabalili aj vy. Bolo to o hlave?
Všetko sa spočiatku vyvíjalo skvele, Peter vyhral a ja som sa veľmi tešil. Keď ho na druhý deň vylúčili, nemohol som tomu uveriť. Stále som dúfal, že sa niečo zmení a na štart 5. etapy sa predsa len postaví. Žiaľ, nestalo sa, no Tour som chcel stoj čo stoj dokončiť.
Čo sa udialo?
Pred jednou z etáp sa ma nórsky novinár opýtal, aké to je pretekať bez brata. Úplne to na mňa doľahlo. Nedokázal som mu ani odpovedať. Veľmi som chcel pokračovať, ale hlava ma už nepustila – cítil som sa sám. Žiaľ, nedošiel som v časovom limite a musel som odísť. Tour je veľmi náročná, jazdec musí byť psychicky absolútne fit. Petrova diskvalifikácia ma však zlomila.
Zdá sa, že ste na seba mimoriadne naviazaní. Znamená to, že aj z cyklistického pelotónu odídete spolu?
S Borou nás viaže ešte jednoročný kontrakt, čo bude potom, je stále vo hviezdach. Ale priznávam, jednu profesionálnu zmluvu by som ešte chcel podpísať. Bude však záležať na tom, ako sa rozhodne Peter.
Ale v dvoch rôznych tímoch vás určite neuvidíme…
To sa nestane. Ak sa rozhodneme, tak len spolu.