Bol som rýchlejší ako Sagan. Ale on mal vždy 200 nábojov, ja iba desať

27.05.2020 07:52
Michael Kolář
Michael Kolář a Peter Sagan. Autor:

V profipelotóne si odkrútil necelých päť sezón. Bol súčasťou slovenskej bunky - najprv v tíme Tinkoff-Saxo, potom v Bore. Po boku Petra Sagana. Ako oddaný pomocník. "Keď triumfuje Peťo, je okolo toho veľké haló. A v neposlednom rade - z jeho strany príde vždy veľké ďakujem," spomína Michael Kolář (27), ktorý dnes pracuje pre nemecký tím v oblasti VIP programu.

Po nečakanom ukončení kariéry ste na sociálnej sieti napísali, že boli chvíle, keď ste cestný bicykel neznášali. Už ste k sebe našli cestu?

Paradoxne, stalo sa tak iba nedávno vďaka dokumentu Riding backrounds – Slovakia, na ktorom sa podieľam. Za sedem dní som prešiel 1500 kilometrov, prakticky celé Slovensko. Bol to jeden z najkrajších zážitkov na bicykli vôbec. Uvedomil som si, že tento šport nemusí byť iba o wattoch, výkonoch, gladiátorstve a víťazstvách, ale aj o osobných zážitkoch.

Takže lásku k bicyklu ste znovuobjavili kdesi v krásnych prírodných zákutiach…

Pravda, Slovensko dokonale nepoznám. Vyrástol som v Kanade a našu krajinu som objavoval až neskôr – predovšetkým na cyklistických pretekoch. Nebolo to však ono. Napríklad o východe som nevedel prakticky nič. Úžasný kraj. Vidieť Slovensko takto z blízka odporúčam každému. Neraz som sa dostal na pokraj fyzických síl. Vtedy je človek emotívnejší, viac rozmýšľa o bytí, o veciach, ktoré v minulosti zažil. Tam niekde sa vynorila aj moja detská láska k cesťáku. Pripomenul som si, prečo sa to kedysi všetko začalo.

Čo je na profesionálnej cyklistike najťažšie?

Prostredie. Bicyklovanie je samé o sebe tá najjednoduchšia vec. Jedinou povinnosťou je denno-denne si odjazdiť štyri až päť hodín. Iní ľudia zasa chodia do práce – často aj za pás. Veru, cyklistika je asi príjemnejšia. Akési privilégium. Tlak navôkol je však vyčerpávajúci. Keď sú niekde väčšie peniaze, vždy vám to dajú pocítiť. Navyše, byť desať mesiacov mimo domova a iba dva s rodinou a kamarátmi, je veľmi ubíjajúce.

Michael Kolář (v strede) počas natáčania...
Michael Kolář (v strede) počas natáčania dokumentu Riding backrounds - Slovakia. Autor: Archív Michaela Kolářa

Je to život plný kompromisov?

A nie malých. Predovšetkým okolie si musí zvyknúť, že s vami môže iba veľmi ťažko čokoľvek plánovať. Všetko sa odvíja od pretekov, od toho, kam vás na poslednú chvíľu pošlú. Človek vôbec nie je flexibilný.

Ani jazdenie po boku Petra Sagana nebolo dostatočne motivujúce?

Poznáme sa od malička. Gloriola okolo neho sa pred mojimi očami akosi vytráca. Pre mňa je to stále iba obyčajný chalan zo Žiliny. Veľký kamarát. Keď pri ňom jazdíte, musíte sa zmieriť s tým, že budete v tmavom tieni. A keď vás s ním začnú zrovnávať, dopadnete zle (smiech). Nebol som top jazdec, ale iba pomocník. V jednej chvíli som sa zamyslel, či je to práca, ktorú chcem robiť až do 35-ky. Zacítil som túžbu ozvláštniť svoj život.

Sagan si na slovenskom tíme v Bore zakladá. Neodhováral vás od konca?

Riešili sme to dlho. Navonok to síce vyzeralo, že som sa rozhodol zo dňa na deň, ale nebolo to tak. Pochopiteľne, Peter bol veľmi sklamaný, slovenské okolie v tíme má veľmi rád. No rozumel tomu.

V tréningových špurtoch ste ho vraj bežne zdolávali… Ako je to možné?

Na šprinty mám talent – som extrémne výbušný typ. V každom tíme som patril medzi troch najlepších. Ale chýbala mi zasa vytrvalosť. V cyklistike som si už od malička musel všetko vydrieť – do tela som si dával výrazne viac ako ostatní. Inak by som neuspel. Povedal by som to asi takto: keď je pretekár čerstvý, zásobník s nábojmi má stále plný. V 200-kilometrovej etape je to niečo iné. Počas dňa na to potrebujú jazdci neraz dupnúť, z každej zákruty vyletia. V závere má pelotón obrovské tempo, posledných dvesto metrov musia z neho ešte niektorí jednotlivci vystreliť. Je to veľmi náročné. Takže zatiaľ čo ja som mal v pretekoch desať nábojov, Sagan ich mal vždy dvesto. A preto je tam, kde je.

Michael Kolář.
Michael Kolář. Autor: SITA, Ján Slovák

Je v tomto smere cyklistický unikát?

Rozprával som sa s niekoľkými elitnými trénermi – Peter vie podľa nich extrémne dobre odbúravať kyselinu mliečnu. Existuje však aj nová teória, ktorú uplatňuje tím Ineos. Podľa nej dokáže telo využiť kyselinu mliečnu ako energiu. Je to zatiaľ neoverená téza, no vyzerá to tak, že ak funguje, potom práve Sagan to dokáže najlepšie zo všetkých.

Slovenskí fanúšikovia si vás pamätajú predovšetkým kvôli výbornej podpore na MS 2016 v katarskej Dauhe. Bol to aj z vášho pohľadu jeden z vrcholov kariéry?

Čo sa týka prestíže, asi áno. Z pohľadu výkonu som zažil aj lepšie preteky. Boli to však majstrovstvá sveta – významnú rolu tam hral aj stres. Mnoho skvelých cyklistov v takejto chvíli stratí polovicu výkonnosti. V Katare si všetko sadlo do seba tak ako malo – u mňa, ale aj v celom slovenskom tíme.

Na čele zostala iba absolútna špička a vy so Saganom… Dokázali by ste sa takto obetovať aj pre iného lídra?

Zrejme nie. Ak by tam nebol Peter, ale niekto iný, asi by som sa takto nevymačkal. Keď však idete na kamaráta, podvedomie funguje inak. Hlava pustí telo do väčšieho extrému. Ale je tam ešte jeden nemalý rozdiel.

Vravte…

Keď podáte výkon pre Sagana, spravidla nasleduje odmena. U iných lídrov ju až tak veľmi necítite. Pravda, tím vás vždy odmení nejakými pár stovkami, alebo tisíckou, poviete si však, vyhrali sme, ale o mne ani zmienka. Keď triumfuje Peťo, je okolo toho veľké haló. A v neposlednom rade – príde od neho vždy veľké ďakujem. Pomocníkov si veľmi cení a dáva im to najavo.

Pred týždňom sme sa pýtali Erika Bašku, či je príjemnejšie rozbiehať Sagana, alebo sa nechať od neho rozbehnúť. Vy ste túto šancu v Dauhe odmietli…

Ak by nešlo o majstrovstvá sveta, ponuku by som prijal. Ale toto bol šampionát. Päť kilometrov pred cieľom sa ma Sagan opýtal, či to predsa len nechcem skúsiť ja. Vravel, že som rýchlejší a bude to rovinatý špurt. Opýtal som sa ho teda: „Peter, povedz mi, ako sa cítiš? Sú to ľahké preteky?“ Povedal mi, že áno. „Tak špurtuješ ty,“ nezaváhal som.

Bola by to zrejme veľká zodpovednosť…

Možno by som skončil piaty, bol by to úžasný výsledok, ale každý by na mňa ukazoval prstom, čo som to vyviedol (smiech).

V cyklistike pracuje 90 percent pretekárov na 10 percent vyvolených. Majú títo jazdci aj inú motiváciu ako peniaze?

Ani nie. Ich jedinou nádejou je ten jeden deň v kariére, keď môžu vyskúšať šťastie a dostať sa do správneho úniku. Mnohým sa to za celý čas nepodarí. Je to psychicky veľmi náročné. Bez pomocníkov by to však nešlo.

Dnes pracujete pre Boru v oblasti VIP programu. Čo to znamená?

Sprevádzam potenciálnych sponzorov a vysoko postavených ľudí, ktorí si zaplatia a chcú vidieť zákulisie v profesionál­nom tíme.

Čo im ukazujete?

Všetko, čo sa robí v pozadí: ako pracujú mechanici, maséri, čo a ako varia kuchári, to, čo sa deje v sprievodných autách, ako v nich športoví riaditelia komunikujú s pretekármi. Na záver dňa majú naši hostia aj tú istú večeru ako samotní cyklisti. Pred pretekmi zasa majú možnosť vidieť celý ansábel, ktorý predchádza štartu.

Michael Kolář.
Michael Kolář. Autor: Bora-Hansgrohe

Ak by som bol veľmi bohatý potenciálny sponzor, čo by ste mi ukázali ako prvé?

Ak chcete spoznať, ako funguje cyklistický tím, nemôžete si vyberať. Treba to zažiť ako celok. Ak by som vás zobral iba na večeru, asi by ste sa čudovali, za čo ste zaplatili také veľké peniaze.

Je niečo, čo by ste mi určite neukázali?

Pretekárom by zrejme nevoňalo, ak by som vás vzal do ich izieb, nebodaj na masáž…

Dostal by som sa pár minút po dojazde do cieľa aj k Saganovi?

Samozrejme. Dokonca aj k stolu počas večere.

Ako reaguje na tieto povinnosti?

S povinnosťou (smiech). Zároveň tak, ako by to mal robiť špičkový športovec. Uvedomuje si, že práve vďaka bohatým ľuďom má taký život, aký má. Pravda, občas sú takéto stretnutia vyčerpávajúce.

Nehrozí, že v najbližšom čase sa sponzori vytratia a vy budete mať menej práce?

V Bore zrejme nie. Máme silných sponzorov, dve obrovské firmy, ktoré sú veľmi dobre zabezpečené. Pravdou však je, že polovica tímov žije z mesiaca na mesiac. Prežívajú.

Ak sa cyklistický kolotoč na jeseň rozbehne, program bude veľmi nahustený – okrem veľkých Grand Tour sa pôjdu aj jarné klasiky. Kde je najpríjemnejšia atmosféra?

Spravidla na menších pretekoch. Mne sa vždy najviac páčilo v Španielsku – žijú tam pohodoví ľudia, aj štarty sú neskôr, jazdci sa môžu poriadne vyspať. Celé je to tam prispôsobené ich životnému štýlu. Jednoducho pohodička.

A najväčší stres?

Jednoznačne Tour de France.

Michael Kolář na horskom bicykli v disciplíne...
Michael Kolář na horskom bicykli v disciplíne Enduro. Autor: Archív Michaela Kolářa

Dnes sa venujete disciplíne Enduro, na horskom bicykli rád relaxuje aj Sagan. Prečo je na ňom väčšia zábava ako na cestnom?

Je to dynamickejšie. Za kratší čas toho zažijete oveľa viac. A máme radi adrenalín. Enduro som si spočiatku vyskúšal len tak, no veľmi ma to chytilo – zrazu mám osobných sponzorov a som súčasťou Svetového pohára. Z cyklistiky mám znovu radosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Peter Sagan #Michael Kolář #Bora-Hansgrohe
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku