Žiadna cudzia pomoc, všetko vo vlastnej réžii. Prasknuté rámy si pretekári opravovali v kováčskych dieľňach, pokazené bicykle nosili na vlastných pleciach. Zbaviť sa prepoteného trička? Pokojne. Nasledovať bude diskvalifikácia. Pelotón však sklopil zrak a poslúchal.
A potom tu bol akýsi Henri Pélissier. Cyklistický enfant terrible, ktorého vznetlivá povaha ho 1. mája 1935 pripravila o to najcennejšie.
O život…
Pohárik červeného
Jeho rodičia chovali na predmestí Paríža dobytok a malý Henri im mal spolu s tromi bratmi pomáhať. Lenže on sa vzoprel. Začal jazdiť na bicykli. „Tá mašina je diabol,“ rozčuľoval sa otec a 16-ročného chlapca vyhodil z domu.
Začala sa veľká kariéra. Plná hádok a rozbrojov.
Z prvých troch predvojnových pokusov na Tour de France to bolo v roku 1914 jedno pekné 2. miesto. Pélissier ukázal, že je obrovský talent a ostatní pochopili, čo je zač. Jeho prchkú povahu neutlmil ani svetový konflikt, ktorý zanechal v Európe spúšť a milióny mŕtvych.
Písal sa rok 1919, prebiehala 3. etapa na Tour, Pélissier bol na čele priebežného poradia – odhodil bicykel a zavelil: „Končím.“ Dôvod sa nám dnes bude zdať smiešny a málo pravdepodobný, ale ono to tak vraj naozaj bolo. Spravidla nespokojného pretekára údajne rozčúlilo, že mu na sponzorskej recepcii dlhoročný šéf podujatia Henri Desgrange nedovolil, aby si dal jeden pohárik vína naviac.
Pochopiteľne, ak by chcel pre svoje vrtochy vzdať preteky ktokoľvek iný, nemalo by to ohlas. Tentoraz však Desgrange zastavil svoje riaditeľské vozidlo a kričal: „Musíš pokračovať!“ Pélissier s trištvrtehodinovým mankom sa nakoniec nechal presvedčiť, dupol do pedálov a finišoval druhý. „Ja som plnokrvník a ostatní iba ťažné kone,“ škeril sa v cieli.
O dva dni neskôr dostal defekt a konkurencia mu to spočítala. Keď drzáň zosadol z bicykla, aby si ho opravil, ostatní zaútočili. „Každý je proti mne. Ani jedlo, čo nám dávajú, nestojí za nič,“ rozčertil sa a opustil Tour.
Desgrange o deň neskôr vo svojom pravidelnom stĺpčeku pre L'Auto napísal: „Pélissier má malý mozoček.“
O rok neskôr bol jeho odchod ešte rýchlejší. Za to, že odhodil prepichnutú galusku na kraj cesty, „vyfasoval“ dvojminútovú penalizáciu. Jeho reakcia? Okamžitý koniec.
Ako s otrokmi
V sezóne 1923 Tour napokon vyhral, ale na ďalší rok to bol zasa starý dobrý Henri. V kantóne Counstances mala trojica cyklistov vážny rozhovor s riaditeľom Desgrangeom. Henri Pélissier, jeho brat Francis a tretí do partie, Maurice Ville, sa po ňom rozhodli, že s pretekmi skončia. Henri následne Albertovi Londresovi, novinárovi z Le Petit Parisien, vysvetlil dôvod nečakaného odstúpenia a verne opísal výmenu názorov so šéfom podujatia.
„Vy vôbec netušíte, čo je to Tour de France,“ povedal Henri. „Je to kalvária. Vlastne ešte niečo horšie. Cesta ku krížu má totiž iba štrnásť zastavení, tá naša až pätnásť. Trpíme od úvodných kilometrov až do samého konca. A chcete vedieť ako?“ opýtal sa Desrangea.
„Pozrite sa sem,“ vytiahol z tašky ampulku. „Toto je kokaín pre naše oči, toto zasa chloroform pre naše ďasná,“ čertil sa. „A toto je,“ pokračoval Ville sťahujúc si batoh zo svojich pliec, „mazivo, ktoré prinavráti teplo do našich ubolených kolien“. „A lieky. Chcete vidieť naše lieky? Pozrite sa, tu sú,“ vytiahol každý z nich po tri krabičky. "Pravdou je, že fungujeme práve na tomto dynamite,“ dodal.
„Henri hovoril, že telá cyklistov po tom, ako zo seba zmyjú špinu z celého dňa a prekonajú niekoľko tráviacich problémov s mnohými hnačkami, sú biele ako svadobný závoj,“ napísal vo svojich spomienkach Londres.
„V noci na izbách nespíme, naše ruky strihajú, telá tancujú, akoby sme trpeli syndrómom Tanca sv. Víta (nerologické ochorenie prejavujúce sa zášklbmi a krútivými pohybmi celého tela). Na našom tele je menej mäsa ako na kostre,“ dodal.
Svoju poslednú Tour absolvoval v roku 1925. Po piatej etape to však pre ukrutnú bolesť v kolenách vzdal. „Zachádzajú s nami ako s otrokmi,“ dal slovnú bodku za svojou derniérou.
Ten istý revolver
Pravda, na bicykli to bol šampión, no keď odložil tretry, začala sa menej šťastná časť jeho života. Bola to akási špirála a Henri po nej letel dole ako na tobogáne. Inak povedané: ak na bicykli to bol problémový muž, tak v súkromí neznesiteľný partner. V roku 1933 život s nevypočitateľným nervákom nevydržala jeho manželka Léonie a strelou do hlavy si vzala život.
O tri roky neskôr sa skončil obrovskou tragédiou aj jeho ďalší vzťah s Camille Tharaultovou. Počas vášnivej hádky ju porezal nožom na tvári. Camile však spor riešila inak ako Léonie. Odbehla do kúpelne a zo zásuvky vytiahla ten istý revolver, s ktorým spáchala samovraždu Henriho manželka. Vrátila sa do kuchyne a päťkrát stlačila spúšť. Jeden z projektilov zasiahol Pélissierovu tepnu a v priebehu niekoľkých minút vykrvácal. Mal iba 46 rokov.
O deň neskôr vyšiel o Henriho smrti článok a Camille v ňom okrem iného povedala: „Ak by som mala peniaze, dávno by som ho bola opustila.“ Na súde sa bránila tým, že partner sa k nej často správal agresívne, fyzicky ju napádal a šikanoval. Porota označila čin za zabitie v sebaobrane a vymerala jej iba jeden rok väzenia.
„Jeho tragický koniec nikoho neprekvapil,“ napísal neskôr denník Le Soir.
Absolútne výstižné boli slová Léa Bretona, prezidenta Francúzskej cyklistickej únie, ktoré vyriekol na Henriho pohrebe: „Kvôli tomu, ako sa správal, mal málo priateľov. Ale bol to najväčší cyklista všetkých čias.“