Pozastavená sezóna naskytla príležitosť obzrieť sa za hrdinami belgických pretekov. Medzi najslávnejšími menami, ktoré ich ovládli, nechýbajú Rik Van Looey, Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Sean Kelly, Philippe Gilbert či Alejandro Valverde.
Najpamätnejšia edícia sa však spája s Bernardom Hinaultom. Legendárny Francúz, päťnásobný víťaz Tour de France a jeden zo siedmich cyklistov, ktorí vyhrali všetky troje pretekov Grand Tour, sa pred 40 rokmi blysol neuveriteľným triumfom.
V brutálnych podmienkach, najmä zúriacou snežnou búrkou, ukázal veľkú húževnatosť (nečudo, že mu prischla prezývka Jazvec) a po 80-kilometrovom úniku oslavoval cenný úspech.
Dnes 65-ročný Hinault pred niekoľkými dňami pre Velonews a predtým vo svojej biografii priblížil udalosti z 20. apríla 1980.
Odpadlíci od prvých kilometrov
Už ráno pred štartom bolo jasné, že pretekárov nečaká nič jednoduché. Pre túto časť roka neobvykle chladné počasie s teplotami okolo nuly viacerých donútilo rozmyslieť si účasť v klasike a vrátili sa do hotela.
Tí odolnejší výzvu podstúpili, no približne po 10 kilometroch sa dážď zmenil na fujavicu, a štartové pole sa preriedilo. Dokazuje to aj bilancia: po 70 kilometroch z pôvodne 174 cyklistov šliapalo do pedálov len 64.
Komentátori prekrstili preteky na Neige-Bastogne-Neige (slovná hráčka vychádza z francúzskeho slova niege – sneh).
„Snežilo takmer celú cestu do Bastogne, no tesne pred ním sa ukázalo slnko. Je možné, že tento okamih ma zachránil, inak by som pravdepodobne z pretekov odstúpil v občerstvovacej zóne. Slnko však za chvíľu zmizlo a znovu začalo snežiť. Trápil nás aj bočný vietor. Všetko pri ceste slúžilo ako útočisko… Čerpacia stanica, kaviareň, autobusová zastávka, dokonca aj vchodové dvere jedného z domov,“ spomína Hinault na časy, keď mal 26 rokov.
Nielen slnečná chvíľka, ale aj Hinaultov kolega Maurice Le Guilloux bol jedným z dôvodov, prečo neskorší víťaz pokračoval. „V prvej polovici pretekov mi veľmi pomohol. Po občerstvovacej zóne v Bastogne som ho však už nevidel,“ vraví Hinault.
Okuliare za tisícku
Le Guilloux mal vraj také zamrznuté oči, že ledva videl. Pomohol mu športový riaditeľ tímu Cyrille Guimard, ktorý mu z auta podal slnečné okuliare so slovami: „Daj na ne pozor, stáli najmenej 1000 frankov.“
„Myslím si, že keby som tam nebol, Jazvec by sa vzdal,“ povedal Le Guilloux pre L'Équipe o niekoľko rokov neskôr. „Podľa mňa chcel byť posledným jazdcom z tímu v pretekoch. Posledným v potápajúcej sa lodi,“ zamyslel sa.
Niektorí cyklisti zastavovali vodičov áut, aby ich vzali naspäť do Liége. Na miestach, kde sa držala súvislá vrstva snehu, pomohli vyjazdené stopy kolies.
Guimard sa obrátil na Hinaulta a vyzval ho, aby si vyzliekol pláštenku do dažďa, pretože sa začína skutočné pretekanie. Poslúchol.
„V tom čase sme nemali takú výbavu ako dnešní jazdci. Tímy nám nedali zimné rukavice, vtedy žiadne špeciálne ani neboli. Mal som nejaké vlnené, ktoré premokli a čiapku, ktorá tiež nebola určená na cyklistiku. Mal som na sebe dve-tri vrstvy vlnených pulóvrov pod pláštenkou a to bolo všetko,“ opisuje Hinault a k pokynu športového riaditeľa dodal:
„Bol taktický génius, no nie v ten deň. Myslel som si, že sa zbláznil, pretože som mrzol. Pláštenku som si vyzliekol a musel som sa zahriať čo najrýchlejšou jazdou. Dostal som sa do líderskej skupiny, v ktorej boli Henk Lubberding, Silviano Contini, Rudy Pevenage a Ludo Peeters. Dostihol som ich na Côte de la Haute Levée a hneď som im aj ušiel.“
Po dôležitom momente mu však stále zostávalo do cieľa 80 kilometrov a čakali ho stúpania Rosiers a La Redout. „Áno, ale už som vedel, že vyhrám. Viacerí veľkí favoriti, napríklad Francesco Moser, už boli mimo boja,“ nepochyboval.
Finišoval po siedmich hodinách s takmer 10-minútovým náskok pred druhým Holanďanom Henniem Kuiperom. Ten podal tiež fantastický výkon, no cenný čas stratil pri kontakte s motocyklom. Po páde sa musel pustiť do stíhacej jazdy. Podľa vlastných slov by Hinaulta nezdolal, ale v cieli by naňho stratil oveľa menej času. Pre zaujímavosť – klasiku dokončilo len 21 cyklistov.
Oblečený do vane
Hinault bol taký podchladený, že by horúci kúpeľ nezvládol. Umýval – a zahrieval sa – len vlažnou vodou. Trvalo niekoľko týždňov, kým mu začali správne fungovať prsty na rukách. Doteraz sa pri nižších teplotách hlási spomienka na muky spred štyroch desaťročí.
„Keď pracujem vonku a teplota klesne pod štyri-päť stupňov Celzia, musím nosiť rukavice. Zo špičiek ukazovákov oboch rúk sa mi stratil cit,“ povedal.
Traduje sa aj príhoda, že jeden z cyklistov dokonca vliezol do vane oblečený. Bol totiž taký skrehnutý, že sa nedokázal vyzliecť…
Hinault ocenil úspech v ardenskej klasike až s odstupom času.
„Uprostred akcie to nešlo. Keď sa obzriem späť, naozaj som trpel, ale nie fyzicky, moje nohy boli v dobrej forme. Keď som počúval dojmy ľudí v priebehu rokov, pochopil som, že to víťazstvo bolo pôsobivé. Nebolo to preto, lebo snežilo, ale že som všetko využil vo svoj prospech. Spolu s Valónskym šípom sa Liége stali mojimi obľúbenými pretekmi,“ dodal doteraz posledný francúzsky víťaz spomínanej klasiky.