Vitajte v pekle!
Keď na jar 1919 prechádzali organizátori Paríž – Roubaix trasu populárnych pretekov, nemohli uveriť vlastným očiam. V severnej časti povojnového Francúzska nezostal kameň na kameni. Staré dlažobné kocky zanesené prachom sa striedali s krátermi po výbuchoch.
Problém?
Žiadny…
O mesiac už stál na štarte celý pelotón. Na konci dňa víťaz Henri Pélissier iba stroho a znechutene skonštatoval: „Toto nie sú preteky. Toto je púť!“
O 99 rokov neskôr ovládol slávnu Monumentálnu klasiku Peter Sagan.
Ako vo vírivke
Je nedeľa ráno, 8. apríla 2018 a v Compiégne, 85 kilometrov severne od Paríža, sa začína 116. ročník legendárnych pretekov. Sú iné ako ostatné, jazdci zo seba vydávajú sto percent od úvodu až do konca. Desať kilometrov pred prvým úsekom dlažobných kociek v Troisvilles je vraj hotovým šialnestvom. Každý chce byť vpredu.
Sagan jazdí nenápadne, o tempo sa starajú jeho tímoví kolegovia. Jeden úsek pavé strieda druhý, na trati sa vytvárajú skupinky a favoriti sa navzájom strážia.
„Sedeli ste niekedy vo vírivke pustenej na plné obrátky, keď sa zrazu prestanú tvoriť bublinky a všetko sa upokojí? Tú chvíľu milujem. Presne také je to v momente, keď opustíte pavé a vybehnete na asfaltku. Je to pocit bezhraničného pokoja,“ takto opisuje neustále striedanie povrchov vo svojej autobiografii Môj svet slovenský cyklista.
Veru, Paríž – Roubaix nie sú obyčajné preteky. Žiadna taktika ani nič podobné, je to klasický test schopností. Vyhráva ten, čo má v nádrži najviac. Legendami opradený úsek v Arenbergskom lese ešte nie je tým správnym miestom na útok. Ten prichádza 54 kilometrov pred cieľom. Sagan uniká najväčším rivalom a pripája sa k skupinke jazdcov v celodennom úniku.
Pred cieľovou páskou v Roubaix môžu pretekára postihnúť mnohé problémy. Najčastejším z nich je defekt, trojnásobný majster sveta by o tom vedel rozprávať. Pády i zlomeniny sú súčasťou každého ročníka a keď nie, do cesty sa vám môže pripliesť aspoň čierny pes, ako Bernardovi Hinaultovi v roku 1981. „Tieto preteky sú kravina,“ prskal Francúz v cieli aj napriek tomu, že vyhral.
Sagan pár desiatok kilometrov pred historickým oválom zisťuje, že s jeho bicyklom niečo nie je v poriadku.
„Prešli sme ďalší úsek s kockami a ja som ihneď pocítil, že niečo je zle. Pozrel som sa dolu. Doriti. Predstavec a riadidlá sa oproti rámu bicykla vychýlili doľava. Boli nakrivo asi o tridsať stupňov. Ak by sa v tej polohe zasekli a nehýbali, mohol som to pri jazdení zohľadniť a vyrovnať sa s tým. Skôr som však očakával, že sa mi uvoľní skrutka a celé riadidlá sa stočia. Mohli by sa obrátiť o stoosemdesiat stupňov a ja cez ne saltom preletím na napoleonskú cestu, priamo do náručia porážky. Doriti, doriti, doriti,“ spomína Sagan na nezvyčajný moment.
Čo to robíš?
Čo teraz? Cyklistická logika navráva zosadnúť z bicykla a počkať na sprievodné vozidlo. Ale toto je Paríž – Roubaix. Zastavíš raz a je po všetkom.
„Možno keby som poriadne mykol riadidlami. Vrátili by sa do správnej polohy? Udriem do nich, no dosiahnem len to, že sa všetko zatrasie. Márna snaha. Čo keby som o niečo zaklinil predné koleso? Striedame pozície, po mne sa dostáva do vedenia Dillier a ja sa zaraďujem vedľa Wallaysa. Keby som sa v tejto situácii nečakane dotkol jeho kolesa, takmer určite by som spadol. Ak by som to však urobil úmyselne a mal plne vo svojej réžii, to by bolo iné, nie? Rýchle a prudké buchnutie, vyrovnávam riadidlá a ideme ďalej, akoby sa nič nestalo,“ prezrádza v knihe svoje myšlienkové pochody.
Sagan to predsa len urobí. Predným kolesom nevyberane naráža súperovi do bicykla. Po jeho začudovanom pohľade sa ospravedlní.
Nepomáha to.
Slovák sa naďalej strieda na čele unikajúcej skupinky s vedomím, že ak niečo nevymyslí, jeho sen o veľkej dlažobnej kocke sa čoskoro rozplynie. A tak si dal s Wallaysovým zadným kolesom repete.
„Teraz už nesledujem žiadne priateľské pokrčenie plecami, len prúd polohlasných nadávok a nechápavý pohľad,“ spomína.
Na situáciu si dobre pamätá aj belgický pretekár. Pravda, v to poobedie ešte vôbec netušil, o čo ide. Až niekoľko dní po pretekoch mu celú story porozprával Nemec Marcel Sieberg.
„Myslím si, že do mňa buchol najmenej trikrát. Aspoň vtedy som mal ten pocit. Vôbec som netušil, čo robí. Nazdával som sa, že ma chce len rozhodiť. V takomto prípade sa mu to podarilo – bol som zlomený,“ vravel neskôr Wallays.
„Zúril som. Opýtal som sa ho, o čo mu ide. Neodpovedal. Zdá sa mi, že raz sa dokonca usmial,“ dodal.
Jedlo? Imbusák!
Ale späť na Peklo Severu, lebo Sagan síce niekoľkokrát vytočil súpera do nepríčetnosti, ale jeho riadidlá boli naďalej krivé. „Mám zísť z bicykla? Vyrovnať riadidlá? Opýtať sa Wallaysa, či nemá pri sebe imbusáky a skúsiť nedostať päsťou po ksichte?“ pýta sa sám seba.
Potom zasiahla vyššia moc – na dlhšom úseku bez kociek sa mechanické vozidlo Bory preštrikovalo medzi skupinkami cyklistov a dobehlo svojho lídra. „Nejaké jedlo, Peter?“ pýta sa Ján Valach sediaci za volantom? „Nemáš štvormilimetrový imbusový kľúč?“ prichádza odpoveď protiotázkou.
Následnú scénu videl azda každý na televíznych obrazovkách niekoľkokrát. Žilinský rýchlik v plnom tempe dáva svoj bicykel opäť dokopy. „Stačila minútka a bol som opäť v hre,“ dodáva.
Preteky pokračujú, Wallays postupne stráca sily a mizne v kúdoloch rozvíreného prachu. Teraz to už je iba o Saganovi a Dillierovi, ktorý je celý deň v úniku. „Odfukoval ako preťažený chrt, ale napriek tomu nepoľavil,“ spomína si.
Cieľ sa blíži, svorka silných klasikárov za Saganom to už pomaly vzdáva. Keď obaja jazdci vstúpia na staručký štadión v Roubaix, ľudia burácajú. Svetový šampión a málo známy Švajčiar spomalia a začína sa taktický boj. Taký môžete vidieť jedine na francúzskom monumente. Žiadny špurt, iba nekonečné obzeranie sa a vyčkávanie, kto začne prvý.
Slovák sa drží v závetrí a to najlepšie si necháva do poslednej klopenej zákruty. Nazbiera posledné zvyšky síl a vyráža do špurtu, na ktorý už neexsituje odpoveď.
„Sagan le Magnifique!“ nadchýna sa francúzsky denník L'Equipe. „Dnes na mňa celý deň svietilo slnko,“ hlási v cieli vyčerpaný Slovák.
To však nesvietilo na mladého Belgičana Michaela Goolaertsa, ktorý 147 kilometrov pred cieľom po zástave srdca spadol a nehybne zostal ležať. Po prevoze do nemocnice – na druhý deň – zomrel.
Sagan poslednú kapitolu svojej knihy – o Roubaix 2018 – končí myšlienkou práve naňho. Jej silná pointa má mimoriadny význam aj v týchto dňoch. „Žime každý deň naplno. Nie preto, že sme nezraniteľní, ale práve preto, že nie sme. Buďme k sebe navzájom láskaví. Buďme ohľaduplní. A užívajme si každý deň.“
Tohtoročné preteky Paríž – Roubaix mali byť na programe na Veľkonočnú nedeľu. Kvôli šíriacemu sa koronavírusu ich museli organizátori zrušiť.