Peter Velits (35) má s ňou bohaté skúsenosti. „Uf, nemám to spočítané. Ale päť, či šesťkrát som sa na štart určite postavil,“ spomína niekdajší skvelý cyklista.
Tešili ste sa na ďalší ročník?
Nebudem klamať, Miláno – San Remo nepatrili medzi moje najobľúbenejšie preteky. Sú garanciou zlého počasia – raz sneží, potom prší a keď si myslíte, že najhoršie je už za vami, začne na vás brutálne fúkať. Jeden ročník mi síce vyšiel (2009, skončil 10., pozn. red.), ale ostatné nie. Tieto preteky však majú v cyklistickom svete obrovský cveng a váhu. Ak vás tím nominuje, znamená to, že máte výkonnosť.
Hovorí sa, že prvých 240 kilometrov sa pelotón len vezie a posledných päťdesiat súperí. Je to tak?
Nie vždy. Ak jazdcov na ceste k azúrovému pobrežiu sprevádza vietor, je to nebezpečné a tým pádom aj veľmi stresujúce. Vždy sa môže niečo udiať, všetci musia byť v pozore. Zvyčajne platí, že klasika sa láme, keď sa pred pelotónom zjaví more. Vtedy sa začínajú ozajstné preteky.
Dá sa to porovnať s inými monumentmi?
Na Miláno – San Remo intenzita kolíše. Je tam niekoľko bodov, keď musí mať cyklista dobrú pozíciu, inak to môže hneď zabaliť. Napríklad pri vjazde na kopce Cipressa a Poggio. Ide sa tam veľmi rýchlo, v pelotóne je obrovská tlačenica a pády sú skôr pravidlom ako výnimkou.
Foto: SITA, Ján Slovák
Päť-šesť hodín v transferovom móde – čo sa v tom čase deje v pelotóne?
Ak pretekárom nerobí galibu počasie, stihnú aj podebatovať. Sú to obyčajní ľudia a riešia bežné problémy. Avšak na žiadne náročné témy nie je čas. Až taká pohodička to nie je.
Ak by sa dnes išlo Miláno – San Remo, hovorilo by sa aj koronavíruse?
Určite. Je to celosvetová téma a cyklistiku neobchádza. Dotýka sa jej až-až. V pelotóne je dvesto jazdcov a akiste by riešili, že pretekať v tejto situácii nie je v poriadku. Napokon, mohli ste vidieť, ako na Paríž – Nice opúšťal podujatie jeden jazdec za druhým.
V cyklistickej literatúre sa píše, že za dedinkou Taggia je maják a ten upozorňuje nielen lode, ale aj pretekárov, že sa začína niečo diať. Všímali ste si ho?
Úprimne, maják som nikdy nezaregistroval (úsmev). Spomínam si však na úsek troch po sebe nasledujúcich kopčekov, ktoré boli pre mňa akýmsi signálom: aha, je to tu. Tam sa začínal boj o pozície, pretekár, ktorý mal ambície, musel byť minimálne v prvej päťdesiatke.
Je Poggio najdôležitejšia časť pretekov?
Nemyslím si to. Nie je to náročný kopec, zvládal som ho aj na veľkom prevodníku. Ide sa tam rýchlo aj po 280 kilometroch v sedle. Dôležitý je však boj na jeho úpätí – v tlačenici chce byť každý vpredu. Ak sa to cyklistovi nepodarí, je zle. Viete, aký je najlepší signál? Musí vám fúkať do tváre, nesmiete byť zakopaný niekde v balíku pretekárov.
Majú na cieľovej rovinke väčšiu šancu ortodoxní špurtéri alebo klasikári?
Skôr tí druhí. Samozrejme, v minulosti tam uspel aj Cavendish, ale väčšinou vyhrávajú rýchli jazdci so skvelou orientáciou v pelotóne, ktorí to vedia aj v kopcoch. Opakujem, na trati je niekoľko miest, kde musí byť cyklista vpredu. Nie každý špurtér to dokáže.
Foto: SITA/AP, Christophe Ena
V zozname víťazov sú výlučne veľké mená. Prečo nikdy nedochádza k prekvapeniam?
Cyklistika je dnes veľmi profesionálna, všetci v tíme vedia, na koho majú jazdiť. Na to, aby z ničoho nič vystrelil domestik, nie je veľký priestor. Každý sa sústredí na lídra. Ale spomeňte si na Paríž – Roubaix 2016 – s Austrálčanom Haymanom tam asi málokto počítal. Nevidím dôvod, prečo by v Taliansku raz nemohol vyhrať aj niekto z druhého sledu.
Celý svet dnes sužuje šírenie koronavírusu, všetky športové podujatia – vrátane cyklistických – zrušili alebo odložili. Čo to môže spraviť s jazdcami?
Keby som dnes aktívne pretekal, vôbec netuším, čo by som robil. Pre celý pelotón to je veľmi nepríjemná situácia. Trénovať v domácich podmienkach je náročné, som zvedavý, ako to bude vyzerať na prvých pretekoch po odznení koronavírusu. Nikto to ešte nezažil, každý sa bude musieť adaptovať. Vírus je však spravodlivý aspoň v tom, že všetkých pretekárov postavil na rovnakú štartovaciu čiaru. Dnes nemôžu trénovať nielen v Európe, ale ani v Austrálii či v Spojených štátoch.
Môže sa cyklista plnohodnotne pripravovať na stacionárnom bicykli?
Určite nie. Preteky sú preteky, tie na trenažéri nikdy nenasimuluje. Je to absolútne odlišná záťaž.
A (ne)vedomie, kedy si opäť sadne na súťažný bicykel, mu asi tiež nepridá…
Z profesionálov sa akoby stali amatéri. Rekreační cyklisti, ktorí majú radi tento šport, ale vôbec netušia, čo budú v najbližšom čase robiť. Všetky ciele, ktoré si na túto sezónu dali, sú zrazu fuč. Peter Sagan mal určite v pláne zaútočiť na triumf na Miláno – San Remo. Predpokladám, že tomu podriadil aj veľkú časť prípravy. Túto neistotu nikomu nezávidím.
UCI zatiaľ žiadne preteky nezrušila, na jeseň chce hľadať nové termíny. Je to správne?
Dnes vieme iba o tom, že všetky jarné monumenty ani Giro d'Italia sa v pôvodnom termíne nepôjdu. Bude však záležať, čo s Tour de France – tieto preteky majú prioritu. V histórii ich zastavili iba dve svetové vojny a Francúzi urobia všetko možné, aby sa to tentoraz neudialo.
Vraví sa, že Taliani situáciu s koronavírusom na začiatku mimoriadne podcenili. Pamätáte si ich takto aj z pelotónu? Zľahčovali veci?
Nechcem mudrovať a na niekoho príliš ukazovať prstom. Ale je zrejme pravdou, že všetko mohlo byť inak, keby k tomu pristúpili o niečo zodpovednejšie. Poviem to takto: Taliani sú špeciálny národ a ich pretekári sú tiež svojskí. Ale netvárme sa, že oni sú tí zlí a môžu za všetko. Som rád, že na Slovensku sa rýchlo prijali radikálne obmedzenia. Keď kráčam po Púchove, vidím, že všetci ľudia majú rúška. V živote by mi nenapadlo, že obyvatelia malého mesta si takto rýchlo zvyknú na pravidlá, ktoré priniesla doba. Sú zodpovední voči sebe, ale aj druhým. Mám z toho radosť.
Prevádzkujete vlastnú firmu s cyklistickým oblečením. Bude mať táto epidémia dopad aj na vás?
Uvidíme. Všetkých sa nás to dotkne. Naša výroba – aj keď v obmedzenom režime – naďalej pokračuje. Zo dňa na deň sa to môže zmeniť. Ale tak ako aj v cyklistike – sme na tom rovnako. Zasiahla vyššia moc a my sa s tým musíme popasovať.
Najbližšie mesiace jednoznačne poznačia našu budúcnosť. Čo by sme si mali z tejto krízy vziať?
Chcem byť optimista. Dúfam, že Slovensko i celý svet si z toho zoberú to dobré. Napokon, pozrime sa do Číny, dnes tam majú oveľa čistejší vzduch ako pred koronavírusom, do vôd v Benátkach sa vrátili ryby a voda je zrazu priezračná. Ľudia správne reagujú, sú ohľaduplní k starším a rozmýšľajú aj nad druhými. Ukazujú, že sa vedia zmeniť a dokážu prežiť aj takúto vážnu krízu. Verím, že svet môže byť po tomto všetkom lepší ako predtým.