„Možno môj úspech pomôže k tomu, aby na Slovensku konečne stál velodróm. Dráhová cyklistika sa bez neho nedá robiť,“ upozorňuje už dvanásťnásobný majster sveta.
Štartovali ste na siedmom svetovom šampionáte. V čom bol tento iný?
Je to výnimočný rok. Nielen preto, že Slovenský paralympijský výbor oslavuje 25. výročie, ale aj rok 2020 – dve dvadsiatky po sebe sa už nebudú opakovať. Po náročnej príprave, ktorú som začal minulý rok, som dúfal v desiaty titul. Veril som, že sa mi to podarí. Napokon to vypálilo perfektne, tri zlaté a strebro z kilometra boli skvelé.
Kanaďania sú hrdí na to, ako vedia organizovať veľké podujatia. Aké to bolo v Miltone?
Šampionát výborne zvládli. Po vlaňajších MS v Holandsku som mal trochu obavy, ale Kanaďania boli stopercentní. Prenosy, technické zabezpečenie či servis pre športovcov – všetko bolo na vysokej úrovni.
Stíhačku ste ovládli siedmykrát za sebou, vyhrali ste ju aj na olympiáde. Cítite sa v tejto disciplíne neohrozene?
Každý deň je iný, každé MS tiež. Môže sa stať, že človeku hocičo nesadne a v ten daný deň nebude môcť predviesť želaný výkon. Vážim si všetky tituly zo stíhačky, som hrdý, že som ju vyhral sedemkrát za sebou.
Nechýba vám väčšia konkurencia?
Konkurencia nespí, stále prichádzajú noví súperi. Sústredím sa najmä na seba.
Ktorá medaila vás najviac prekvapila?
Možno tá zo scratchu. Je to nebezpečná disciplína. Niekto urobí chybu a všetci môžu vo vysokej rýchlosti skončiť na zemi.
Ste na vrchole kariéry?
Je to veľký úspech, cením si ho. V príprave pred paralympiádou urobím maximum, aby sa mi darilo aj v Japonsku. Tokio mám už v hlave. Idem tam obhajovať titul, chcem uspieť.
Ako bude vyzerať príprava?
Mám naplánovaný taký sendvič – hory, cyklistika, hory a zase cyklistika. Je dôležité, aby sa človek aj psychicky odpútal od sedla a kolies bicykla. Trénovať dva mesiace zavretý len vo velodróme nie je nič pre mňa. Treba hýbať aj s ostatnými svalmi, aby sa telo holisticky rozvíjalo. Aj podporné svaly dokážu zlepšiť výkon v takých hraniciach, kde ide o desatiny či tisíciny sekúnd.
Robíte cestnú i dráhovú cyklistiku. Je náročné zvládnuť podobné, ale zároveň odlišné športy?
Dá sa to. Bicykle sú, samozrejme, odlišné. Je to menej náročné, ako napríklad prechod z horskej na dráhovú cyklistiku.
Foto: Roman Benický
V čom je najväčší rozdiel?
Na dráhe nemáme brzdy a stále sa ide doľava. Preto som dobrý v stíhačke. Stačí ísť len rovno, doľava, rovno, doľava…(smiech).
Kde sa cítite lepšie?
Keď mám po krk dráhy, príde cesta – a naopak. Nikdy sa to pre mňa nestane nudným.
Ako si tieto dva športy podelíte v Tokiu?
Presne na polovicu. Pôjdem jeden a štyri kilometre na dráhe, kilometer a hromadný štart na ceste.
Ste pripravený na nevyspytateľné japonské počasie?
Môže byť veľmi horúco, ale aj zima a dážď. Klimatické podmienky sa menia a nič sa nedá predpovedať. Budem sa musieť prispôsobiť.
S čím budete po Tokiu spokojný?
Chcem získať aspoň jednu medailu. Uvidíme, z akého kovu bude. Všetko navyše bude príjemný bonus. V príprave nezostáva veľa času, paralympiáda je tu za niekoľko mesiacov.
Pripravujete novinky s protézou?
Na Tokio zrejme vymyslíme niečo špeciálne. Viac povedať nemôžem. Ešte je v trúbe, stále sa pečie…
Zatiaľ 20 miesteniek
Z úspechov Jozefa Metelku mali radosť aj v Slovenskom paralympijskom výbore (SPV), ktorý tento rok oslavuje štvrťstoročie existencie. „Jozef sa pripravoval, pretože to bolo náročné obdobie aj pre nás, najmä z logistického hľadiska. Stále nemáme uzatvorenú zmluvu s Ministerstvom školstva. O to viac sa teším, že v náročných podmienkach – dráhová cyklistika na Slovensku nemá velodróm – uspel a pred paralympiádou v Tokiu ukázal skvelú formu. Historicky sa vrátim, aj vzhľadom na 25. výročie, k roku 1999, keď Radovan Kaufman utvoril v Colorade svetový rekord a neskôr získal paralympijskú medailu. V tom čase sme si mysleli, že bude náročné nadviazať na jeho výkony, ale Jozef ho ešte prekonal,“ vravel Ján Riapoš. Šéf SPV dodal, že slovenskí parašportovci zatiaľ majú istých dvadsať miesteniek do Japonska.