„Priateľ môj, aj tentoraz budeš iba druhý,“ zachrčal tesne pred smrťou v silných bolestiach spôsobených rakovinou žalúdka päťnásobný šampión Tour de France Jacques Anquetil.
Pri posteli stál Raymond Poulidor, jeho veľký rival. Cyklista, ktorý získal viac uznania, než ktokoľvek iný.
Bez duše víťaza
Najväčšou spravodlivosťou na tomto svete je, že každý raz z neho musí odísť. Uplynulo 32 rokov a Anquetila nasledoval aj jeho večný tieň. Minulý týždeň odišiel na druhý svet najpopulárnejší francúzsky pretekár všetkých čias.
Večne druhý, takúto prezývku si vyslúžil syn chudobných farmárov z francúzskeho Masbaraud-Mérignat. Na pretekoch okolo Francúzska prišiel do Paríža trikrát druhý a päťkrát tretí.
Foto: SITA/AP
Na štart Tour sa postavil štrnásťkrát, dvanásťkrát dorazil až do cieľa, ale žltý dres si neobliekol ani na jeden deň. História si väčšinou na zdolaných nespomína, ale Poulidor sa zapísal do dejín TdF oveľa väčšími písmenami, ako mnoho jej víťazov.
Agresívny, neustále útočiaci cyklista, o ktorom dodnes tvrdia, že nevyhral iba preto, lebo počas kariéry súperil s dvoma velikánmi. Jacquesom Anguetilom a Eddym Merckxom. Pravda o Poulidorovi ale leží zrejme niekde inde. Najpopulárnejší športovec Francúzska 60-tych rokov nemal dušu šampióna.
Tour de France sa jazdí necelý mesiac v roku, no Anquetil s Poulidorom rozdelili Francúzsko na celú dekádu. Na výrazne menšiu skupinu, ktorá fandila Anquetilovi – obdivovala jeho štýl a eleganciu, s akou ukrajoval kilometre v dlhých a náročných etapách.
A väčšinových „Poulidorovcov“. Bolo ich niekoľkonásobne viac. Imponoval im pretekárov upracovaný výraz. A hádam aj každý nezdar, lebo čím viac ich bolo, tým viac mal priaznivcov. „A čím menej šťastia som mal, tým viac ma milovali,“ priznal vo svojej autobiografii.
Rivalita nemala konca kraja. Poulidor stále prehrával a o Anquetilovi sa dokonca vravelo, že oveľa viac, ako víťazstvá, mu robia radosť Raymondove neúspechy. V roku 1965 ich dokonca obsadili do tímovej časovky dvojíc, ale najlepší cyklisti tej doby pohoreli. Anquetil predstieral únavu a obaja tak prišli o jasný triumf.
Foto: SITA/AP, Laurent Cipriani
„Boli časy, keď sa mi doslova hnusil. Počas pretekov sme nikdy neraňajkovali pri spoločnom stole, neskôr sme však tento spor prekonali. Keď zomrel, zmocnil sa ma pocit, že som prišiel o priateľa,“ povedal Poulidor v roku 1999 v rozhovore pre L'Équipe.
Prekliate stotinky
Jeho meno aj po konci kariéry spájali s neúspechom. Francúzska spoločnosť bola zrazu plná „Poulidorov“ športu, politiky a iných spoločenských odvetví. Keď Francois Mitterrand v roku 1965 prehral v druhom kole prezidentských volieb, stal sa politickým Poulidorom.
„Moje meno sa dostalo do každodenného jazyka Francúzov a to je asi moje najväčšie víťazstvo,“ smial sa legendárny Popou.
Poulidor sa stal neskôr predmetom mnohých výskumov. Jeden z nich uvádza, že iba v roku 1974 sa jeho meno spomenulo vo viac ako 4-tisíc článkoch francúzskych novín. Žiadnemu inému pretekárovi sa nevenovalo toľko sociologických príspevkov a univerzitných prác. Poulidor je jednoducho fenomén, ktorý nikdy nezvíťazil, ale vždy ohúril.
Hoci na Tour štartoval štrnásťkrát, žltý dres si nikdy neobliekol. Dvakrát bol veľmi blízko. V roku 1967 sa po úvodnom prológu už-už chystal na pódium, keď do cieľa dorazil Španiel José Errandonea. Poulidorov čas prekonal o necelých šesť sekúnd. O tri dni na Tour skončil.
Potom prišla sezóna 1973, nezdolateľný Merckx tentoraz do Francúzska nepricestoval a populárny Francúz prehral súboj v prológu iba o 0,08 sekundy. O slávny moment ho pripravil Holanďan Joop Zoetemelk. Iróniou je, že Poulidor sa tesne pred etapou v rozhovore pre Eurosport pustil do úvah o chýbajúcom oblečení v šatníku.
„Keď sa nad tým zamyslím, v žltom drese by som bol určite veľmi šťastný. Ale ani takto to nie je zlé. Niekedy si vravím: Pozrite, ako blízko som sa k nemu dostal. Hovoria mi smoliar Poulidor. Ale to nie je pravda. V živote som mal veľa šťastia,“ obhliadol sa optimisticky za kariérou.
Foto: SITA/AP
Napokon, smola, ktorá sa mu lepila na galusky, možno bola aj na niečo dobrá. „Čím viac som jej mal, o to lepšie som zarábal,“ hľadal pozitíva. Nuž, nebol to iba subjektívny pocit – známy britský novinár William Fotheringham o Poulidorovi napísal:
„Počas jeho najslávnejších rokov by si ho minimálne polovica francúzskeho národa vybrala za prvého vzácneho hosťa k slávnostnej večeri.“
Silná DNA
Síce ho volali večne druhý, ale ono to nebolo úplne tak. Poulidor predsa vyhral Vueltu. A nakoniec – možno sa dočká aj triumfu na Starej dáme. Jeho DNA je také silné, že jeho vnuk Mathieu Van der Poel je trojnásobným majstrom sveta v cyklokrose. Tento rok už zažiaril aj na ceste. Jeho úchvatné víťazstvo na slávnej klasike Amstel Gold Race obletelo svet.
Poulidor bol aj na staré kolená pravidelným hosťom na slávnostných ceremoniáloch Tour de France. Keď ho pri jednom z nich v roku 2014 nahrávala kamera belgickej televíznej stanice Sporza, po jeho boku stál neznámy tínedžer. Mathieu bol síce v tom čase už juniorským svetovým šampiónom, málokto ho však vtedy poznal.
„Tu je môj malý fenomén,“ chválil sa šťastný dedo. „Možno raz vyhrá celú Tour, je to obrovský talent. Všetci sú z neho unesení. Je lepší, ako bol kedysi jeho papi. Má neskutočný charakter, povedal by som, že je nezastaviteľný,“ vyhlásil hrdý starý otec.
Môže byť, Van der Poel je vskutku nádejný cyklista. V jeho silných nohách bude v najbližších rokoch točiť pedálmi aj dedo Poulidor. A keby sa žltého dresu nedočkal ani tentoraz, nevadí. Vo francúzskych srdciach ho bude nosiť navždy.