Foto: Peter Filín
V posledných rokoch mu objavovanie krajiny zo sedačky bicykla učarovalo ešte viac. Pri plánovaní ciest si splnil viaceré sny a minulý mesiac zvládol aj najnáročnejšiu previerku. Po dôkladnej príprave prešiel trasu Karlove Vary – Trenčín. Obdivuhodný kúsok si žiada spomenúť najpodstatnejší detail: pán Novák bude mať onedlho 87 rokov!
Preteky na požičaných bicykoch
Stretávame sa v Trenčíne, kde žije. Je pondelok, deň, keď s partiou hráva stolný tenis. Čakanie si spríjemní šálkou zázvorového čaju a púšťa sa do pútavého rozprávania. Bez najmenšieho zaváhania spája príhody s presnými rokmi, detailne vymenúva trasy svojich cyklotúr.
Vzťah k športu získal už v detstve v Trakoviciach pri Trnave. „Cez leto sme bosí naháňali loptu a pásli husi, v zime sme chodili korčuľovať. Teda, moji rodičia na korčule nemali peniaze, takže som sa len šmýkal,“ spomína na časy približne z prelomu 30. a 40. rokov minulého storočia.
Po maturite v Rožňave sa pridal k letectvu. Teoretické vedomosti nadobudol v Leteckej prípravnej škole v Dolnom Kubíne. „Lietať som začal v Prešove v roku 1953 na lietadle typu C-106, neskôr v Olomouci na C-5, pokračovací výcvik som absolvoval na C-2 a vo Zvolene som lietal na modeli Messerschmitt Bf 109,“ vymenúva.
Po havárii, pri ktorej, našťastie, neutrpel vážnejšie zranenie, sa jeho život zmenil. „Keď ma vyťahovali z lietadla, bol som pri vedomí. Po nehode som však už nelietal. Ako mladý vyradený poručík som prišiel do Trenčína, robil som náčelníka štábnej letky a pomocníka náčelníka štábu pluku,“ hovorí.
Premiestnili ho do Košíc, neskôr do Prahy, no túžil sa vrátiť do Trenčína. Podarilo sa mu to a 27 rokov pracoval v tamojších leteckých opravovniach ako náčelník útvaru obrany.
Popri štúdiu sa udržiaval vo forme. Športové možnosti v tom čase neboli také samozrejmé ako dnes. Dôkazom je príhoda z roku 1949, keď sa na bicykli prebojoval do celoarmádneho kola, no napokon v ňom neštartoval.
„Jednoducho som nemal na čom jazdiť. Dovtedy som si bicykle požičiaval. Aj keď sme na internáte žiaden nemali, vždy sa mi podarilo nejaký zohnať. Na rozhodujúce preteky to však nevyšlo,“ opisuje situáciu, ktorá sa zdá byť dnes nepredstaviteľná.
Foto: Pravda, Eduard Révész
Stretol sa so Zátopkom
V behu sa dostal do celoslovenského kola. Na účasť v ňom mu už nič nestálo v ceste. „Postavil som sa na štart, ale v náročnej konkurencii som nemal šancu na dobrý výsledok. Cením si však, že som došiel do cieľa. Dokonca som mal tú česť stretnúť sa s hviezdnym Emilom Zátopkom, ktorý vtedy ešte behal vo vojenských topánkach,“ opisuje zážitky spred bezmála 70 rokov, akoby sa odohrali včera.
Beh doplnila turistika. „Prešiel som celé Slovensko, všetky pohoria na východ od Devína. Teda, až na Vihorlat, jedine tam som nebol,“ uvádza na správnu mieru.
V Tatrách vystúpil na osem štítov nad 2000 m n. m. „Zo všetkých som aj zostúpil. Priznávam, že Lomnický štít mám len zlezený, hore som sa vyviezol lanovkou. Okrem slovenských krás som objavoval aj pohoria v bývalej Juhoslávii, prešiel som Júlske a Savinjské Alpy, v Bulharsku Rilu, Pirin či Rodopy. Táto záľuba sa teraz dostala na vedľajšiu koľaj, občas sa však vyberiem na Inovec,“ hovorí.
Presuny na horské výstupy začal kombinovať s cyklistikou. Tá ho však vo väčšej miere chytila za srdce až na dôchodku. Až maratónske výkony znejú z jeho úst tak prirodzene, ako keby sa pochválil popoludňajšou prechádzkou po meste.
Pred začiatkom každej z ciest dá dokopy partiu. Účastníci so svojimi bicyklami sa na miesto štartu presúvajú z Trenčína, najčastejšie vlakom. Miesto nocľahu zväčša nechávajú na náhodu, väčší problém s jeho nájdením však doteraz nemali.
Foto: Peter Filín
Prejdené úseky z ciest približuje bez najmenšieho zaváhania:
„Pred vyše desiatimi rokmi, keď som mal 75, som dva razy išiel na bicykli do Trenčína z Košíc. Prvýkrát cez Moldavu, Rožňavu, Dobšinú, Brezno, Banskú Bystricu, Žiar nad Hronom, Handlovú a Prievidzu. Druhýkrát to bolo cez Moldavu, Jabloňovo, Silickú planinu, cez ňu dole do Plešivca, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Dudince, Levice, Zlaté Moravce, Skýcov, Bošany až do cieľa.“
Česká výzva s úspešným koncom
Na bicykli do Trenčína vyrazil aj z Prešova. Do trasy si vtedy pridal prejazd Poľskom. „Z Prešova sme pokračovali cez Šarišské Michaľany, Starú Ľubovňu, Červený Kláštor, Nowy Targ, Zakopané, potom sme prešli cez Hladovku do Trstenej, Tvrdošín, Námestovo, do Čadce cez Turzovku a z Bytče až domov,“ približuje ďalší nezabudnuteľný zárez medzi zvládnutými trasami.
Pred troma rokmi prešiel na bicykli aj južné a severné Česko. V prvom prípade si zvolil trasu z Českých Budějovíc, v druhom zo Špindlerovho Mlyna. Ani názvy miest našich západných susedov podľa smeru presunu mu nerobia žiaden problém.
V hlave sa mu pri zážitkoch u susedov črtala najťažšia výzva: zdolať trasu Karlove Vary – Trenčín.
„Chceli sme ísť traja, ale jeden z partie z plánu na poslednú chvíľu vycúval. Zostali sme dvaja, čo je na podobnú cestu minimálny počet účastníkov. Pri trojici máte väčšiu istotu. Keby sa napríklad niekto zranil, jeden by ho mohol strážiť a ďalší riešil pomoc. Nechceli sme sa dopredu vzdať a rozhodli sme sa ísť dvaja. A ísť sám? Možno to trochu preženiem, ale niečo také považujem za samovraždu,“ zdôrazňuje.
Foto: Peter Filín
Cestou na štart v najnavštevovanejšom kúpeľnom meste v Česku mali smolu na meškajúce spoje. Aj s prestupom v Prahe dorazili do Karlových Varov namiesto pol štvrtej o siedmej večer. „Pri toľkom strese sme sa nestihli najesť a do penziónu, ktorý sa nachádza 42 kilometrov od stanice, sme šli hladní. Okrem keksov som si nezobral nič, celý deň som žil z raňajok. Bol to krutý štart, hneď sme sa si vyskúšali kopce,“ odfúkne si pri spomienke na úvodnú previerku.
Žiadne elektromotorčeky, len nohy
Do izby, ktorú si ako jedinú z celej cesty vopred rezervovali, dorazili o tri hodiny. Ďalšie ráno začali odkrajovať prvé úseky z takmer 500 kilometrov, ktoré ich čakali. „Pred cestou som uvažoval o elektromotorčeku, ale šesťsto eur sa mi zaň nechcelo vyhodiť. Povedal som si, že keď už som sa na to dal, musím sa spoľahnúť na toto,“ tľapne si do nôh.
Pochvaľoval si výborne pripravené bicykle, ktoré ani raz nemuseli dofukovať. „Som veľmi vďačný za servis predajni Cyklo 1 v Trenčíne,“ vraví.
Denne prešli od 80 do 130 kilometrov. „Dalo by sa to spriemerovať na stovku,“ ukazuje na papiere s rozplánovanými trasami. Aj na mapách so zvýraznenými úsekmi je vidieť dôkladnú prípravu. V čom bola posledná cesta výnimočná?
„Bola suverénna najťažšia zo všetkých, ktoré som absolvoval. Náročnejšia ako všetky predchádzajúce dokopy. Vedel som, že budeme čeliť kopcovitému profilu, ale nečakal som, že až takému,“ prekvapilo ho. Podľa prepočtov dosiahol prevýšenie, ako keby dvakrát vystúpil na Gerlachovský štít.
Foto: Peter Filín
„Priznám sa, že prvýkrát som niektoré kopce musel vyšliapať peši. Ale len ich časť, nie celé. Pár metrov som kráčal a opäť som naskočil na bicykel. Márna sláva, mám takmer 87 rokov a občas sa to prejaví,“ zasmeje sa.
„Kolega Peter Filín, s ktorým som trasu absolvoval, je podstatne mladší. Prispôsoboval sa mojim schopnostiam a aj jemu môžem ďakovať za to, že som to zvládol. Do kopca to vytiahol a navrchu ma vždy čakal. Keď som k nemu dorazil, nasadol na bicykel a pokračovali sme. On si odpočinul, ale aj nie,“ dodáva pobavene.
Pivo lacnejšie ako malinovka
Na bicykli strávili 12 hodín denne, prestávku mali len na obed. Najradšej sa posilnil českou klasikou – moravským vrabcom a večer po zosadnutí z bicykla si doprial pohár piva. „Je u nich lacnejšie ako malinovka,“ podotýka k českému národnému nápoju. Nocľah sa im zakaždým podarilo nájsť.
„Okrem ubytovania chválim na Česku aj podstatne kvalitnejšie cesty ako u nás a ohľaduplnejších šoférov,“ hovorí. Zažil počas svojich ciest aj negatívnu skúsenosť s vodičmi?
„Auto ma zrazilo dovedna trikrát. Našťastie sa mi nič nestalo. Už dávnejšie sme schádzali do Štrby a prišla taká búrka, že sa takmer úplne zotmelo. Vodič si ma nevšimol a narazil do mňa. Vyviazol som bez zranenia, ale bicykel som mal zdeformovaný. Šofér, ktorý ma zrazil, ma odniesol na vlakovú stanicu a vybral som sa domov. Hneď ako som dorazil, požičal som si bicykel od kamaráta a vybral sa späť za partiou. Pokračoval som v naplánovanej trase,“ potvrdzuje nezlomnú povahu.
Naspäť k (nateraz) poslednému dobrodružstvu. Vrátane presunu na miesto štartu ho dvojica zvládla v termíne od 17. do 24. júna. Sprevádzalo ich pekné počasie, akurát ešte v Česku sa pred dažďom skryli v búdke na autobusovej zastávke a takmer v cieli, pri Novom Meste nad Váhom, ich zastihol lejak a poriadne zmokli.
Foto: Peter Filín
Čo by odporučil cyklistom, ktorí by sa chceli dať na podobnú výzvu?
„Odporúčam nebrať si zbytočne veľa vecí. My sme si pribalili len jedno cyklistické prezlečenie a nejaké na noc. Poistil som sa napríklad štyrmi náhradnými dušami a nepotreboval som ani jednu. Nemôžete to prehnať, na bicykli je cítiť každé kilo navyše a o to väčšiu fyzickú námahu musíte vynaložiť. Neodporúčam ani brašne na nosič, do ktorých som veľakrát snažil všetko napchať. Teraz som ich nebral a urobil som dobre. Stačil malý ruksak. Radšej menej a účelne,“ radí nádejným cyklomaratóncom.
O zelenom drese nepochybuje
Donedávna odjazdil na bicykli ročne 3000 kilometrov, teraz je to okolo 2000. Láka ho prejsť slovenský úsek cesty po brehu Dunaja. „Manželka mi to už ale asi nedovolí,“ usmieva sa otec dvoch synov a dcéry, štvornásobný starý a šesťnásobný prastarý otec.
Vďačí za (nielen) športovú dlhovekosť aj špeciálnej strave?
„Stravu neriešim, jem všetko. Môj denný režim? Ráno vstanem, dám si za štamperlík. Pokračujem strúčikom cesnaku s lyžičkou medu a nasledujú raňajky. Jem veľa ovocia, rád si napríklad nastrúham jablko, mrkvu a zmiešam to s medom,“ hovorí energický pán.
Netreba vynechať ani jeho ďalšie záľuby. „Rovných 50 rokov som funkcionárčil v telovýchove na rôznych pozíciách, predovšetkým v stolnom tenis. Získal som v ňom zlatý odznak a čestné členstvo stolného tenisu slovenského zväzu, finančné ohodnotenie vtedy neexistovalo,“ pokračuje.
Šport si rád pozrie aj ako fanúšik v televízii. V lete nevynecháva, ako inak, slávne cyklistické preteky Tour de France. „Som presvedčený, že Peter Sagan získa siedmy zelený dres, aj keď je konkurencia silnejšia ako minulé roky. Verím mu, musí mu ale pomôcť aj tím,“ uzatvára Alojz Novák, ktorý by bezpochyby mohol byť inšpiráciou aj pre cyklistickú superhviezdu.
Tip pre Pravdu
Poznáte seniorov, ktorých na ceste za výnimočnými športovými výkonmi nezastavil ani pokročilý vek? Upozornite nás na nich na e-mailovej adrese sport@pravda.sk a my ich príbeh radi uverejníme.