Potom sa však odrazu cesta zdvihne a začne úradovať akási cyklistická spravodlivosť – dopredu posunie najodolnejších a najvytrvalejších. Iba oni dostanú šancu súperiť o prvý veľký triumf v sezóne.
Legendárne Poggio je (a v sobotu bude) neobyčajne obyčajnou bránou k cyklistickej sláve.
Zištné rozhodnutie
Do itinerára pretekov ho zaradili až v roku 1960. Nuž, kto z Talianov sa chcel pozerať na to, ako v 50-tych rokoch ich prestížne preteky dokola vyhrávajú belgickí Flámi? Cestu do San Rema bolo treba aspoň trošku skomplikovať. A neveľký kopec pred cieľom mal byť tou správnou prekážkou.
Mestečká a dediny sa tu ťažko rozoznávajú. Avšak keď pelotón opustí Taggiu, zjaví sa pred ním maják. Červené svetlo, ktoré za normálnych okolností varuje lode, je tentoraz symbolom pre cyklistov – pozor, prichádza Poggio.
Cestu na vrchol lemuje mix luxusných víl s obyčajnými jednopodlažnými domami. Množstvo rozbitých skleníkov akoby dávalo na známosť, že kvetinársky priemysel má v tomto regióne lepšie dni už za sebou. A grafity na asfalte? Tie sa zdajú byť nezničiteľné. Meno Paola Fornaciariho stále žiarivo svieti – napriek tomu, že tento Talian ukončil kariéru už v roku 2008.
Aj keď sú prvé dva kilometre najstrmšie, sklon asfaltu sa tu ani raz nedostane nad päť percent. Ale pozor, cesta na Poggio nie je iba o nohách, ale aj o hlave. Nerozhoduje iba rýchlosť, ale aj výber miesta. Pretekári musia zo zákrut vyšprintovať, aby nabrali správnu rýchlosť pred strmšími pasážami.
Nič pre vrchárov
Ak je pri cieľových finišoch dôležitý výber správneho kolesa, za ktoré sa špurtér zavesí, potom to isté platí aj o Poggiu. Nasledovať pretekára, ktorému v serpentíne stuhnú nohy, značí problém. To preto, že úvodné metre stúpania sú často rozhodujúce.
Cesta je tu strmšia a technicky náročnejšia, silný pretekár môže získať na ostatných súperov rozhodujúce metre.
Po dvoch kilometroch stúpania je vedľa cesty po ľavej ruke kaplnka a po pravej reštaurácia. Cyklisti si však neoddýchnu – napriek tomu, že kopcovitý terén sa v týchto miestach vyrovná. Zároveň je to dobrá správa pre šprintérov – ak sú stále v balíku, je veľká šanca, že budú bojovať o víťazstvo.
Nie, toto nie je žiadny horolezecký výstup, ani kopec, na ktorom by si pochutnal Chris Froome. Je pre pretekárov ako Sagan či Van Avermaet. Pre takých, ktorí v krátkom a miernom stúpaní nasadia tempo, po ktorom v navretých lýtkach prúdia litre krvi.
Ak na Poggio pred pelotónom stúpa dvojica pretekárov, potom to je ideálne miesto na útok. Ak však ide skupina a niekto sa snaží odpútať, vedzte, že toto je jeho deň. Alebo sa iba snaží poslednýkrát ukázať miliónom divákov pred televíznymi obrazovkami.
Akonáhle sa pretekári dostanú na vrchol, začína klesanie. Nie je ani náročné, ani technické. No nasleduje po 290 kilometroch ostrého šliapania do pedálov a predchádza finišu jedných z najslávnejších pretekov.
Ak by si niekto myslel, že rozhodnúť sa môže len pod vrcholom Poggia alebo potom až v cieli, mýli sa. V roku 1992 Talian Moreno Argentine uháňal dole kopcom s viac ako 15-sekundovým náskokom, keď sa ho odrazu vydal stíhať Ír Sean Kelly. Kilometer pred cieľom bol v televíznych záberoch počuť veľký povzdych – komentátor informoval, že Argentine má Kellyho už v pätách.
Mŕtve nohy
Kráľ cyklistiky Eddy Merckx ovládol Miláno-San Remo sedemkrát. Britský novinár William Fotheringham v knihe Merckx: Napoly muž, napoly bicykel, opisuje, ako Belgičan počas jedného z ročníkov zaútočil na vrchole Poggia a pod ním mal až 30-sekundový náskok.
Autor spomína, že tento cyklistický kanibal bol taký silný, že vyšprintoval z každej zákruty, ktorá viedla do cieľa. Zatiaľ čo jeho nohy vraj boli stále svieže, ostatní ich mali už dávno mŕtve.
V tej chvíli záleží na všetkom. Aj na línii, ktorou pretekár vedie bicykel. Cesta z Poggia síce nie je hrboľatá ako flámsky Paterberg, no nie je to ani žiadna hladká diaľnica ako na pretekoch F1. Do asfaltu ponorené kanálové poklopy či zvlnené miesta s inými prekážkami.
Klesanie z Cipressi – kopca, ktorý predchádza Poggiu – je síce dlhšie a náročnejšie, ale nezabúdajme, že tu už ide o všetko.
Lebo Poggio nie je problém počas 364 dní v roku, ale iba v jedinom. Cesta za slávou je na Miláno-San Remo neobyčajne obyčajná.
TV Pravda: Bývalý cyklista a súčasný rozhodca Milan Dvorščík spoločne so športovými redaktormi Pravdy hodnotia šance Petra Sagana na pretekoch Tirreno-Adriatico a Miláno-San Remo v relácii Týždeň v športe – cyklistický špeciál