Popularitu Pretekom mieru a ich hrdinom by mohol závidieť aj Sagan

06.12.2018 05:00

Spoločenské, ekonomické a politické zmeny, ktoré odštartovali v novembri 1989, v mnohom ovplyvnili aj šport. Zaniklo viacero podujatí, ktoré v československej ére patrili k najsledovanejším. Medzi nimi aj najslávnejšie a najpopulárnejšie - cyklistické Preteky mieru.

Štart Pretekov mieru. Nechýbali na ňom ani...
Štart Pretekov mieru. Nechýbali na ňom ani pionieri. Autor: KNIHA JEDESMAL IM MAI

Preteky riešila strana a vláda

Závod míru. Wyscig Pokoju. Friedensfart. Course de la Paix. Velogonka mira. Najväčšie amatérske etapové preteky planéty.

Používali sa tri oficiálne názvy, pretože viedli troma krajinami a štvrtý bol vo francúzštine, lebo to bol jazyk Medzinárodnej cyklistickej únie.

Trvali zväčša dva až tri týždne. Hovorilo sa im aj Tour de France východu. V cyklistickom kalendári sa objavovali každoročne bezmála polstoročie. Svojím charakterom, dĺžkou a tradíciou boli najvýnimočnejšími pretekmi v ére socializmu.

Neopakovateľná bola ich obrovská obľuba. Sledovala ich celá krajina. Keď sa išli etapy slávnych pretekov, ľudia utekali z práce k televíznym a rozhlasovým prijímačom, v školách sa rušilo vyučovanie. Popri ceste stáli zástupy ľudí, centrá cieľových miest praskali pod náporom tisícov fanúšikov, keď etapa finišovala na štadióne, tiesnilo sa na ňom aj stotisíc divákov. A tí, ktorí vyhrávali etapy, sa stávali národnými hrdinami. Takú výnimočnú popularitu pretekov i cyklistov by mohol závidieť aj Peter Sagan.

Na tomto podujatí sa triumf cenil rovnako ako na olympiáde či majstrovstvách sveta. Ich organizačné zabezpečenie a výsledky sa rozoberali na najvyšších straníckych a vládnych fórach.

Vrchol na začiatku sezóny

Podujatie malo svoj tradičný termín v máji. Hoci sa sezóna len rozbiehala, pre cyklistov to bol prvý vrchol sezóny. Chystali sa naň od novembra.

Fanúšikovia pozorne sledovali tvrdý nominačný boj o šesť miest, prebojovať sa do tímu mohli iba najlepší. Od toho, aké výsledky reprezentanti dosiahli, sa v zostávajúcich mesiacoch roka často odvíjala atmosféra najmä v cyklistike, ale neraz aj v celom športe.

Potvrdzujú to aj slová Milana Jurča, ktorý sa zúčastnil na niekoľkých ročníkoch Pretekov mieru a v závere kariéry štartoval dva razy aj na Tour de France.

„Preteky mieru boli vtedy pre nás najväčšie, najprestížne podujatie. Ako sme na nich dopadli, taká bola aj celá sezóna. Keď sme dosiahli dobré výsledky, bol pokoj. Boli to dlhé, náročné a dobre organizované preteky,“ tvrdí.

Milan Jurčo.
Milan Jurčo. Autor: Archív Milana Jurča

Ďalší slovenský cyklista, ktorý zažil úspechy na Pretekoch mieru, bol Jozef Regec. „Boli výstavnou skriňou vtedajšieho Československa a jeho športu,“ približoval muž, ktorý v roku 1986 vyhral etapu a jazdil niekoľko dní v žltom tričku vedúceho jazdca.

V prvom ročníku štartovali aj dvaja Slováci

Prvý ročník sa išiel v roku 1948. V tom čase vládlo ešte stále veľké povojnové nadšenie ľudí a od toho sa odvíjal aj výnimočný záujem o podujatie, ktoré malo v znaku Picassovu holubicu mieru.

Stopy vojny boli ešte vidieť na každom kroku. Všade boli rozbité cesty a rozbombardované domy. Špeciálne pohľad na Varšavu, kde finišoval prvý ročník, nepatril k príjemným. Ulice takmer neexistovali. Priam zázrakom však stál štadión. V hľadisku oslavovalo stotisíc ľudí prvého víťaza, Juhoslovana Zoriča.

Do cieľa finišovalo len 39 cyklistov, ktorí vydržali strastiplnú sedemetapovú cestu z Prahy. Medzi nimi boli i dvaja Slováci – Jozef Ďordík z Brezna a Karol Herceg z Bratislavy.

„Tesne pred príchodom na štadión nás zle nasmerovali a vošli sme do slepej ulice. Našťastie sme sa rýchlo zorientovali a skončil som v etape štvrtý a celkovo siedmy,“ približoval Ďordík. Pracoval v železiarňach a mal málo natrénované.

„Pozvali nás na prvé sústredenie v histórii do Piešťan. Jeden tréning som ledva dokončil. Tréner Perič sa ma pýtal, čo je so mnou. Priznal som sa, že som hladný. Objednal mi dva obedy a len sa tak za nimi zaprášilo,“ spomínal v rozhovore pre Pravdu pred viacerými rokmi.

V pelotóne sa objavila fľaša vodky

Druhý Slovák Herceg mal už 35 rokov a podujatie absolvoval len s vypätím všetkých síl. Napokon ho v 1. ročníku klasifikovali na 36. mieste.

„Už na pražskom štarte boli davy ľudí. Tlačili sa na cestu, zahádzali ju kvetmi, vládla úžasná atmosféra. Na premiérovú etapu som si vzal hliníkovu fľašu so šípkovým čajom, brašňu so šroubovákom a kombinačkami a okolo seba som si omotal náhradnú galusku. Hneď v úvode som spadol a prvú noc som prežil v nemocnici. Na poľské územie som však prišiel prvý a dostal som prémiu – tridsať kilogramov šunky. Keď nás v pretekoch prepadol hlad, nakŕmili nás ľudia pri ceste – chlebom a oškvarkami. A v pelotóne sa objavila aj fľaša vodky. V Gottwaldove nám všetkým darovali luxusné svetložlté topánky určené na export,“ približoval Herceg.

Karol Herceg, štyridsať rokov po štarte v...
Karol Herceg, štyridsať rokov po štarte v premiérovom ročníku Pretekov mieru 1948. Autor: Archív autora

Prvý ročník mal dvoch víťazov. Obaja boli Juhoslovania – Alexandr Zorič a Augustin Prosenik. Prvého mája vyrazil pelotón z Prahy do Varšavy (1104 km, 7 etáp) a v ten istý deň odštartovala opačným smerom druhá skupina – z Varšavy do Prahy (872 km, 5 etáp).

Oficiálny názov dostali preteky až v roku 1950 (3. ročník) a od roku 1952 (5. ročník) sa k dvom hlavným mestám pridal aj Berlín a zrodila sa známa značka V-B-P. Poradie iniciálok sa menilo podľa toho, ktorým smerom sa pelotón presúval.

Víťaz čakal na rozhodcov v cieli

Na slovenské územie sa pelotón Pretekov mieru nedostával príliš často. Ale v prvom ročníku nechýbala ani etapa, ktorá štartovala v Gottwaldove a finišovala v Žiline. Na ďalší deň sa vydali cyklisti na dlhú cestu do Katovíc (244 km).

V tom čase neexistovala nijaká dohoda so železnicami a pelotón viackrát zastavili spustené závory. V Žiline sa tešil z víťazstva československý reprezentant Krejčů. Keď už nebolo do cieľa ďaleko, podliezol šranky. V cieľovom meste musel čakať päť minút na rozhodcov, ktorí zostali v aute na železničnom priechode…

Postupne sa preteky organizačne zdokonaľovali, zvyšovala sa ich športová úroveň a stupňovala sa aj rivalita. V roku 1954 vstúpili prvý raz na ich scénu cyklisti ZSSR, ktorí sa čoskoro zaradili do absolútnej špičky. Na štarte sa objavovali aj budúci velikáni tohto športu z popredných západných krajín Európy, nechýbali medzi nimi ani budúci víťazi Tour de France Laurent Fignon a Miguel Indurain, ktorý na Tour triumfoval dokonca päťkrát za sebou.

Na podujatí sa v ich histórii predstavilo takmer sto svetových šampiónov a desiatky víťazov a medailistov olympiády. Najmä pre reprezentantov socialistických krajín sa stali mimoriadne prestížnymi. Ale predovšetkým v osemdesiatych rokoch negatívne poznačila športovú hodnotu podujatia prehnaná taktika a preferovanie súťaže družstiev.

Michalič: Bola to krásna práca

Podujatie sa tešilo mimoriadnemu záujmu médií.

„Nechcem si prihrievať svoju polievočku, ale v popularizácii zohral veľkú úlohu aj Československý rozhlas,“ pripomína niekdajší rozhlasový reportér Milan Michalič, ktorý s mikrofónom v ruke absolvoval Preteky mieru pätnásťkrát.

Podujatie vnímal ako chlapec z rozhlasových reportáží. „Odrazu som sedel v redakcii oproti Gabovi Zelenayovi, ktorý preteky kedysi farbisto približoval poslucháčom a mal som po ňom prevziať túto štafetu. Keď som išiel na môj prvý ročník, niesol som si so sebou aj poriadny balvan. Cítil som nielen obrovskú radosť, emócie, ale aj napätie a zodpovednosť.“

Napriek tomu po rokoch potvrdzuje, že to bola krásna práca, ktorá mu priniesla množstvo veľkých zážitkov.

„Od druhej popoludní sme mali každú polhodinu vstupy a potom sme vysielali celý záver každej etapy. Najkrajšie na práci v rozhlase bolo, že som mohol priamo z trate a z cieľa bezprostredne prinášať infomácie, na ktoré čakalo množstvo ľudí. To v tom čase nedokázalo nijaké iné médium,“ dodáva Michalič.

Doležel: Pretekári ideológiu nevnímali

Vývoj pretekov pozorne sledovali aj politické a vládne špičky, často stáli na čestných tribúnach v cieli. Mnohí ľudia považovali preteky za spolitizované a zidelogizované. Politici v troch organizátorských krajinách ho využívali ako nástroj propagandy. Hlavnými organizátormi boli ústredné denníky komunistickej strany Rudé právo, Trybuna Ludu a Neues Deutschland. Mali Preteky mieru vo svojich neskorších ročníkoch stále vysokú športovú úroveň, alebo boli len nafúknutou bublinou?

„Bolo to významné podujatie, ktorého športovú hodnotu oceňovali v závere jeho existencie viac v západnej Európe ako doma,“ tvrdil Pavel Doležel, ktorý absolvoval dovedna tridsať ročníkov ako cyklista, tréner, novinár i organizátor.

Pripustil, že sa na ne lepila aj ideológia, čo sa mu nepáčilo: „To bola škoda. Keďže som ich však zažil na vlastnej koži, môžem potvrdiť, že pretekári to takto nevnímali. Pre nás to bol ostrý boj v tvrdej konkurencii.“

Po havárii v Černobyle jazdili v Kyjeve

V roku 1985 preteky prvý raz zamierili mimo tradičného územia. Štartovali prológom v Prahe, potom sa presunuli do Moskvy, kde sa uskutočnili tri etapy.

O rok zažili smutnú kapitolu vo svojich dejinách. Začali sa v Kyjeve, desať dní po vtedy utajovanej havárii Černobylskej atómovej elektrárne. Viaceré tímy zo západnej Európy na štart necestovali (účasť odmietli aj Rumuni a Juhoslovania). Oklieštený pelotón absolvoval v Kyjeve plný program.

„Bol som v tom čase vojak, dostal som to rozkazom,“ vravel Jozef Regec, ktorý v Kyjeve vyhral etapu a po viacerých rokoch mu diagnostikovali rakovinu obličiek. „Nik mi nepotvrdil, že to súviselo s Kyjevom. Ale ani to nik nevyvrátil. Vedeli sme, čo sa stalo, ale nepoznali sme všetky riziká, netušili sme, čo nám hrozí.“

Z čs. tímu odmietol cestovať len Kozárek (nahradil ho Fořt), ale nepostihli ho nijaké sankcie. To isté platilo o fotoreportérovi časopisu Stadión Jiřím Pekárkovi. O dva roky cestoval na OH do Soulu.

Regecovi zostali na Preteky mieru najmä pekné spomienky. „Bol som mladý a perspektívny. Preteky mieru boli celý deň v televízii, rozhlase, písalo sa o nich v novinách. Priniesli mi veľkú popularitu. Ešte mnoho rokov po skončení kariéry si ma ľudia pamätali najmä z nich.“

Po veľkom tresku začal úpadok

Od roku 1990 začali preteky upadať. Hoci sa skupina nadšencov na čele s Doleželom usilovala udržať ich na mape, napokon sa to nepodarilo.

„V roku 1995 došlo v cyklistike k veľkému tresku. Spojil sa amatérsky a profesionálny pelotón a z najväčších pretekov sa stali jedny z mnohých. Zohnať prostriedky na ich organizáciu nebolo jednoduché,“ približoval Doležel, ktorý podujatie ako šéf pripravoval dvanásť rokov. V roku 2004 štartovali v Bruseli a to bol posledný Doleželov ročník.

„V tom roku bol ich rozpočet päť miliónov eur. Nevládali sme to už finančne ťahať a uživiť konvoj so šesťsto ľuďmi. Preteky vlastnil cyklistický zväz a dohoda s ním sa skončila. Ľudia, ktorí o nich rozhodovali, ich nikdy neprežili, nemali k nim vzťah. Bola to iba otázka času, kedy padnú.“

Ďalší ročník sa neuskutočnil a potom pokus o ich vzkriesenie stroskotal. V roku 2006 sa išiel ich posledný ročník, ktorý mal už pramálo spoločného s bývalým podujatím. Týždňové preteky z rakúskeho Linzu do Hannoveru sa uskutočnili prvý i posledný raz.

Štyria víťazi a nezabudnuteľný Ružička

Na Pretekoch mieru vyrástli viaceré veľké postavy československej cyklistiky. Legendou sa stal najmä Jan Veselý, po vojne jeden z najpopulárnejších športovcov. Bol vzorom obrovského odhodlania a čestnosti. Stal sa víťazom v ich druhom ročníku (1949) s rekordným náskokom – 11:55 minút.

Bol pekárenský učeň. „Od pol šiestej ráno do druhej popoludní som rozvážal chlieb a pečivo. Keď som sa popoludní vybral na tréning, často som si po niekoľkých kilometrov sadol pod strom a zaspal som. Bol som nesmierne unavený. Vstával som o pol druhej ráno, bolo treba piecť, aby bol chlieb načas,“ vravel veľký bojovník.

Vlastimil Ružička po víťazstve v etape na...
Vlastimil Ružička po víťazstve v etape na nabitom štadióne. Autor: Archív autora

Československo malo po ňom už len troch víťazov. V roku 1964 sa tešil elegán Jan Smolík, miláčik národa. Charizmatický sympaťák jazdil ľahko, spôsobom jazdy ho prirovnávali k Belgičanovi Merckxovi. Mohol ako jediný vyhrať podujatie aj druhý raz – v roku 1967 takmer celé preteky jazdil v žltom tričku a prišiel oň až v samom závere. Mnohé slogany o ňom zľudoveli. Smolíčku, pacholíčku, vyhraj nám etapičku. Alebo: Smolíčku, pacholíčku, skonči to už v žltom tričku, kričali tisíce fanúšikov.

Tretím víťazom sa stal Vlastimil Moravec. V roku 1972 zviedol neľútostný boj so Sovietom Neľjubinom, zdolal ho o dve sekundy.

Najväčšou slovenskou postavou v histórii podujatia bol Vlastimil Ružička, ktorý vyrastal v Rači, kde vyhral aj prvé preteky. Dodnes sa o tejto legende rozprávajú neuveriteľné historky. Na Pretekoch mieru vyhral 12 etáp, celkovo skončil druhý i tretí.

Jediný Slovák, ktorý vyhral PM, bol Ján Svorada. Tešil sa z triumfu na sklonku najlepších rokov podujatia (1990). „Bol to fantastický životný úspech, splnenie sna,“ vraví muž, ktorý sa potom presadil aj v profesionálnom pelotóne a vyhral tri etapy na Tour de France, aj magickú na Champs Elyseés.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Preteky mieru
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk