Marc je pripútaný na invalidný vozík, neraz ho zmáhajú ukrutné bolesti. Odpoveď na jeho nekonečný pozitivizmus? Peter Sagan. „Aj manželka chápe, čo pre mňa znamená. Priniesol do môjho života obrovské potešenie,“ povie s nadšením azda najväčší fanúšik hviezdneho slovenského cyklistu.
Spomínate si na deň, keď vám Peter Sagan padol do oka?
Veľmi dobre. Bolo to v roku 2012 počas Tour de France. Gestá, ktorými oslavoval triumfy, sú nezabudnuteľné. Už vtedy som si vravel, že tento chlapec je výnimočný. A nielen cyklistickým umením, ale aj charakterom.
Prečo práve Sagan? Belgicko má veľa fantastických cyklistov…
Lebo je iný ako ostatní. Láskavý a zdvorilý, vždy si nájde čas na fanúšikov. Obzvlášť na mňa, mám z toho radosť. Nie každý by sa takto obetoval.
Kedy ste sa stretli prvýkrát?
Bolo to v roku 2015 v jednom z hotelov v meste Kortijk. Prežíval som šok, keď som ho odrazu videl stáť pred sebou. Najprv som sa ho dotkol, lebo v prvej chvíli som nemohol uveriť, že to je Peter osobne.
Čo ste mu povedali?
Prvé, čo mi napadlo, bolo, že na Facebooku mám prezývku Saganneke – ihneď som mu to zavesil na nos. A potom ešte jednu vec, za ktorú sa dnes možno aj trošku hanbím.
Povedzte…
Spomenul som mu, že s invalidným vozíkom občas narazím ženám do zadku. Zareagoval veľmi rázne.
Ako?
Povedal mi: Marc, toto už nikdy v živote neurob. Tak sa aj stalo.
Slováci vás mali možnosť vidieť na nejedných pretekoch. Koľko dní v roku cestujete za ním?
Tento rok to bolo asi päťdesiat dní. Navštívil som osem krajín, okrem Slovenska aj Česko, Taliansko, Holandsko, Francúzsko, Nemecko, Škótsko a pochopiteľne, že som nechýbal ani na cyklistických podujatiach doma v Belgicku.
Ktoré preteky si budete najviac pamätať?
Emócie mnou najviac lomcovali v Bergene, kde Peter tretíkrát v rade získal titul majstra sveta. Ak sa však pýtate na tento rok, tak potom jednoznačne Paríž-Roubaix.
Foto: Archív Marca De Beckera
Tam ste patrili medzi prvých gratulantov…
Bol som VIP hosťom rodiny Saganovcov. Otec Ľubomír mi vždy vraví: Marc, ty nie si náš kamarát, ty si naša rodina.
Cestovanie za svetovým pelotónom zaiste nie je lacná záležitosť. Prezradíte, koľko vás to stojí?
Nie je to o peniazoch. Počas pretekov stretávam Petra v hoteli aj v tímovom autobuse, stará sa o mňa ako o blízkeho člena rodiny. A to je viac, ako akýkoľvek majetok. Sú to zážitky, ktoré nedokážem vyvážiť žiadnymi peniazmi.
Doma vraj od neho máte rozsiahlu zbierku suvenírov. Čo si z nej najviac ceníte?
Túto otázku dostávam často. Každý jeden kus pre mňa znamená veľa, má svoj príbeh a spomienku, ktorá ma s ním spája. Ak by som si však predsa len musel vybrať, tak potom asi prvý dres majstra sveta z Richmondu 2015.
Máte všetky predmety spočítané?
Je ich viac ako 250. Peter každý vlastnoručne podpísal.
Je to vaša súkromná zbierka, alebo ju môže vidieť aj niekto iný?
Všetko zverejňujem na Facebooku. Samozrejme, všetky predmety môžu vidieť moji blízki priatelia, občas sa prídu pozrieť aj novinári.
Foto: Archív Marca De Beckera
Viete už, kam za Saganom vycestujete v nasledujúcej sezóne?
V tejto chvíli nemám žiadne veľké plány. Čaká ma šiesta operácia chrbta a neviem, ako dlho bude trvať rekonvalescencia. Verím, že to pôjde ako po masle. Veď Peter škaredo spadol v 17. etape na Tour a pozrite sa, ako rýchlo sa pozviechal. Je to veľmi inšpirujúce.
Spomenuli ste vážne zdravotné problémy. Súvisia aj s tým, že ste pripútaný na invalidný vozík?
Áno, môže za to práve chrbát. Dlho som pracoval ako medzinárodný šofér kamióna a neraz som si musel náklad naložiť aj vyložiť sám. Nebolo to kilo, ani dve, ale zakaždým veľa ton materiálu. Po mnohých rokoch som dal výpoveď, ale na mojom tele už navždy zostali nenapraviteľné škody.
Ťažko sa vám o tom rozpráva?
Samozrejme, nie je to nič jednoduché. Mám však skvelú manželku, ktorá ma neskutočne podporuje. Nabáda ma, aby som robil veci, ktoré mám rád. Aj preto tak často jazdím za Petrom.
Foto: Archív Marca De Beckera
Údajne ste uvažovali aj o eutanázii. Znamená to, že život pre vás viac nemal zmysel?
Niečo sa o tom popísalo, pravdou však je, že nad dobrovoľným odchodom z tohto sveta budem uvažovať až vtedy, keď bolesť bude neznesiteľná a doktori absolútne bezmocní. Peter mi zakaždým povie: Zostaň silný, priateľ môj. Nuž, musím bojovať (smiech).
Čo vám pomáha prekonať čierne myšlienky?
Moja polovička, ktorá je pre mňa najlepším psychológom v živote. Chápe, čo pre mňa znamenajú cyklistické preteky a predovšetkým Peter, ktorý priniesol do môjho života nekonečnú radosť.
Takú, ako na Paríž-Roubaix, kde ste dokonca vstali z vozíka?
Uf, adrenalín by ste vo mne mohli vtedy krájať. Ľudia aj na obrazovkách videli, ako som sa postavil, avšak už nie to, čo sa dialo niekoľko dní potom. Bolesť ma totálne pripútala na vozík, nedokázal som sa ani len pohnúť. Ale nesťažujem sa, v Roubaix to bol aj tak nezabudnuteľný moment.
Ale cyklistická sezóna sa práve skončila a pelotón sa vráti do Európy až na konci februára. Je to pre vás to smutnejšie obdobie v roku?
Nie, v žiadnom prípade. Som taký nabitý pozitívnymi zážitkami z uplynulej sezóny, že pokojne dokážem životom preplávať až na začiatok tej ďalšej.
Foto: Archív Marca De Beckera
Koľkokrát ste boli na Slovensku?
Zatiaľ dvakrát, rozhodne to však nie je konečné číslo. Prvý raz som bol na päťdňovej návšteve u otca Ľubomíra – vyzerá prísne, ale verte mi, že je veľmi milý. Poukazoval mi mnoho krásnych miest, dokonca som uňho oslávil aj svoje narodeniny.
Čo sa vám na Slovensku najviac páčilo?
Jednoznačne ľudia. Vy Slováci ste otvorení a priateľskí, máte srdcia na správnom mieste. Aj tí najchudobnejší vedia byť pohostinní.
Je niečo okrem Sagana, čo by Slovákom ešte mohli Belgičania závidieť?
Spomenuli ste závisť, tej je u nás priveľa. Ja však budem donekonečna opakovať, že mojím domovom je síce Belgicko, ale v žilách mi koluje slovenská krv.