Foto: SITA/AP, LAURENT REBOURS
Práve 28-ročný Slovák má najbližšie k tomu, aby ho pripravil o rekord v počte zelených dresov. Slávny Nemec ich má šesť. „Možno mi bude trošku smutno, viete, je to významný zápis do cyklistickej histórie a moje meno v tomto prípade už viac nebude žiariť. Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, žiadny tu nebude naveky,“ vraví v rozhovore pre Pravdu rodák z Berlína.
Aký je život bez súťažného adrenalínu?
Veľmi príjemný. Už desať rokov si môžem robiť len to, čo chcem – občas vysadnem na bicykel, ale nikdy nie viac ako dve či tri hodiny. Dvestokilometrové porcie sú minulosť a rýchle šprinty ani nehovoriac. Preteky mi vôbec nechýbajú.
Ak by ste mali tú moc, nevrátili by ste čas aspoň o 15 rokov späť?
Bol som mladší a krajší, takže možno aj áno (smiech). Teraz vážne – byť profesionálnym cyklistom je dnes oveľa náročnejšie ako za mojej éry. Svet na dvoch kolesách sa príliš rýchlo mení.
K lepšiemu?
Nie.
Prečo?
Lebo z cyklistiky je dnes hotová veda. Mám pocit, že z pretekárov sa stávajú postavičky, ktoré ovládajú počítače. Je to ako na Playstation. Mne sa to teda nepáči.
Čo vám v dnešnej cyklistike najviac chýba?
Spontánnosť. Dokážete si predstaviť, že by sa všetky profesionálne tímy správali ako Briti zo Sky? Pravda, sú najlepší, lebo majú najviac peňazí a môžu si dovoliť jazdcov, na ktorých ukážu prstom. Ten ich povestný vlak, ktorým ničia konkurenciu v horách, je neprekonateľný. Zároveň však treba povedať, že ak by sa rovnako správali všetci, z cyklistiky by bola v momente najnudnejšia vec na svete. Unavuje ma tento perfekcionizmus organizovaný cez tímovú vysielačku. Aj preto tento šport potrebuje Petra Sagana ako soľ. Na rozdiel od Sky je nielen zárukou špičkového výkonu, ale aj zábavy. A o to predsa ide, nie? Vďaka zaňho.
Už čoskoro sa pokúsi získať šiesty zelený dres na Tour de France. Presne toľko ich máte aj vy. Pripomínajú vám to ľudia?
Občas – zväčša, keď Peter na týchto pretekoch zažiari. Predpokladám, že ani tentoraz sa nevyhnem podobným otázkam – obzvlášť, ak má môj rekord na dostrel.
Spomínate si ešte, kedy ste ho prvýkrát zaregistrovali?
Veľmi dobre. Bolo to takmer hneď, ako nazrel medzi profesionálov, sledoval som ho už počas prvých mesiacov v talianskom tíme Liquigas. Z cyklistiky som sa úplne nevytratil, preto ma informácie o veľmi šikovnom chlapcovi zo Slovenska neobišli. Talentov je veľa, na ňom som však hneď badal, že je trieda. Vlastne ešte viac – extratrieda!
Foto: SITA/AP, PETER DEJONG
Napadlo vám, že by to mohol byť pretekár, ktorý vás raz oberie o rekord?
To teda nie, bol ešte príliš mladý. Uvedomoval som si však, aký je výnimočný. Že všetko, čo robí, vyzerá veľmi jednoducho. Vrátane veľkých víťazstiev.
Ak by ste dnes mali k dispozícii tím, s ktorým ste kedysi vyhrávali zelený dres, ako by ste sa ho snažili zdolať?
To je ťažká otázka, lebo tých možností veľa nie je. Mám však pocit, že v prípadoch, keď Peter prehráva, najčastejšie zdoláva sám seba. Akoby sa až priliš spoliehal na vlastný inštinkt, neskuočne si veril a pritom zabúdal na to, že naňho číha silná konkurencia. Toto by možno bola aj moja šanca (smiech).
Platí to o ňom stále? Nezmenil sa už?
Je to múdry mladý muž, sám raz povedal, že oveľa viac sa učí na vlastných chybách, ako na úspechoch. Nechcem však, aby sa zmenil, táto naturálnosť je mu vlastná. V pelotóne by veľmi chýbala. Spomínate si na lanské Miláno – San Remo?
Áno – Kwiatkowského a Alaphilippa priviezol v závetrí až na cieľovú pásku.
Obaja sú to veľkí borci a Sagan sa ich nebál. Bol to manéver, ktorý by si nedovolil žiadny iný pretekár. Niekto môže povedať, že Sagan si to prehral sám – a možno na tom je aj kus pravdy. Ale kto by si inak spomenul na Miláno – San Remo 2017? Málokto.
Čo ste si pomysleli, keď ste vlani videli jeho zrážku s Markom Cavendishom pred cieľom štvrtej etapy Tour de France?
Sledoval som priamy prenos z pretekov. Moja prvá reakcia bola asi taká, ako u všetkých ostatných. Vravel som si: chlapče, toto si trošku prehnal. Keď však ukázali incident aj z iných uhlov, bolo mi jasné, že Peter je v tom nevinne. Trvalo mi to presne dve minúty. Aj preto ma rozhodnutie arbitrov nemilo prekvapilo, bolo to voči nemu príliš kruté.
Ak by ste boli v koži Cavendisha, pustili by ste sa do takého nebezpečného šprintu?
O tom nepochybujte. Mám ich za sebou veľa, pár z nich možno vyzeralo hrôzostrašnejšie ako tento. Špurtéri si v tej chvíli neuvedomujú riziko, robia si len svoju prácu. Závery etáp sa pri pohľade zvonku zdajú byť naozaj nebezpečné, ale keď ste v balíku, necítie to tak. Cavendish je z podobného súdka ako Sagan, žiadny strojový cyklista, ktorý reaguje výlučne na povely z tímového vozidla – nasleduje svoj inštinkt a to je dobre.
Čo potrebuje dobrý šprintér? Je to iba rýchlosť?
Aj veľa sily. A v neposlednom rade dobré oko, orientáciu v zložitých situáciách a skúsenosti. S nimi pretekár rastie.
Kto by mohol Saganovi tento rok skrížiť plány v boji o zelený dres?
André Greipel, Marcel Kittel, Fernando Gavíria a možno aj Michael Matthews. Ale budú to mať veľmi ťažké. Zdá sa, že Peter má formu, ukázal to nielen na Okolo Švajčiarska, zaregistroval som aj to, akým dominantným spôsobom vyhral národný šampionát. Počas minulých ročníkov bol v bodovacej súťaži veľmi suverénny, nemyslím si, že teraz to bude inak. Som si istý, že ak by ho vlani nevylúčili, vyhral by.
Foto: SITA/AP, LAURENT REBOURS
Má 28 rokov. Je to z pohľadu šprintéra najlepší cyklistický vek?
Áno. Povedal by som, že táto kategória pretekárov je na vrchole medzi 26 a 31 rokom života. Avšak Sagana netreba škatuľkovať, on nie je čistokrvný šprintér, je niečo viac. Prirovnal by som ho k velikánom Eddymu Merckxovi a Bernardovi Hinaultovi. Obaja dokázali triumfovať v záveroch rovinatých etáp, avšak dominovali aj tam, kde by špurtéri najradšej zosadli z bicykla.
Ak by vám zanedlho vzal rekord v počte zelených dresov, bude vám to ľúto?
Nepochybujem o tom, že sa tak stane. Tento rok získa šieste a na ten ďalší už siedme tričko. Myslím si, že je to aj jeho cieľ.
Takže žiadna nostalgia?
Možno mi bude trošku smutno, je to významný zápis do cyklistickej histórie a moje meno v tomto prípade už viac nebude žiariť. Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, žiadny tu nebude naveky. Ak mi ho teda má niekto vziať, nech je to Peter Sagan. Lebo on je veľký šampión.
Mohol by raz súperiť aj o ten najvzácnejší – žltý dres?
To veru nie je dobrý nápad. Možno by si ho dokázal udržať desať dní, rozhodne nie však počas celých pretekov. V tejto chvíli je takmer perfektný v tom, čo robí. Prečo by to mal meniť? Ja by som mu to neradil.
Erik Zabel
Nemecký cyklista sa narodil v Berlíne 7. júla 1970. Počas bohatej kariéry šesťkrát vyhral bodovaciu súťaž na Tour de France, na najslávnejšom cyklistickom podujatí vyhral celkovo 12 etáp.
Darilo sa mu aj na španielskej Vuelte, kde získal tri dresy pre najrýchlejšieho jazdca. Mimoriadne úspešný bol na monumentálnej klasike Miláno – San Remo, ktorú ovládol štyrikrát.
V roku 2013 sa pre nemecký denník Süddeutsche Zeitung priznal k užívaniu dopingu – malo sa tak diať v rokoch 1996–2003. Následne prišiel o pozíciu trénera v profesionálnom tíme Kaťuša a sám sa vzdal členstva v rade cyklistických profesionálov UCI.
Tento text vyšiel v prílohe Pravdy k Tour de France
Foto: Pravda.sk
Čo v nej nájdete?
- Nepotrebujem si nič dokazovať – rozhovor s Petrom Saganom
- Päť zelených dresov a jeden podraz – spomienka na predchádzajúce účasti Petra Sagana na TdF
- Ak mám prísť o rekord, nech mi ho vezme Sagan – exkluzívny rozhovor s Erikom Zabelom
- Peter je najlepšia investícia v pelotóne – vraví pre Pravdu Ralph Denk, šéfmanažér tímu Bora-Hansgrohe
- Keď ucháň Sagan naháňal stálicu, všetkým spadla sánka – rozprávanie kamaráta Martina Škopeka o niekdajšom nádejnom juniorovi zo Žiliny