Foto: SITA, Martin Medňanský
Bol to rozlúčkový večierok na vašu počesť?
Nie úplne. Taký večierok býva tradične každý rok. Stretne sa tím už aj s novými jazdcami, riešia sa organizačné záležitosti, preberajú veci pred novou sezónou. Mňa pozvali, aby som so všetkými absolvoval rozlúčkovú večeru.
Dostali ste aj nejaký rozlúčkový darček?
Po sezóne jazdec vždy vracia bicykel. Ja som ho vrátiť nemusel, mohol som si ho na pamiatku nechať. To ma veľmi potešilo.
Nemali ste chuť si to rozmyslieť, nebolo vám v tejto spoločnosti ľúto, že končíte?
Nie, nedoľahla na mňa nijaká nostalgia. Užíval som si posledné spoločné chvíle s kamarátmi. Myslím, že aj ich potešilo, že ma tam videli.
Neprehovárali vás v tíme, aby ste ešte zostali?
Nie, cyklistický svet nestojí na tom, či budem ešte rok jazdiť alebo nie. Aj v tíme majú z čoho vyberať. Oznámil som, že končím a zobrali to ako realitu. Už na jar som sa rozhodol, že toto bude môj posledný rok v profipelotóne.
Máte 32 rokov. Je to v cyklistike veľa?
Je to individuálne. Mnohí možno nemali také šťastie, že mohli jedenásť rokov pôsobiť v profesionálnej cyklistike. Niektorí zasa vydržia aj o päť rokov dlhšie. Ja som rád, čo mi cyklistika ponúkla. Podľa mňa prišiel pravý čas na rozlúčku.
Foto: SITA, Diana Černáková
Prečo prišiel práve teraz?
Dôvod nebol jeden. S Petrom podnikáme so športovým oblečením, rozmáhame sa a musel som sa rozhodnúť, kedy sa tomu začnem venovať na sto percent. Čas sa nedá nafúknuť a odrazu bol problém zvládať cyklistiku i podnikanie. Cítil som tiež fyzické i psychické opotrebovanie. Peter už nejazdil, zostal som na tréningy sám. Nemalo zmysel naťahovať kariéru o ďalší rok. Už mi chýbala motivácia i ambície.
S Petrom ste dvojčatá, spolu ste začínali. Brat skončil s cyklistikou pred rokom. Neuvažovali ste o tom aj vy?
Vtedy nie. Na rozdiel od Petra som mal ešte na rok zmluvu. Neuvažoval som tak, že keď končí on, mal by som aj ja.
Na začiatku kariéry ste boli na jednej výkonnostnej úrovni, na rovnakej štartovacej čiare. Dokonca sa vravelo, že vy ste väčší talent. Peter bol napokon úspešnejší. Prečo?
Boli sme na tom približne rovnako v žiackej a dorasteneckej kategórii, možno som vtedy aj o niečo viac vyhrával. Bol som na tom fyzicky o máličko lepšie. Od juniorov sa už Peter prejavoval ako väčší talent a aj to neskôr potvrdil.
V profesionálnej kariére ste potom pomáhali iným k dobrým výsledkom. Dá sa s tým zmieriť, že športovec nebojuje o svoj úspech?
Bral som to pragmaticky. Každý je iný typ, niekomu by to určite nesedelo a nedokázal by to robiť jedenásť rokov. A možno iný by to zasa robil lepšie ako ja. Ja som si uvedomil realitu, zistil som, že asi preteky vyhrávať nebudem. Je lepšie byť užitočný, byť dobrý tímový jazdec. Možno v menších tímoch by som to mohol skúsiť. Chcel som jazdiť vo veľkých tímoch, mať dobrú zmluvu a stáť po boku veľkých jazdcov.
Dokázali ste sa tešiť aj z úspechov iných?
Dá sa to tak povedať. Nie som silný emocionálny typ, ktorý po úspechu vyskakuje do výšky dva metre. Bol som často pri rôznych víťazstvách, pôsobil som v tímoch, ktoré sa z nich tešili aj päťdesiatkrát v roku. Z úspechu mojich spolujazdcov som mal dobrý pocit.
Foto: SITA, Diana Černáková
S Petrom ste jazdili v jednom tíme, dlho to bola vaša podmienka. Potom sa vaše cesty rozišli. Malo to vplyv na vašu kariéru?
Nemyslím si to. Áno, bola to dlho naša podmienka, až sme sa dostali v kariére do bodu, keď sme museli rešpektovať realitu, aby sme obaja zostali v najsilnejších tímoch. Keď sa to stalo, boli sme už zrelí, vyprofilovaní cyklisti. Nemohlo nás to prekvapiť. Ak by sme aj ostali spolu, nemám pocit, že by sa moja kariéra vyvíjala inak.
Ste s ňou spokojný?
Áno, veľa ľudí nemalo také šťastie, že sa dostali do veľkej cyklistiky a vydržali v nej dlho. Cyklistika mi ukázala peknú, prívetivú tvár. Vyhýbali sa mi vážnejšie zranenia a zostalo mi veľa pekných spomienok.
Čo si najviac ceníte?
Spomeniem tri veci. Najkrajším momentom boli MS do 23 rokov v Stuttgarte 2007, kde Peter získal zlato. Cením si aj účasť na Vuelte 2010, kde som prispel k Petrovmu druhému miestu. Spolu sme štartovali aj na Tour de France 2012, boli sme prvý rok v tíme Omega – Pharma Quick-Step. Účasť na tomto podujatí patrí medzi moje vrcholy.
Začína sa vám nový život. Na čo sa najviac tešíte?
Teraz si užijem viac času s rodinou a s mojím trojročným synom Adamkom. Nebudem už 95 percent víkendov tráviť na pretekoch.
Bude vám aj za niečím ľúto?
Za pretekmi určite nie. S cyklistikou bolo spojené aj časté cestovanie, spoznával som svet, to ma bavilo. Mám však pocit, že cestovania si dosť užijem aj s novými aktivitami.
S Petrom máte spoločný biznis, máte svoju značku oblečenia Isadore. Vraj to bola najmä vaša iniciatíva…
Rozbehli sme to spolu pred štyrmi rokmi a v začiatkoch som bol asi naozaj aktívnejší. Teraz to máme rozdelené, ja sa starám o produkty, ich vývoj a výrobu a Peter o ich predaj. Teší nás veľký záujem, aj zo zahraničia. Verím, že to vydrží a spolu s naším biznisom budeme rásť aj my.