Pre trénera Valacha by to bola náročnejšia úloha ako pre Sagana vybojovať tretie zlato. Problém nie je v tom, že Slovensko nemá deväť Saganov. Takého jazdca sto rokov nemalo a ďalších sto mať nebude.
Medzi ním a ostatnými je však výkonnostná priepasť. Slovenská cyklistika nemá pretekárov. Pôsobí v nej jediný kontinentálny tím, ktorý dieru do sveta neurobí.
Sagan sa pohybuje na profesionálnej scéne osem rokov, pred šiestimi vyhral prvú etapu na Tour, pred troma sa premiérovo stal majstrom sveta. Vyvolal na Slovensku eufóriu, cyklistickú revolúciu, pobláznil v dobrom množstvo ľudí, ale paradoxne cyklistické vody sa príliš nerozhýbali.
Niečo sa deje, ale málo. Počty klubov i cyklistov mierne stúpli. Saganovo meno nesie akadémia v Žiline, ktorá funguje na solídnej úrovni. Záslužná je akcia Detská Tour Petra Sagana, kde sa objavujú nové talenty. Čo by sa však udialo, keby sa všetky chytili a chceli sa stať členmi cyklistických klubov? Kto by im utvoril podmienky? Kto by sa o nich staral a odborne ich viedol?
Slovenský šport má dar prešustrovať pozitívnu klímu po výborných výsledkoch. Nikdy sa nepodarilo z nich niečo vyžmýkať v prospech rozvoja a zabezpečenia konkrétneho športu. To je obohraná pesnička. Spomeňme titul majstrov sveta v hokeji či postup futbalistov na MS 2010. Ich potenciál sa rýchlo vyparil.
Sagan ešte nekončí. Možnože začína – ak vydrží zdravie a motivácia – druhý polčas kariéry. Čo bude potom? Zatiaľ sa zdá, že potopa.