Pelotón sa na ňu vydá už dnes, v predposledný deň 21-etapových pretekov. Líder priebežného poradia, Brit Chris Froome, má na čele viac ako solídny náskok. Ten však pri pohľade na brutálne stúpanie stratí na význame. Vyprchá v bolesti – pri každom šliapnutí do pedálov.
Volá sa Miguel Prieto, je slepý, no miluje turistiku aj hory. Španielska legenda vraví, že jedného dňa sa tento bádateľ driapal strminami kopca, o ktorého proporciách nemohol ani len tušiť. Až doma, pri analýze meracích údajov, zdúpnel.
"Páni, práve som prešiel krásny kopec, azda by ste mohli zvážiť, či ho nezaradíte do vašich pretekov,“ napísal v roku 1997 organizátorom Vuelty. V tej chvíli netušil, ako jeho list zmení cyklistický svet.
Začína sa vo výške 325 metrov nad morom, ďalších dvanásť kilometrov kľukatého asfaltu vás privedie akoby do neba. Je to však peklo, ktorého najprudšie pasáže majú sklon viac ako 25 percent.
Keď Millar zosadol z bicykla
„Tam sa dostanete na hranice fyzických, ale aj psychických síl. Je to neuveriteľná drina bez akýchkoľvek kompromisov. Boh je ľudský, ale cyklistika nie,“ vzal si do úst Angliru populárny španielsky básnik Manuel Rivas.
Nehostinnosť Angliru najlepšie poznajú tí, ktorí sa s ňou už popasovali. Napríklad aj Robert Millar, ktorý v roku 2002, iba pri druhom výstupe na tento magický kopec, zosadol z bicykla, zahodil štartové číslo a zahromžil: "Nie sme žiadne zvieratá, je to od vás nehumánne. Toto ste fakt prehnali“.
Výsledok? Brita diskvalifikovali a hora v Astúrii sa definitívne stala ikonou Vuelty. Angliru si dvakrát (1999, 2002) vyskúšal aj Roberto Herras, štvornásobný víťaz týchto etapových pretekov. Paradoxne, v rokoch, keď na tomto stúpaní zo seba vydal litre potu, netriumfoval ani raz.
"Šliapete do pedálov ako blázon a napriek tomu prejdete iba deväť kilometrov. Toto nie je nič iné ako peklo. Nič podobné som na bicykli nezažil,“ zaspomínal si na horu, ktorá mu šťastie nepriniesla.
Na úsmev zabudnite. Ústa pretekárov sa počas necelej hodiny krivia na opačnú stranu. Paralelne s pribúdajúcimi percentami sklonu predovšetkým v druhej časti. "Čo vlastne od nás chcú? Krv? Žiadajú od nás, aby sme boli čistí, aby sme nepoužívali žiadne podporné látky a potom na nás vymyslia takéto barbarstvo. Je to od nich viac ako nechutné,“ hneval sa na organizátorov podujatia Vicente Belda, manažér bývalého tímu Kelme.
Tam, kde aj víťaz ide pomaly
A ešte dve výpovede niekdajších pretekárov, ktorí poznajú obávaný Angliru. "Vydriapať sa tam by bolo pred 30 rokmi s prevodmi, ktoré sme mali k dispozícii, takmer nemožné. Tento kopec už nie je len o výkone, ale aj o modernej technike,“ naznačil Brit Graham Jones.
Ešte väčšiu nechuť cítiť zo slov Francúza Patrica Halganda. „Po športovej stránke to miesto nemôže nikoho zaujímať, aj víťaz tam totiž ide pomaly,“ vyhlásil so značnou dávkou irónie. Angliru je pre čistokrvných vrchárov. Kto na nej zlyhá, automaticky stráca nádej na celkový úspech. A to aj vtedy, ak má pod kopcom náskok ako Froome.
"V tých najstrmších pasážach môžu rozhodnúť aj minimálne výkonnostné rozdiely. Tam, kde bude mať stúpanie viac ako desať percent, môžu pretekári získať alebo stratiť. Nie však sekundy, ale dokonca desiatky sekúnd, ba až minút,“ napísal špecializovaný cyklistický portál cyclingnews.com.
Deň D je tu. Angliru určite nikomu nič neodpustí. Vie aj odmeniť. Ale len najlepšieho a najodolnejšieho. Kto ním bude?