V úniku bol 190 km
V roku 2008 vstúpil na scénu ďalší skvelý mladík – Peter Velits. S jeho účasťou sú spojené ďalšie rekordy. V pelotóne Tour bojoval šesťkrát a nielenže vždy preteky dokončil, ale až na premiérový ročník, keď sa oboznamoval s podujatím, patril na týchto pretekoch vždy do širšej špičky. Tri roky po premiére sa tešil zo svojho najlepšieho celkového výsledku – obsadil 18. miesto.
Foto: SITA/AP, Christophe Ena
Neraz musel odpovedať aj na otázku, či to bol jeho výkonnostný strop. Či nemohol skončiť aj vyššie, najmä ak mal výbornú formu a najviac síl. Na to však nikdy nevedel jednoznačne odpovedať.
„Beriem vždy realitu a aj to, ako sa moja kariéra a preteky vyvíjali,“ uvažoval nahlas. „Mal som supervýsledky a aj horšie obdobia. Ale mne vždy najskôr napadnú pekné momenty, ktoré som v cyklistike zažil. Aj na Tour som išiel vždy na maximum. Samozrejme, boli rôzne situácie, ktoré ovplyvnia konečný efekt. Napríklad pády alebo aj taktika. Musel som napríklad plniť tímové úlohy, čakať na Cavendisha a pomôcť mu aj za cenu mojej straty. Netrúfam si tvrdiť, že som mal na Tour na viac ako na 18. miesto, ale ja si aj tak vždy najprv spomeniem na to, ako som na Vuelte stál po poslednej etape na pódiu.“
Cyklistický svet si ho všimol hneď v jeho prvom ročníku na Tour. Na svoj premiérový hviezdny okamih v ňom čakal do sedemnástej etapy s cieľom na Alpe d'Huez. Predviedol vyše 190-kilometrový úžasný únik. A vôbec nebolo podstatné, že v cieli kráľovskej etapy napokon triumfoval Španiel Carlos Sastre. Otvorila mu cestu aj k celkovému prvenstvu.
Na štarte aj s bratom Martinom
Bratislavský rodák vyprovokoval hneď po štarte únik štvorčlennej skupiny. Niekoľko hodín potom kamery sledovali každé jeho šliapnutie do pedála. Šesťdesiatjeden kilometrov pred cieľom sám vyštartoval dopredu, vyhral horskú prémiu Col de la Croix de Fer a pelotón ho dostihol až 13 kilometrov pred cieľom.
„Bol to super deň, jednoducho paráda. Všetko mi vyšlo. Ocitol som sa na čele v stúpaní na obávaný Col de la Croix de Fer. Teší ma, že som to vydržal, musím povedať, že nič podobné som si na vlastnej koži doteraz nevyskúšal, neabsolvoval som takú dlhú trasu a také vysoké kopce. To, čo som zažil, prekonalo moje očakávania. Každý deň na Tour stál za to. Získal si ma duch pretekov, nadšenie, oddanosť až fanatizmus divákov. Čakal som to, ale nie až v takých rozmeroch“ nadchýnal sa.
Dôležité bolo, že Peter si etapy na francúzskych cestách od prvej chvíle obľúbil. „Od začiatku ma príjemne šokovala najmä atmosféra,“ vysvetľoval, prečo sú pre neho podujatím číslo jeden.
Foto: SITA
„Bolo to niečo veľkolepé, obrovské. Tieto preteky neviem s ničím, čo som zažil, ani porovnať. Tour patrí do úplne inej kategórie ako všetky ostatné súťaže. Napriek tomu, že stres a tlak je tiež obrovský, ale radosť, že súťažíte na najväčších pretekoch sveta, je vždy väčšia ako tie nervy. Nik by ma nepresvedčil štartovať na iných pretekoch, ak by som mal prísť o Tour. Tá by vždy dostala prednosť.“
Mal radosť aj z toho, že v roku 2012 ich mohol absolvovať s bratom Martinom. Keď v nasledujúcej sezóne už podobnú možnosť nemal, sklamalo ho to. „Mrzí ma, že sa nedostal do nominácie. Bude mi chýbať, ale budeme spolu komunikovať aspoň na diaľku,“ zdôraznil.
Dvadsiate miesto nikoho nezaujíma
V každom ročníku zažil aj okamihy, keď sa poriadne trápil. Bez toho by to nešlo. Najdôležitejšie vždy bolo prežiť zlé dni. „Celú etapu človek rozmýšľa, ako sa mu ide zle a iba dúfa, že príde obrat. Na druhý deň to bolo zvyčajne lepšie. Nechcel som to ani raz zabaliť, hoci som prekonával ťažké chvíľky. Raz neťahali nohy, raz štrajkovala hlava, ale nikdy mi nevypovedali službu naraz.“
Jedným z magnetov týchto pretekov je ich nevyspytateľnosť. Ani po desiatich účastiach nehrozí pretekárovi na nich streotyp. Velits túto skutočnosť vysvetľoval slovami: „Skúsenosti z nich mi určite pomáhajú, v zásade viem, čo ma čaká. Ale tieto preteky trvajú tri týždne a všeličo sa môže stať. V každej etape, v každej hodine sa niečo deje, na všetko nemôže byť človek nikdy pripravený.“
Ani po šiestej účasti nemal pocit, že extrémnu záťaž zvládal ľahšie ako v premiérovom ročníku. „Je to stále rovnaké. Tour je vždy ťažká, absolvovať ju nikdy nie je jednoduché. V tomto smere skúseností sotva pomôžu. Možno niekedy je to ľahšie v hlave, viete, ako sa pohybovať v pelotóne, ako si držať lepšiu pozíciu. Tri týždne na bicykli dajú však vždy zabrať. Tento ročník patril medzi najťažšie, čo som absolvoval. V závere pretekov bolo vidieť, že pelotón bol unavený a každému sa posledné etapy išli veľmi ťažko. Tour sa nedá zvládnuť v pohode a o dva dni nastúpiť v plnej sile na ďalší štart,“ tvrdil.
Netušil, že táto kapitola jeho kariéry sa už uzavrela. Na Tour sa už nikdy nevrátil, hoci sa o to ešte usiloval.
Hoci päť najlepších slovenských celkových umiestnení v historickom rebríčku patrí práve jemu, vždy chcel skončiť lepšie a so svojimi umiestneniami nikdy nebol spokojný. „Pokojne by som skončil v celkovom poradí aj päťdesiaty, keby sa mi podarilo vyhrať aspoň jednu etapu. Dvadsiate či tridsiate miesto na Tour nikoho nezaujíma. Cenu má možno len poradie v prvej desiatke,“ naznačoval vysoké ambície.
Dvaja Slováci na stupni víťazov
Etapu nikdy nevyhral, ale raz mal k tomu blízko. Zdolal ho však – Peter Sagan…
Foto: SITA, AP
V tretej etape z Orchies do Boulogne-sur-mer, ktorá merala 197 km, sa zrodil výsledok, ktorý na Tour slovenská cyklistika nikdy predtým a už ani potom nezažila. Písal sa 3. júl 2012. Sagan v záverečnom špurte ukázal všetkým chrbát a predviedol víťaznú radosť na spôsob Forresta Gumpa. Tretí sa vrútil do cieľa ďalší Slovák – Peter Velits v tom čase vo farbách tímu Omega Pharma – Quick-Step. Cyklistický svet krútil hlavou – dvaja Slováci na stupni Tour.
Majster sveta v kategórii do 23 rokov a trojnásobný svetový šampión z tímovej časovky si vždy vychutnával posledné kilometre podujatia. „Keď som finišoval okolo Eiffelovky a potom na Champs Elysées, mal som povznášajúci pocit. Uvedomil som si, že som to zvládol,“ vydýchol si šesťkrát vo svojej skvelej kariére.
Tour je podľa neho najmä obrovská šou. Všetko, čo sa okolo deje, je zábava, najmä stretnutia s fanúšikmi, skvelá atmosféra, povzbudzovanie. Cyklista sa ani chvíľku nenudí.
Aj preto si uvedomoval vždy paradox. „Keď som sedel na bicykli, pripadali mi etapy nekonečne dlhé. Keď som sa obzrel za pretekmi, zdali sa mu krátke, ubehli veľmi rýchlo. Tour je, skrátka, trápenie. Ale krásne a radostné.“