Samozrejme, nič z toho nebola pravda. Na drevenej dráhe newyorskej arény sa naháňali iba neúnavní športovci. Kto však bol ten nebezpečný muž, ktorý ohrozoval život 18-ročného Afroameričana? Iba halucinácia spôsobená únavou, nedostatkom spánku. A pravdepodobne aj silnými drogami.
Preteky nakoniec dokončil. Skončil piaty, 2787 kilometrov prekonal za neuveriteľných 142 hodín. Na slávne podujatie sa viac nevrátil.
Bolesť, únava, obrovské utrpenie. To všetko patrí aj k Tour de France. Tak, ako dnes, to platilo aj v roku 1903, pri zrode týchto legendárnych pretekov. Žiadne masáže, regenerácia, či výživové doplnky v strave, cyklisti hľadali oporu inde. V modlitbe, alkohole a drogách…
„Vždy sa dopovalo. Vždy,“ vyhlásil francúzsky novinár Pierre Chany, ktorý priamo sledoval 49 ročníkov Tour de France. Prvých šesťdesiat edícií Tour sa tak dialo s požehnaním organizátorov, potom už v rozpore s ich pravidlami.
Seriál: Z histórie Tour de France
Aj počas 104. ročníka Tour de France vám redakcia Pravdy prináša zaujímavé príbehy z histórie najpopulárnejších cyklistických pretekov na svete. Víťazstvá i prehry, pády a intrigy, doping či smrť. Aj takéto bývali preteky Okolo Francúzska.
V roku 1924 reportér Albert Londres prinášal svoje postrehy z ciest okolo Francúzska pre denník Le Petit Parisien. V kantóne Counstances mala trojica cyklistov vážny rozhovor s riaditeľom Tour Henrim Desgrangeom. Minuloročný víťaz Henri Péllisier, jeho brat Francis a tretí do partie, Maurice Ville sa po ňom rozhodli, že s pretekmi skončia. Henri následne Londresovi vysvetlil dôvod nečakáneho odstúpeni a verne opísal výmenu názorov so šéfom Tour.
"Vy vôbec netušíte, čo je to Tour de France,“ povedal vraj Henri Péllisier. "Je to kalvária. Vlastne ešte niečo horšie. Cesta ku krížu má totiž iba štrnásť zastavení, tá naša až pätnásť. Trpíme od úvodných kilometrov až do samého konca. A chcete vedieť ako?“ opýtal sa Desrangea.
„Pozrite sa sem,“ vytiahol z tašky ampulku. „Toto je kokaín pre naše oči, toto zasa chloroform pre naše ďasná,“ čertil sa. „A toto je,“ pokračoval Ville sťahujúc si batoh zo svojich pliec, „mazivo, ktoré prinavráti teplo do našich ubolených kolien“. "A lieky. Chcete vidieť naše lieky? Pozrite sa, tu sú,“ vytiahol každý z nich po tri krabičky. "Pravdou je, že fungujeme práve na tomto dynamite,“ dodal.
"Henri hovoril, že telá cyklistov po tom, ako zo seba zmyjú špinu z celého dňa a prekonajú niekoľko tráviacich problémov s mnohými hnačkami, sú biele ako svadobný závoj,“ napísal vo svojich spomienkach Londres.
"V noci na našich izbách nespíme, naše ruky strihajú, telá tancujú, akoby sme trpeli syndrómom Tanca sv. Víta (nerologické ochorenie prejavujúce sa zášklbmi a krútivými pohybmi celého tela),“ poznamenal Francis. "Na našom tele je menej mäsa ako na kostre,“ dodal.
Francis Pélissier sa neskôr snažil Londresove spomienky odľahčiť. "Bol novinár, nie pretekár. O Tour veľa nevedel. Story o kokaíne a pilulkách bola viac zábava ako pravda. Pravdou však zostáva, že Tour de France 1924 nebol žiadny piknik,“ dodal.
Najsilnejšiou drogou, ktorá sa od počiatku používala na Tour, bol strychnín. Pretekári by si však vzali čokoľvek, len aby si uľahčili utrpenie, ktoré na nich číhalo predovšetkým v etapách dlhších ako 300 kilometrov. To zahŕňalo aj alkohol, ktorý bol vo francúzskej povojnovej spoločnosti hlboko zakorenený. V archívoch existuje nejedna fotografia, na ktorej si pretekár drží pod nosom vreckovku nasiaknutú éterom. Výpary z nej vraj výrazne pomohli zabudnúť na ukrutnú bolesť v nohách. "Bola to vôňa, ktorá by obyčajnému človeku prevrátila žalúdok,“ uvádza sa v zápiskoch novinára Chanyho.
Víťaz Tour de France z roku 1937 Roger Lapébie pridal ďalšiu spomienku. "Zo skupiny pretekárov pred cieľom bol vo vzduchu cítiť alkohol. Nosili ho so sebou v malej fľaštičke,“ potvrdil.
V pelotóne ho akceptovali do roku 1963. Potom sa začala nová Tour de France. Bez alkoholu, so skrytým dopingom.