Najstaršia, najprestížnejšia, ikonická. Týmito prívlastkami sa hrdí klasika, ktorá sa jazdí od roku 1896. Vtedy sa dvaja vlastníci textilnej manufaktúry z Roubaix Théodore Vienne a Maurice Perez rozhodli, že si postavia cyklistický velodróm a pri tej príležitosti uskutočnia preteky. Na začiatku sa jazdilo 280 km a takmer výlučne po hrboľatom podklade, teda „kockách“.
Paríž-Roubaix má aj prezývku L'Enfer du Nord, čiže Peklo severu. Toto vôbec nie eufemické slovné spojenie nesúvisí s tým, že sever Francúzska bol kedysi významným banským regiónom, ktorého rozvoj kráčal ruka v ruke so znečistením životného prostredia.
„Peklo severu“ má svoj pôvod v rokoch po I. svetovej vojne. Keď sa organizátori pretekov prešli po ich trase v roku 1919, našli tam povojnovú spúšť. Namiesto zelenej trávy a rozkvitnutých stromov len vypálené či rozoklané pne stromov, zničené cesty a všadeprítomná chudoba. A ešte kríže ako pamiatka na štvorročné ostreľovanie a zákopovú vojnu. Takouto krajinou často v nevľúdnom počasí prechádzali cyklisti po kamenných cestách a pamiatky na toto smutné obdobie tam stoja dodnes.
Šampiónom minulosti tróni Roger de Vlaeminck. V celej histórii modernej cyklistiky sa našli len dvaja pretekári, ktorí vyhrali Paríž-Roubaix štyri razy. Jeden z nich Belgičan Tom Boonen si práve tohtoročnú edíciu vybral za rozlúčku s kariérou, ešte výraznejšou osobnosťou tejto „klasiky klasík“ je však jeho krajan Roger de Vlaeminck.
Dnes 69-ročný Flám bol označovaný za „jediného skutočného klasikára svojej generácie“, ovládol Paríž-Roubaix v rokoch 1972, 1974, 1975 a 1977. Čo je však ešte pozoruhodnejšie, v rozpätí 13 rokov (1969 – 1982) ani raz nechýbal v najlepšej sedmičke výsledkového poradia (5, 2, 7, 1, 7, 1, 1, 3, 1, 2, 2, – (neštartoval), 2, 6 ). Za to si vyslúžil prezývku „Monsieur Paris-Roubaix, čiže Pán Paríž-Roubaix.“
Najviac víťazstiev majú Belgičania. Ak ste Belgičan, máte veľkú šancu na víťazstvo na Paríž-Roubaix. Belgicko malo doteraz 56 víťazov, zatiaľ posledným je Boonen z roku 2012. Domáci cyklisti sa tešili z triumfu 30-krát, ale čakajú od roku 1997 a triumfu Frédérica Guesdona.
Jedenásťkrát vystúpili na najvyšší stupeň v Roubaix Taliani, ale od víťazstva zatiaľ posledného z nich – Andreu Taffiho uplynulo už 18 rokov. Celkovo iba 11 krajín v 114-ročnej histórii spoznalo svojich víťazov Paríž-Roubaix, z toho trio Moldavsko, Švédsko a Luxembursko iba po jednom. Ani netreba dodávať, že ak by tento rok vyhral Peter Sagan, stal by sa prvým Slovákom v histórii s triumfom na Kráľovnej klasík.
Hinault označil preteky za „kravinu“. Jeden z najlegendárnejších výrokov na Paríž-Roubaix sa spája s rokom 1981 a francúzskym šampiónom Bernardom Hinaultom. Keď po svojom jedinom triumfe na Pekle severu zosadol z bicykla, povedal pamätnú vetu:
„Paris-Roubaix este unie connerie čo sa dá voľne preložiť, že tieto preteky sú "kravina, nezmysel či hlúposť.“ V tých istých pretekoch sa 13 km pred cieľom zrazil s malým čiernym psom, ktorý na neho vybehol spoza zákruty. Hinault zrážke nezabránil, ale neskôr sa posilnený hnevom vrátil do prvej skupiny a preteky vyhral.
Tradícia s víťaznou kockou od roku 1977. Napriek odpudivému vzhľadu sú „dlažobné kocky“ v jednotlivých sektoroch na Paríž-Roubaix starostlivo udržiavané. Stará sa o to skupina fanatikov, ktorá si hovorí „Priatelia Paríž-Roubaix“, ktorí neváhajú kľaknúť na kolená a holými rukami opravovať poškodené časti sektorov najmä po chladných zimných mesiacoch. Títo ľudia majú prezývku „otroci pavé.“
V posledných rokoch však túto úlohu prenechávajú študentom z príslušných regiónov. Ročne sa do opravy „kociek“ investuje 10 – 15 000 eur, podieľa sa na nich aj samospráva zodpovedajúcich úsekov. Jedna z takýchto kociek sa každoročne, vybraná údajne náhodne, ocitne na víťaznom drevenom podstavci v rukách víťaza pretekov. Táto tradícia trvá od roku 1977.
Na Paríž-Roubaix sa v aktuálnom ročníku rozdá celkovo 91 000 eur. Pre víťaza to bude hlavná prémia 30 000, pre druhého v cieli 22 000 a pre tretieho 15 000 eur. Cyklisti na 16.- 20. mieste zinkasujú po 500 eur.