„Teším sa na to, čo ma čaká,“ vraví v rozhovore o kariére, úspechoch, dopingu i budúcnosti.
Kedy ste naposledy sedeli na bicykli?
Nebolo to až tak dávno, asi pred dvoma týždňami. Bol som s bratom Martinom na dovolenke a mali sme so sebou aj bicykle.
Nechýba vám teraz?
Vôbec nie. Keď vidím Martina, ako ide do pivnice na trenažér, teším sa, že ja nemusím.
Máte 31 rokov. To je vek, keď sú mnohí cyklisti na vrchole síl. Neurobili ste v minulých rokoch v kariére niekde chybu?
Nemyslím si to. Je pravda, že 31 rokov nie je veľa, mohol by som jazdiť možno aj do štyridsiatky, ale tak som to necítil. Chcel som sa už posunúť niekde inde.
Pred dvoma rokmi ste absolvovali operáciu artérie na ľavej nohe. Trápili vás ešte nejaké zdravotné problémy?
Nie, noha už bola v poriadku, zdravotne som sa cítil dobre.
Prečo ste teda nevydržali dlhšie v sedle a nezužitkovali bohaté skúsenosti?
Mojím problémom bola forma, výkonnosť. Celý rok som usilovne trénoval, chodil po sústredeniach, ale v pretekoch som mal problém udržať sa v balíku. To je deprimujúce.
Chýbala vám teda motivácia?
Samozrejme, to ide ruka v ruke s problémami, o ktorých som hovoril. Keď sa vám nedarí, úsilie neprináša efekt, potom si čoraz viac kladiete otázku, či to má zmysel. Dôvodov som mal viac a nerozhodoval som sa zo dňa na deň. Ten proces bol dlhší. Čím viac času ubehlo, tým viac sa utvrdzujem v tom, že som urobil správny krok.
Ovplyvnil situáciu aj fakt, že ste po uplynulom roku nemali novú zmluvu?
Viem, že šanca na nový kontrakt bola, mohol som jazdiť v nejakom tíme, ale v nižšej kategórii, ukazovala sa napríklad možnosť ísť do nového írskeho zoskupenia, ale všetko som zamietol. Nevedel som si predstaviť, že budem v inom výbere ako v BMC. Chcel som skončiť vo veľkej cyklistike a nepadať dole. Nakoniec som už nemal príliš ani chuť a záujem bojovať o zmluvu.
Ako reagovali ľudia vo vašom okolí?
S najbližšími som sa o tom často bavil. Pochopili ma.
Aj vás niekto presviedčal, aby ste to ešte predsa len skúsili?
Nie, nie, poznali moju situáciu, moje argumenty. Nenašiel sa nik, kto by povedal, že robím chybu.
Ako reagovali súperi? Dostali sa k vám nejaké ich reakcie?
Ozvali sa viacerí moji bývalí spolujazdci i súperi. Mnohí o tom vedeli, bavili sme sa v priebehu roka aj o tejto alternatíve. Bol medzi nimi tiež olympijský víťaz z Ria, Belgičan Greg van Avermaet. Čo ma však najviac potešilo a aj milo prekvapilo, zatelefonoval mi Zdeno Chára. Keď sa dozvedel, že končím, zablahoželal mi ku kariére a zaželal všetko najlepšie v ďalšom živote. To som si vážil.
Ozval sa aj Peter Sagan?
To zatiaľ nie, časom k tomu ešte určite príde, Peťo mal teraz veľa povinností.
Keď sa obzriete za svojou kariérou, čo vám prvé zíde na um?
Som spokojný. Áno, to je to správne slovo, napadne mi – spokojnosť. Sú cyklisti, ktorí jazdia dlhšie ako ja a v živote sa nedostanú na Tour de France, ani na iné veľké preteky. Aj výsledkovo ma teší to, čo som dosiahol.
Foto: Reuters, JON NAZCA
Na Tour 2011 ste skončili na celkovom 18. mieste. Nemrzí vás, že ste nedosiahli v čase, keď ste mali formu a silu ešte viac? Nemali ste aj na lepší výsledok?
Neviem, na to sa ťažko odpovedá a nikdy som sa nad tým ani takto nezamýšľal. Beriem realitu a aj to, ako sa moja kariéra a preteky vyvíjali. Mal som supervýsledky a aj horšie obdobia. Posledné dve sezóny boli úplne najhoršie. Ale mne vždy najskôr napadnú pekné momenty, ktoré som v cyklistike zažil. Aj na Tour som išiel vždy na maximum. Samozrejme, boli rôzne situácie, ktoré ovplyvnia konečný efekt. Ovplyvňujú ho pády alebo aj taktika. Musel som napríklad plniť tímové úlohy, čakať na Cavendisha a pomôcť mu aj za cenu mojej straty. Netrúfam si tvrdiť, že som mal na Tour na viac ako na 18. miesto, ale ja si aj tak vždy najprv spomeniem, že na Vuelte som skončil na pódiu.
Na Vuelte ste obsadili najskôr tretie miesto, ale dodatočne po Mosquerovej dopingovej diskvalifikácii ste sa posunuli o stupienok vyššie. Ako vníma športovec podobnú situáciu, keď môže dokonca vyhrať po niekoľkých rokoch? Môže sa z toho tešiť?
Nie je až taký veľký rozdiel, či som druhý alebo tretí, či stojím na stupni po pravej či ľavej víťazovej ruke. Stále som na pódiu, aj keď nie najvyššie. Určite by som to bral ťažšie, keby som bol štvrtý a odrazu by mi po roku povedali, že som mohol stáť aj na stupni, ak by predo mnou ktosi nedopoval. Pre mňa boli výsledky uzavreté po pretekoch, ja to stále vnímam, že som skončil tretí. Že som sa posunul v papieroch na druhé miesto? To už so mnou nič nerobí, necítim nijaké emócie.
Zažili ste množstvo pretekov. Spomínate si aj po rokoch na nejaké detaily z nich?
Moja pamäť je vo všeobecnosti dosť zlá. Keby som si teraz prečítal knihu o Tour a narazil na známe situácie, akiste by som si niečo oživil. Na všetko si už nespomínam, ale, samozrejme, sú chvíle, na ktoré sa nezabúda. Pre mňa je to najmä Vuelta z roku 2010.
Existuje v kariére zážitok, o ktorom môžete povedať, že je najsilnejší?
Na Vuelte štartoval aj brat Martin. Na najväčších pretekoch sa nestávalo až tak často, aby sme jazdili spolu. Aj preto sú mnohé zážitky práve z toho podujatia pre mňa najsilnejšie. Pamätám si na posledný dojazd na kopec, bolo to v predposlednej etape, deň pred príchodom do Madridu. Mohol som ešte stratiť svoju výbornú pozíciu. Tlačil sa na mňa Rodriguez a ďalší silní jazdci. Martin mi pomáhal, čo vládal, ale záver zostal na mne. Prežil som to, nemal som veľkú stratu. Bol to taký prudký kopec, že aj autá mali problémy s ľahkosťou vybehnúť hore. Keď som schádzal, stretol som pod vrcholom Martina, ktorý šliapal do cieľa. Obaja sme zastavili a objali sa. To je moment, na ktorý nikdy nezabudnem. A ani Martin.
Foto: SITA/AP, Daniel Ochoa de Olza
Zažili ste niekoľko veľkých dopingových káuz vo svetovej cyklistike. Viackrát ste sa vyjadrili, že dopingovou cestou ste nikdy nešli. Ponúkali vám, aby ste si týmto spôsobom zvýšili výkonnosť?
Našťastie nie. Keď sme s Martinom vstupovali do veľkej cyklistiky v roku 2007, viaceré veľké škandály prehrmeli, práve v roku 2007 bola aféra s tímom T-Mobile. Od cyklistiky odskakovali sponzori, veľa tímov zanikalo a mnohí športoví riaditelia i lekári si uvedomovali, že keď bude cyklistika takto pokračovať, zostanú bez práce. Riziko bolo obrovské, začalo sa veľké upratovanie. Som rád, že sme pôsobili v pelotóne práve v tomto očistnom období. My sme sa s dopingom nestretli a ani nám ho nik neponúkal. A nikdy nám to ani nezišlo na um. Môj názor je jasný: možno to aj niekomu chvíľu vychádzalo a pomáhalo, ale nakoniec to každého dobehne. Ako aj Armstronga a ďalších. Je to len otázka času.
Je už cyklistika čistá?
Ruku do ohňa za to určite nedám. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí skúšajú dosiahnuť úspechy aj za cenu podvodu. A nie je to len v cyklistike, to platí aj o iných športoch a aj o biznise, o celom našom živote. Tak to asi vždy bude, vždy niekto hľadá výhody a neférové skratky k úspechu. Cyklistika určite nie je najčistejší šport na svete.
Ako ste vnímali cyklistiku, keď ste mali dvadsať a keď ste sa stali tridsiatnikom?
Určite sa mnohé zmenilo. Keď som začínal, všetko bolo pre mňa nové, zoznamovali sme sa s novými ľuďmi, situáciami, ktoré sme nepoznali. Bola to veľká zábava, dobrodružstvo. Žili sme v Afrike, v Belgicku, veľa sme cestovali. A na konci každého roku sme si s Martinom povedali, že v nasledujúcom chceme byť lepší.
Po desiatich rokoch už nebola cyklistika pre vás zábavou?
Tak by som to možno nepovedal, ale už sme všetko poznali, stávala sa z toho trochu rutina, stereotyp. Menili sa aj moje životné priority, to všetko je prirodzené.
Bola cyklistika lukratívnym džobom? Niektorí športovci sa zaopatria aj na mnohé roky po skončení kariéry, dokonca doživotne. Je to aj váš prípad?
Venoval som sa cyklistike profesionálne a je to z ekonomického pohľadu akiste jeden z lepších športov. Profesionálni cyklisti majú veľmi slušný život, lenže len málo z nich si môže po skončení kariéry povedať, že už viac nemusí nič robiť. Na druhej strane, neviem koľkým z nich by vyhovovalo, keby nič do konca života už nemuseli robiť. Mne a Martinovi cyklistika pomohla rozbehnúť iné aktivity. Bez príjmu z nej by sme asi nemohli robiť to, čo teraz robíme. Pripravila nám dobrý štart do ďalšieho života.
Foto: SITA, Laurent Rebours
Narážate na to, že máte podobne ako niektorí iní známi a slávni športovci svoju značku oblečenia?
Venujeme sa tomu tretí rok a stále rastieme. Tento rok bude opäť úspešnejší ako minulý. Aj táto práca mi zaberala čoraz viac času, bol to tiež jeden z dôvodov, že som sa rozlúčil s cyklistikou. V tejto práci cítim obrovský potenciál a bola by škoda, aby som jej nevenoval toľko času, koľko potrebuje. S partnerom sme vyvinuli špeciálnu látku, z ktorej šijeme oblečenie. Niektorí v ňom aj behajú, ale je prioritne určené najmä na cyklistiku, ale nie vrcholovú, pretekársku.
Máte na to vlastnú firmu?
Máme firmu do desiatich zamestnancov. Priestory, ktoré vlastníme, sú nám už trochu primalé. Sami si zadovážime látku a zabezpečíme všetky vstupy na výrobu. My sami nesedíme za strojmi a nešijeme, to nám robí Makyta. Potom výrobky predávame a distribujeme.
Kto robí návrhy vašich modelov Isadore?
Dizajn a celý vývoj produktu je Martinova parketa. Pracuje na tom s jednou kolegyňou a spolu o všetkom diskutujeme. V oblečení tiež platí, koľko ľudí, toľko chutí. Každý má iný vkus. My to robíme tak, aby sa nám to páčilo a mohli sme to aj na sebe nosiť.
Predávate oblečenie aj do zahraničia?
Najmä do zahraničia. Máme aj onlajnový predaj, naše výrobky sme už posielali do Čile i Austrálie, na Filipíny i do Japonska, v podstate do celej Ázie.
Foto: SITA, Ján Slovák
Začali ste zároveň podnikať aj v oblasti hoteliérstva. Horský hotel Jasoň v Javorníkoch ste kúpili?
Nie, ten sme postavili v našej réžii. Trvalo nám to dva roky. Máme päťdesiat lôžok, v rôznych typoch ubytovania, v chatke i hotelové izby.
Darí sa vám?
Na rozbeh potrebujeme chvíľu čas. Ale záver roka, Silvester máme už vypredaný. Hotel sme otvorili pred piatimi mesiacmi, celá rodina je do jeho chodu zapojená. Najviac otec a priateľka Lenka. Bývame stále v Púchove, ktorý je vzdialený asi 30 km. Víkendy však trávime už v prírode, najmä teraz, keď napadol sneh, je tam krásne a bude tu dobrá lyžovačka. Už sa teším, keď si zoberiem lyže. Tie som si musel ako cyklista odopierať. Teraz to bude prvá vec, ktorú urobím.
Vaša rodina sa čoskoro rozrastie, stanete sa otcom. Už ste vybrali meno?
Ešte nie, máme na to ešte mesiac. Už sa veľmi teším, aj táto radostná udalosť ma ovplyvnila, keď som sa rozhodoval o svojej najbližšej budúcnosti.
Významné fakty a úspechy
- Peter Velits sa narodil 21. februára 1985 v Bratislave
- Je dvojča Martina, ktorý je takisto profesionálnym cyklistom
- Otec Ladislav i strýko Tibor sa tiež venovali cyklistike, matka Dana bola hádzanárka
- Pôsobil v siedmich tímoch – Dukla Trenčín, Konica-Minolta, Wiesenhof, Milram, HTC Columbia, Omega Pharma-QuickStep a BMC Racing
- Vybojoval tri tituly majstra sveta v tímovej časovke – 2012 (Omega Pharma-QuickStep), 2013 a 2014 (BMC)
- V roku 2007 sa stal majstrom sveta v pretekoch jednotlivcov do 23 rokov v Stuttgarte
- Na pretekoch Vuelta Espaňa 2010 obsadil celkovo 2. miesto, vyhral na nej tímovú i individuálnu časovku
- Šesťkrát štartoval na Tour de France, v roku 2011 obsadil celkovo 18. miesto, v roku 2008 ho v 17. etape vyhlásili za najbojovnejšieho pretekára
- V roku 2012 sa stal celkovým víťazom etapových pretekov Okolo Ománu
- Získal tri tituly majstra Slovenska v časovke jednotlivcov (2012 – 2014)
- Tri razy ho vyhlásili za slovenského cyklistu roka (2007, 2009 a 2010)