„Stratil som motiváciu, dva-tri roky predtým som ešte veril, že by som sa mohol dostať do silného profesionálneho tímu a splniť si sen štartovať na Tour de France. Trošku som bol rozčarovaný z amatérskych pomerov, ktoré v slovenskej cyklistike vládli, aj preto som s ňou moju budúcnosť nespájal,“ vraví dnes 45-ročný bývalý šampión, ktorý vybojoval na majstrovstvách sveta 1994 na Sicílii historickú striebornú medailu v pretekoch jednotlivcov a v tom istom roku ho vyhlásili za najlepšieho slovenského športovca roka.
Športovci sú z inej planéty
Dvorščíkovi, ktorý väčšinu kariéry strávil v trenčianskej Dukle, triumf na šampionáte – vtedy ešte v amatérskom pelotóne – otvoril cestu do zahraničia. Pôsobil v španielskom i kolumbijskom tíme, ale nedostal sa do najsilnejšieho profipelotónu a na najvýznamnejšie preteky. Rok ešte strávil aj v slovensko-talianskom zoskupení De Nardi-Pasta Montegrappa a potom už začal riešiť, po akej ceste vykročí v civilnom živote.
„Vrcholoví športovci mi pripadajú ako skupina ľudí, ktorá žije na inej planéte. Stretávame ich, ale oni sú hlavami kdesi inde. Keď skončia s aktívnou kariérou, vrátia sa na zem a zistia, ako veci fungujú. Narazia na mnohé problémy. Dovtedy bolo lepšie či horšie o nich postarané, no odrazu musia riešiť existenčné otázky a kladú si otázku, čo budú robiť.“
V tejto situácii sa ocitol aj Dvorščík. Priznáva, že aj on mal problém so zaradením sa do bežného života. Najprv dobiehal zameškané, vyštudoval diaľkovo vysokú školu ekonomickú, získal titul inžiniera. Otec mal firmu na inštalačné práce, v ktorej zamestnával desiatich ľudí, ale všetka administratíva zostala na ňom.
„Venoval som sa papierovaniu, ale ak bolo potrebné, pustil som sa aj do manuálnej roboty, chodil som pomáhať a neskôr i sám robil inštalačné práce. Naučil som sa spájať trubky, medené potrubia, vymieňať batérie, budovať sprchové kúty. Po čase som si spravil aj kurz servisného technika na spúšťanie plynových kotlov. Keď otec prekročil šesťdesiatku, mal som postupne po ňom prevziať firmu. Vtedy som si uvedomil, že ak by som ju mal riadiť a bol za všetko zodpovedný, definitívne by to zmenilo môj život. To by som sa nemohol venovať už ničomu inému. A ja som v tom období už pracoval ako rozhodca. Bolo jasné, že sa musím rozhodnúť: buď firma, alebo rozhodovanie.“
Dodáva, že otec čoskoro vstúpi medzi sedemdesiatnikov a rodiná firma ešte žije, hoci len v skromnejších podmienkach, s menším záberom i počtom ľudí. „Otca veľmi obdivujem. Prešiel som kus sveta, spoznal veľa ľudí, ale takého pracovitého človeka ako on som nestretol,“ tvrdí Dvorščík junior.
Foto: Michal Zeman, Pravda
Ovláda sedem jazykov
V živote skúšal všeličo. Pracoval ako obchodný zástupca, pomáhal na Slovenskom cyklistickom zväze, venoval sa prekladom. Už ako cyklista zistil, že má schopnosť sa rýchlo učiť cudzie jazyky.
„V škole som študoval nemčinu, ale keď som cestoval na preteky do rôznych krajín, zistil som, že mi nestačí. Vždy som sa usiloval zvládnuť aspoň základy, aby som sa dohovoril. Na nijaké kurzy som nechodil, bol som samouk a učil som sa v praxi.“ Bez problémov komunikuje v siedmich jazykoch: po anglicky, francúzsky, nemecky, rusky, taliansky, španielsky, poľsky.
Stačil necelý rok, čo zosadol z pretekárskeho bicykla, oddýchol si a cyklistika mu odrazu chýbala. Zažil kurióznu príhodu, keď ho tréner Vendelín Kvetan ešte spracoval, aby sa po troch rokoch vrátil do pelotónu.
„Výber Dukly išiel na preteky do Hongkongu, chcel, aby som išiel s nimi. Pýtal som sa ho, v akej funkcii – či ako masér, funkcionár alebo tlmočník. Ako pretekár, šokoval ma. Najprv som to bral ako vtip. Lenže Vendo sa nevzdal, organizátori sľúbili, že ak bude v tíme cyklista s medailou z MS, vyplatia o 500 eur viac na letenky. Do štartu pretekov chýbali ešte dva mesiace. Trochu potrénuješ, etapy nie sú dlhé, zvládneš to, tvrdil. Pripadalo mi to bláznivé, ale po práci som začal naozaj intenzívnejšie jazdiť na bicykli, hrával som hokej a do Hongkongu som v závere roka cestoval,“ pokračuje rodák z Praznova, ktorý je už súčasťou Považskej Bystrice.
Výsledok ho prekvapil. Na etapovom podujatí sa mu jazdilo každý deň lepšie a lepšie a obsadil 24. miesto. „Dokonca som dostal aj nejakú cenu, bralo ich prvých dvadsaťpäť jazdcov. Po dvoch dňoch voľna, už v novom roku 2004, sme ešte štartovali na exhibičnom kritériu, kde boli aj zaujímavé finančné prémie. Skončil som tretí, mal som šancu aj na víťazstvo. Začali ma presviedčať, aby som sa vrátil, ale bola to už zbytočná námaha. Zažil som príjemný cyklistický výlet, mal som 33 rokov a dal som poslednú bodku za kariérou.“
Plní plán B
Do cyklistiky sa vrátil ako rozhodca. Tvrdí, že priebežne plní plán B. „Ako pretekárovi sa mi nepodarilo zúčastniť sa na Tour de France, pokúsim sa o to ako rozhodca. Toto je moja šanca vrátiť sa do veľkej cyklistiky. Už som si vybudoval pozíciu a dostal sa do okruhu asi tridsiatich toprozhodcov. Ak niečo nepokazím, do dvoch rokov som na Tour,“ odhaduje.
Pôsobil už na viacerých významných pretekoch. Zúčastnil sa na piatich majstrovstvách sveta na dráhe i cyklokrose, túto sezónu na dvoch podujatiach World Tour, čo sú cestné súťaže najvyššej kategórie. Na budúci rok má už nominácie na dve ďalšie – Tirreno Adriatico a San Sebastian.
Foto: JÁN LUKY
Rozhodcom Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI) sa stal pred dvanástimi rokmi. Skúšky boli náročné – písomné, ústne i praktické – na viacerých stupňoch. Celý proces trvá minimálne rok. UCI ich neorganizuje pravidelne, stane sa, že sa nekonajú aj zopár rokov, rozhodcov je dosť a všetci ani nemajú adekvátne uplatnenie.
Začínal na dráhe, od roku 2006 pridal cyklokros a o dva roky cestu. UCI však nedávno rozhodla, že rozhodca sa môže venovať len dvom odvetviam. Po váhaní si vybral kombináciu cesta – cyklokros.
Právomoci hlavného rozhodcu sú veľké, ak nie sú preteky pripravené v súlade s predpismi a pravidlami, môže ich aj zrušiť. „To je však extrém, konzultuje všetko s organizátormi už pred pretekmi. Úlohou organizátorov je zabezpečiť trasu, jej značenie, hotely, stravu, presuny, políciu, zdravotnú službu a viacero iných vecí. Rozhodca sa potom stará o športový priebeh pretekov. Keď odštartujú, stáva sa prvým mužom podujatia. Sleduje, či sa dodržiavajú propozície, pravidlá, či sa jazdci správajú fair play, či je zabezpečená bezpečnosť jazdcov, čo je podstatnejšie ako výsledky. Má významné právomoci, ale aj zodpovednosť.“
Potvrdzuje, že udržiavať bezpečnosť pelotónu je čoraz náročnejšie a pripomína aj Saganov prípad z augustovej Vuelty, keď ho zrazil motocykel. „V konvoji je už veľké množstvo vozidiel a motocyklov, reklamných i rozhodcovských áut, v blízkosti cyklistov sú motorky s kamerami, aby diváci mohli sledovať príťažlivé obrázky v televízii. Zároveň pribudlo more áut mimo kolóny, toľko ich v minulosti nebývalo. Polícia uzatvára cesty, čo sa nestretáva s pochopením u vodičov, každý sa dnes niekam ponáhľa. Preto sa musíme usilovať, aby odstavenie premávky bolo čo najkratšie.“
Štyri piliere dobrého života
Rozhodovanie ho neživí, ale musel mu prispôsobiť svoje aktivity. Nemohol sa zamestnať, lebo najmä v jarných a letných mesiacoch trávi aj niekoľko týždňov na pretekoch, čo by mu nijaký zamestnávateľ netoleroval.
Okrem práce obchodného zástupcu si založil aj vlastnú poradenskú službu. Venuje sa zdravému spôsobu života. Vybudoval si webovú stránku zidlho.sk. Radí ľuďom, ako zdravo a dlho žiť. Využíva aj dlhoročné skúsenosti z pôsobenia v športe.
„Vychádzam zo štyroch základných pilierov,“ približuje. „Na prvom mieste je primeraná fyzická aktivita, potom regenerácia, stravovanie a psychika. Ich vyváženosť vedie k zdravému životu i dlhovekosti. Odporúčam záujemcom rôzne výživové doplnky, stravovacie návyky. Mnohé veci poznám z vlastných skúseností. Dôležitá je optimálna miera.“
Foto: ARCHÍV MILANA DVORŠČÍKA
V tomto procese zdôrazňuje aj psychický rozvoj, motivačnú stránku a vzdelávanie. „Keď človek presne vie, čo chce, prispôsobí tomu aj fyzickú aktivitu a stravovanie. Podstatné je, aby bol spokojný s tým, ako žije.“
Klientov má aj medzi niektorými mladými športovcami, pomáha im v ich výkonnostnom raste. „Usilujem sa, aby môj život bol pestrý a dokázal som improvizovať a prispôsobiť sa. Súvisí to s častým cestovaním a rozhodcovskou prácou, človek sa ocitne v rôznych situáciách a prostrediach. To sú veci, čo ma bavia, život nie je potom fádny a jednoznačný,“ uzatvoril Milan Dvorščík.
Pred strieborným triumfom mu odporúčali, aby skončil
Milan Dvorščík mal 23. augusta 1994 v malebnom sicílskom prímorskom stredisku Capo d'Orlando výbornú náladu. Deň predtým tvrdil, že v pretekoch jednotlivcov na majstrovstvách sveta bude spokojný s poradím do tridsiateho miesta. Preťal pásku druhý tesne za víťazným Dánom Alexom Pedersenom. „Vidíte, tipoval som dobre, druhé miesto je tiež v tridsiatke,“ usmieval sa.
Malá slovenská výprava prežívala radosť, s ktorou nik nerátal. Vo vyše storočnej histórii československej cyklistiky sa nik k takému triumfu ani nepriblížil. Najlepším výsledkom bola siedma priečka Čecha Štyksa na MS 1987. Krátko po rozdelení federácie, na začiatku éry samostatnosti sa postavil na stupeň víťazov jazdec, ktorý na šampionáte štartoval prvý raz.
Foto: ARCHÍV MILANA DVORŠČÍKA
„Na taký úspech treba správnu konšteláciu hviezd a často zaváži zhoda priaznivých okolností,“ vravel po prejdení cieľom v tom čase 24-ročný Dvorščík. „Vo vyše dvestočlennom pelotóne bolo nepochybne viac lepších, silnejších cyklistov ako som ja. Ale ja som získal medailu a oni prišli do cieľa s mnohominútovou stratou. Jazdil som dobre takticky a priklonilo sa ku mne aj šťastie. Keby sa tieto isté preteky išli včera alebo zajtra, nemusel som skončiť ani v päťdesiatke. Mal som svoj veľký deň.“
Náhoda to však nebola. Dvorščík mal v roku 1994 výbornú formu. Predtým mal zdravotné ťažkosti, trápila ho pečeň i srdce, lekári mu vraveli, že bude musieť s cyklistikou skončiť. Až po komplexných vyšetreniach pred novou sezónou mu povedali, aby to ešte skúsil. Odľahlo mu a pustil sa do tvrdého tréningu. Dlhodobo sa pripravoval na majstrovstvá sveta, ničil sa najmä na Hrabovke neďaleko Trečína.
„Podobala sa na stúpanie na okruhu na Sicílii, len bola o čosi prudšia a dlhšia. Niekedy som ju zdolával aj dvanásťkrát za sebou. Ale nikdy som nešiel do totálneho vyčerpania. Pre mňa bolo vždy dôležité, aby som mal z cyklistiky aj radosť,“ popisoval.
Vo vyše 180-kilometrových pretekoch sa držal stále v popredí, zo slovenskej pätice dokončil okrem neho už len Valach (87.), ktorý v závere dostal defekt. V predposlednom okruhu vyštartovala dopredu päťčlenná skupina, v ktorej boli dvaja Francúzi, Talian, Dán a Dvorščík. Rútila sa do cieľa a čakalo sa, že to bude súboj domáceho jazdca s francúzskou dvojicou. Prvé dve miesta však obsadili outsideri.
Dvorščík nepatril k špurtérom, preto sa pohrával s myšlienkou, že sa pokúsi ujsť. „Napokon som na to nenašiel dosť odvahy. Obával som sa, aby som finiš neprepálil a všetko nestratil. Ešte 500 metrov pred cieľom som sa držal na špici, ale potom ma predstihol Dán a už som nemal sily, aby som ho zdolal.“
Už vtedy bolo jasné, že zopakovať podobný úspech bude pre slovenskú cyklistiku veľmi náročné. Vývoj to potvrdil. Dvorščíka prekonal až tento rok Peter Sagan.