Večná sláva bude patriť mužovi v žltom, do zabudnutia neupadne ani rýchlik v zelenom, či vrchár v bodkovanom. A svoje miesto v histórii si nájde aj ten posledný. „Lanterne rouge“ je pre Francúzov cyklista, ktorý bude mať na Champ Elysee najhorší výsledný čas.
Pred začiatkom aktuálneho ročníka TdF svetlo sveta uzrela kniha s rovnakým názvom Lanterne rouge a jej autor Max Leonard dokonca tvrdí, že muži z konca pelotónu neraz so sebou vezú oveľa zaujímavejšie príhody, ako tí z jeho čela.
Slovné spojenie lanterne rouge má francúzsky pôvod. Je to červený lampáš, ktorý železničiari pravidelne vešali na posledný vagón vlakovej súpravy. Výpravcovi mal signalizovať, že vlak opúšťa stanicu kompletný a koľaj je prázdna.
„O tímovú hviezdu sa na Tour de France stará ďalších osem pretekárov, nosia mu vodu, chránia ho pred vetrom, pomáhajú mu pri stúpaní v horách i strážiť konkurenciu tak, aby pri tom nestratil veľa energie,“ vysvetľuje Leonard.
„Lanterne rouge“ trávi na cestách oveľa viac času ako víťaz a stáva sa tak z mnohých dôvodov – tímová práca, zranenie, smola, či nehoda. „Myslím si, že vidí oveľa viac z pretekov ako víťaz a má tiež viac zážitkov,“ dodáva autor knihy.
V prvých ročníkoch Tour de France bol zvyčajne rozdiel medzi víťazom a posledným obrovský. Tak napríklad v roku 1904 prišiel Francúz Antoine Deflotrière do cieľa sto hodín za víťazom. Noviny nezvyknú venovať veľkú pozornosť koncu štartového poľa a dodnes nikto nevie, kde a prečo zostal Deflotrière „visieť“. Mohol si zlomiť bicykel, ale rovnako aj zdriemnuť na kraji cesty. V tom čase to nebolo nič výnimočné. Isté však je, že noviny boli v tlačiarni skôr, ako Antoine v cieli. A tak o ňom na druhý deň Francúzi nič nevedeli.
Lanterne rouge bol na Tour medzi fanúšikmi vždy mimoriadne obľúbený. A medzi organizátormi cyklistických podujatí vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku tiež. Tí neraz zaplatili veľmi zaujímavú sumu za to, aby posledný chlapík z Tour de France na ich pretekoch štartoval. Pre neznámych a slabo platených cyklistov to bola často zasa veľká motivácia.
Na Tour de France sa tak už nepretekalo iba na čele, ale i na konci pelotónu. Avšak trochu inak. Cyklisti sa začali schovávať za sprievodnými vozmi, pod mostami, jednoducho urobili čokoľvek, aby ich organizátori klasifikovali na poslednom mieste.
Abdel-Kader Zaaf bol Alžírčan, ktorý v roku 1950 štartoval na Tour. So svojim tímovým kolegom sa dostal do úniku, ktorý nečakane rýchlo narástol na 20 minút. Rodák z Chebli však namiesto toho, aby kul stratégiu na záverečný finiš, sa začal niekoľko kilometrov pred cieľom potácať pri krajnici. Zdalo sa, že je dehydrovaný a tak si vypýtal od jedného z divákov fľašu. Dostal ju.
Namiesto vody v nej však bolo víno. Moslim, nemoslim, Zaaf upíjal jeden dúšok za druhým. Ľahol si pod strom a spal niekoľko hodín. Keď sa zobudil, sadol si na bicykel a uháňal vpred za vysnívaným lanterne rouge. Ale opačným smerom. Namiesto cieľovej čiary však nakoniec opäť preťal tú štartovaciu. Diskvalifikovali ho.