Pozor! Do cieľa sa rúti Džamolidin Abdužaparov. Teror z Taškentu

08.07.2014 13:00
Džamolidin Abdužaparov
Džamolidin Abdužaparov. Autor:

Jeho meno aspoň z počutia poznajú aj tí, ktorí nikdy v živote bicykel nevideli. Pred rokom 1989 sa preslávil vo východnej časti sveta rozdeleného železnou oponou, potom si urobil meno aj na strane opačnej.

Džamolidin Abdužaparov bol špurtérskou hviezdou, z ktorej mal každý strach. V roku 1987 vstúpil do veľkého sveta cyklistiky “Teror z Taškentu“.

Do cieľa zostáva posledných 500 metrov a zo sedla vstáva hora svalov. Najprv rozkmitá pedále a potom celý bicykel zo strany na stranu. Na nikoho neberie ohľad, pripomína podguráženého bitkára, ktorého práve vyhodili z podniku na ulicu.

Žiadna línia, cesta medzi bariérami predsa patrí iba jemu, v súbojoch rameno na rameno sa správa neobyčajne agresívne. Na cieľovej páske všetci dvíhajú ruky, on ako veľký víťaz, súperi na znak protestu. Podobným spôsobom vyhral Abdužaparov niekoľko z deviatich etáp na Tour de France, siedmich na Vuelte, či dvoch na talianskom Gire.

Veľkú hlavu si z toho nerobil, zvykol si, že na trati, ale aj mimo nej sa veľkej popularite netešil. Poza chrbát mu mnohí hovorili Abduláh podľa negatívnej postavy v populárnej ruskej kovbojke. Do očí mu to však nepovedal nik až na jedného z bývalých tímových kolegov, Austrálčana Roberta Cobcrofta. A odpoveď? Široký úsmev a hlasné “Džafir, žiadny Abduláh,“ odvetil pôvodom krymský Tatár, ktorého sovietske orgány prinútili nazývať sa Uzbekom.

Nemec Marcel Wüst dodnes tvrdí, že z Džamolidina mal strach na trati, ale aj mimo nej. “Nikto sa počas špurtu nechcel ocitnúť v jeho blízkosti, najväčším problémom bol jeho štýl. Aj v prípade, že držal priamu líniu, na ceste zaberal viac ako meter a pol. Nikdy som nevidel nebezpečnejšieho pretekára ako bol Abdužaparov,“ tvrdil s odstupom času.

“Priznávam, že veľa som s ním nenahovoril, ale po čase som beztak nadobudol presvedčenie, že je rovnako nepríjemný na bicykli, ako aj bez neho,“ dodal Wüst.

Dmitrij Konišev, ktorý spolu s Abdužaparovom obliekal dres profesionálneho tímu Alfa Lum, na rozdiel od ostatných, spoznal rodáka z Taškentu bližšie. “Je veľmi utiahnutý, niečo ako zatvorená kniha. Ak sa naňho dobre pozriete, nemáte príliš chuť sa s ním rozprávať a po tom, čo vystrája počas pretekov, už tobôž nie. Ale keď ma pustil k sebe bližšie, zistil som, že je to najúžasnejší chlapík na svete,“ povedal Konišev.

Keď Džamolidin nešľapal do pedálov, jednoducho nevyhrával. Avšak s tretrami na nohách a prilbou na hlave to bola úplne iná rozprávka. Prvé úspechy začal zbierať už pred pádom železnej opony, vyhral niekoľko etáp pretekov mieru, jednu z nich napríklad aj v roku 1988 s cieľom v Leviciach.

Po rozpade východného bloku zamieril medzi profesionálov, z prvého veľkého víťazstva sa ale tešil až po roku medzi cyklistickou elitou na belgickej klasike Gent-Wevelgem. V ostrom finiši zdolal hviezdneho Maria Cipolliniho, ktorý si po pretekoch nedával servítku pred ústa. “Ak ho stretnem v sprche, roztrhám ho na márne kúsky,“ dušoval sa Talian.

Ešte v ten istý rok (1991) sa celý cyklistický svet s hrôzou pozeral na jeho finiš pod Víťazným oblúkom v Paríži. Na Tour de France vyhral dve etapy a zelený dres nezobliekol celých dvadsať dní. Na jeho udržanie mu stačilo šťastne doraziť do cieľa. Pre 27-ročného Uzbeka, ktorý počas pretekov nikdy nekalkuloval, to však nič neznamenalo.

Buď všetko, alebo nič! Ohlušujúci rev davu bol pre neho impulzom, vstal zo sedla, sklopil hlavu a obrovskou rýchlosťou sa rútil do cieľa neuvedomujúc si nebezpečenstvo bočných bariér. Jeho oceľové Colnago sa pod ním takmer ohýbalo, keď zrazu po kontakte s fľašami Coca-coly vyletelo do vzduchu.

Abdužaparov zostal ležať na asfalte, jeho zelený dres bol úplne roztrhaný, ak by nedošiel do cieľa, diskvalifikovali by ho. Po niekoľkých minútach vstal celý doráňaný a s bicyklom v jednej ruke dokrýval za bielu lajnu. So zlomenou kľúčnou kosťou a odreninami po celom tele ho previezli do nemocnice a tak si svoj prvý zelený triumf nemohol v centre Paríža vychutnať. O dva roky si ho však zopakoval, v roku 1994 pridal aj posledný, tretí.

Spolu s Eddym Merckxom a Laurentom Jalabertom sú jediní cyklisti, ktorí získali bodovacie tričko na všetkých troch Grand tour (Giro d'Italia, Tour de France, Vuelta a España).

Džamolidin, ktorého kariéru ukončil v roku 1997 pozitívny dopingový test, sa dnes venuje nádejným cyklistom v rodnom Uzbekistane. Pred pár rokmi sa pokúšal vytvoriť vlastný tím, ale neúspešne. “Som stará škola a to sa dnes nenosí. Svojich zásad sa však nevzdám, lebo som presvedčený, že sú lepšie,“ tvrdí Abdužaparov.

Podľa neho sú dnešní cyklisti stroje, ktoré iba počúvajú príkazy z vysielačky. “Kedysi boli preteky oveľa nevyspytateľnejšie, všetci sme museli rozmýšľať. Práve autonómnosť a spontánnosť mi v dnešnej cyklistike chýbajú najviac,“ povedal pre magazín Cycling news.

Jeho nohy už zďaleka nie sú tak rýchle, ako kedysi, sebavedomie a drzosť mu však zostali. Na otázku, akoby dopadol špurt medzi Abdužaparovom, Cavendishom, Kittelom a Greipelom, má jednoznačnú odpoveď. “Nechal by som za sebou ktoréhokoľvek z nich. Všetkých. A bez problémov“.

Seriál: Zelení muži na Tour de France

Pri príležitosti 101. ročníka Tour de France vám redakcia Pravda.sk prináša niektoré zaujímavé príbehy cyklistov, ktorí bojovali o zelený dres. Víťazstvá i prehry, slávne špurty i veľké pády. Aj takýto boli predchodcovia Petra Sagana.

Prečítajte si aj seriál História MS vo futbale

Peter Sagan

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Džamolidin Abdužaparov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku