Vo svete cyklistiky platí, že môžete byť dobrý, ale až na Tour de France sa ukáže, či môžete byť aj najlepší. Až keď máte víťazný certifikát z tohto podujatia, zaklopete na dvere cyklistickej siene slávy.
Peter Sagan to, samozrejme, vie tiež. Štvrtý rok jazdí medzi najlepšími profíkmi planéty. „Každý cyklista, ktorý sa postaví na štart Tour de France, žije v tom, že ak sa mu podarí spraviť nejaký výsledok, tak mu to zmení celú kariéru, celý život,“ tvrdí dvadsaťtriročný jazdec talianskeho tímu Cannondale.
Sagan nie je prvý slovenský cyklista, ktorý nadchol svet. Ján Svorada už pred ním vyhral na Tour de France tri etapy. Rozdiel je však dosť podstatný.
Svorada na to potreboval sedem rokov. Sagan prvých sedem dní…
Hviezda, ktorú Slovensku závidia
Pavol Gálik je jedna z legiend slovenskej cyklistiky. Venoval sa tomuto športu na vrcholovej úrovni úctyhodných šestnásť rokov. Aspoň polovicu z nich bol najlepším slovenským cyklistom. „S takým talentom, aký má Sagan, som sa u nás nestretol,“ vraví súčasný šéf slovenskej cestnej cyklistiky. „Je to najväčší objav. Som rád, že sme ho našli. Stal sa hviezdou, ktorú nám všetci závidia.“
Akoby spadol z oblakov a možno priamo z cyklistického neba. A rovno pod Tatry.
„Slovenská cyklistika mala vo svojej histórii viacerých výborných cyklistov. Ružičku, Jurča, Svoradu a ďalších. Keby sme desiatky rokov neorganizovali množstvo rôznych pretekov, súťaže Slovenského pohára, sotva by sme ho našli. Budovali sme tehličku po tehličke a možno sme takto utvorili systém, v ktorom vyrástol. Veľký podiel na tom, že sa uchytil, majú jeho rodičia, ktorí ho všemožne podporili. A predsa potrebujete v takomto prípade aj šťastie. Môžete pracovať a utvárať podmienky, koľko len chcete. Takýto talent tu nebol sto rokov a ďalších sto nebude. Rusi majú na to svoj výraz – tak slučilos.“
Mladý Sagan je, skrátka, storočný talent. Nech sa pustil v cyklistike do čohokoľvek, všetko mu išlo a dosahoval úspechy. Nech sa posadil na akýkoľvek bicykel, vždy zažiaril. Páčil sa mu cyklokros. A tiež horská cyklistika. Ale súperov s neuveriteľnou ľahkosťou zdolával aj na ceste. Dnes si už málokto spomenie, že neudržateľný Tourminátor bol majstrom Európy v cyklokrose. A tiež európskym i svetovým šampiónom v horskej cyklistike.
Nemal ešte devätnásť a sedel na troch cyklistických stoličkách. Bolo mu jasné, že sa musí čoskoro rozhodnúť. V talianskom San Dona di Piave podpísal v roku 2009 zmluvu s novým tímom, ktorého farby reprezentuje doteraz.
Už má viac ako polstovku víťazstiev
V úvode roku 2010 ho tím poslal do Austrálie na Tour Down Under. Na austrálskych cestách vtedy ešte nevyhral, finišoval na štvrtom a piatom mieste v etape, ale všetci si ho všimli. Jeho spolubývajúci, Talian Mauro Fineto mu dal prvú prezývku – je ako Rambo, vravel. Mladý Slovák utrpel ťažký pád, zrušil bicykel, ale dorazil do cieľa. Bol otlčený, po celom tele mal množstvo odrenín a po etape ho viezli do nemocnice, kde mu zašili ruku osemnástimi stehmi. Bolesť? Áno, cítil som ju, ale až v cieli, vravel.
Na prvé víťazstvo nemusel dlho čakať. Na prestížnych pretekoch Paríž – Nice vyhral dve etapy. A obrátil zaužívané cyklistické pravidlá hore nohami. Necestoval vtedy na preteky, aby na nich vyhrával. Brali ho, aby pomáhal najlepším a pracoval pre tím. Už vtedy bolo jasné, že to bude presne naopak – tím bude pomáhať jemu. Lebo on bol najlepší. Stal sa čoskoro jedným z lídrov. Pustil sa do usilovného zbierania úspechov. Romandia, Kalifornia, Sardínia, Poľsko, Švajčiarsko, Španielsko. Všade zdolával súperov.
„Sám som z toho prekvapený, chcel som niečo dosiahnuť, ale je to nad očakávanie,“ vravel na minuloročných pretekoch Tour de France. Tešil sa na nich z troch etapových triumfov a pridal k nim druhé najcennejšie tričko. V zelenom drese jazdil od začiatku slávnych pretekov až do ich cieľa na Champs Elyseés. Bol druhým najmladším jazdcom v pelotóne…
„Keď som si obliekol zelený dres v Paríži, bol to zatiaľ najkrajší pocit v mojej doterajšej kariére,“ približoval svoje pocity.
Chýba mu už len veľmi málo, aby si ich po roku vychutnal znovu.
„Cítim, že moja výkonnosť z roka na rok rastie. Bolo to vidieť aj na tohtoročných jarných klasikách, na ktoré som sa sústredil a ktoré som zvládol vo väčšej pohode ako vlani. Už sa natoľko nestresujem a mám chladnejšiu hlavu,“ charakterizuje svoj vývoj v posledných mesiacoch a netají sa tým, že by sa chcel stať čo najvšestrannejším pretekárom.
Keď bojoval v záverečných finišoch plece pri pleci s najrýchlejšími cyklistami, málokedy sa v poslednom období tešil z víťazstva. „V čistom špurte sú možno o niečo rýchlejší ako ja, ale mám výhodu, že som asi o niečo lepší v kopcoch ako iní šprintéri. V nich strácajú rýchlejšie síly, bývajú viac unavení. V menšej skupine sa mi ľahšie víťazí,“ pripomína, ale neuvažuje o tom, že sa bude sústreďovať na umiestnenie v celkovom poradí.
Na to sa cíti ešte príliš mladý, vie, že ak by sa pustil po tejto ceste, musel by zmeniť veľa vecí v príprave i v celej kariére. „Nechcem sa preorientovávať na niečo, čo by mi asi ani nesedelo. Rád by som sa najskôr zdokonaľoval v tom, v čom som dobrý,“ dodáva.
Chce sa priblížiť k Merckxovi
Keď pred niekoľkými dňami dorazil na Tour de France na čele pelotónu pod obávaný kopec Mont Ventoux a vyhral rýchlostnú prémiu, vytiahol svojou špecialitu – jazdu na zadnom kolese. Po každom vlaňajšom víťaznom špurte na Tour urobil v cieli gesto. Zamával rukami, akoby chcel letieť, napodobňoval nezastaviteľného bežca Forresta Gumpa a nakoniec oslavoval v štýle Hulka. Tvrdí, že cyklistika je nuda a sám by sa nedokázal celé hodiny pozerať na priebeh etapy prilepený na televíznej obrazovke.
„Keď sa ocitnem v úlohe diváka, sledujem vždy posledných päť kilometrov. Aj preto sa niečo usilujem vždy niečo vymyslieť. Možno ľudia povedia: nech vyhrá Sagan, aspoň niečo ukáže. Keď som bol malý, sledoval som v televízii motocyklové preteky a obdivoval Valentina Rossiho. Aj on jazdil na zadnom kolese. Vždy som sa na to tešil. Zabával divákov. A to je aj mojím cieľom.“
Peter Sagan má už na konte viac ako polstovku víťazstiev. Toľko ich väčšina cyklistov nevybojuje ani za celú kariéru. „Je to dobrý krok k ďalším métam, ale pokiaľ viem, Eddy Merckx vyhral štyristo pretekov v kariére. To je pre mňa obrovská legenda. Uvidím, či sa k nemu dokážem aspoň priblížiť, to by bolo perfektné. V každom prípade sa budem usilovať, aby víťazstiev bolo stále viac,“ sľubuje jazdec, ktorý tróni aktuálne na čele svetového rebríčka Medzinárodnej cyklistickej únie.
Ak udrží víťazné tempo, ktoré nasadil v úvode kariéry, nič nie je nemožné. Cyklisti vraj dozrievajú v tridsiatke. O ňom stále tvrdia, že iba začína…
Povedali o Saganovi
„Radosť často nedáva príliš najavo, prežíva ju vo vnútri. Má šťastnú povahu pre veľký šport, z víťazstiev nerobí vedu. Verím, že sa mu z nich nezatočí hlava, nerozhádžu ho ani prehry, ani výhry.“ Ľubomír Sagan, otec
„Je to len otázka času, kedy sa mu podarí vybojovať viac víťazstiev medzi profesionálmi, ako ich mám ja. Je to výnimočný pretekár. A nielen tým, že pochádza z malej krajiny, ako je Slovensko. S výsledkami, ktoré dosiahol, a tým, ako sa vo svetovom pelotóne pohybuje, by bol výnimočný aj v krajinách, ktoré patria k svetovým cyklistickým veľmociam. To, čo predviedol doteraz, to sa len tak nevidí. Klobúk dolu.“ Ján Svorada, bývalý cyklista
„Jazdí na bicykli ako génius." Fabian Cancellara, popredný svetový cyklista
„Cyklistike sa venuje aj starší Juraj, je poctivý a svedomitý, ale nemá Petrovu ambicióznosť, ctižiadosť ani agresivitu, ktorú vo veľkom športe potrebuje. Peťo často riskuje, nebojí sa, púšťa sa stále do niečoho nového a veľkého. Má v sebe zdravú drzosť, a preto od začiatku vyhráva.“ Helena Saganová, mama
„Už ako mladý cyklista bol veľký bojovník a robotník, nikdy sa v pelotóne nezašíval, makal na sebe, bol poctivý, unikal a naplno ťahal. Už ako dorastenec sa naučil vyhrávať. Výkonnostne rýchlo rástol a má tiež parádnu cyklistickú postavu.“ Milan Jurčo, bývalý cyklista