Od skorého rána tam ľudia odstavovali svoje autá a húfne prúdili smerom do kopcov. Presnejšie do jedného z nich. Na Alpe d'Huez vo výške 1 850 m vrcholila kráľovská horská etapa storočnicovej Tour de France a cyklistom v náročnom stúpaní robilo spoločnosť podľa niektorých odhadov až 700 000 fanúšikov. Keď k tomu prirátame ďalšie milióny pri televízoroch, máme ďalší dôkaz o tom, prečo je Tour de France najsledovanejším športovým podujatím tohto roka.
Dvadsaťjeden zákrut až na vrchol
Cyklisti šliapali do pedálov na Alpe d'Huez prvý raz v roku 1952 a za tých niečo vyše 60 rokov sa práve toto stúpanie stalo legendou. Prečo? Z viacerých dôvodov. Tým hlavným je členitosť trate. Vzdušnou čiarou sú to z dedinky Bourg d'Oisans na vrchol Alpe d'Huez necelé tri kilometre, ale 21 zákrut predĺži túto trasu na 13,8 km. Priemerná výška stúpania je 7,9 %, ale na niektorých zákrutách sa vozovka zdvihne až o 10 %. Cyklisti akoby prekonávali klasické alpské serpentíny, ibaže na ceste. Idú vľavo, potom zasa vpravo a tak to je až na samý vrchol stúpania.
Má to svoje čaro aj pre divákov. Ak stoja na dobrom mieste, vidia cyklistov nielen prechádzať popri nich, ale z diaľky aj to, ako sa pelotón trhá v jednotlivých zákrutách pod nimi. Väčšina fanúšikov si však chce vyšliapať legendárny kopec rovnako ako profíci na bicykli. A väčšine sa to aj podarí.
"Je úžasné sledovať množstvo ľudí najrôznejšieho veku, ako sa pokúšajú dostať na bicykli až hore na kopec. Je to neopakovateľná atmosféra, ktorá sa nikde inde zrejme nedá zažiť,” zhodli sa viacerí fanúšikovia zo Slovenska, ktorí videli štvrtkové šialenstvo na vlastné oči.
Ako zavítali cyklisti prvý raz do Álp
Z historických záznamov vyplýva, že ako prvý si to vyšliapal na bicykli na Alpe d'Huez Jean Barbaglia. Miestny herec a zabávač potom oslovil majiteľa najväčšieho hotela pod kopcom Georgesa Rajona, aby tam zorganizoval cyklistické preteky. Bolo to začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia a v tom čase mala Tour de France za sebou už štyri desaťročia svojej existencie. V Alpách však pelotón nikdy predtým nebol. Dotiahol ho tam až Élie Wermelinger, ktorý bol šéfom rozhodcov na Tour. Stretol sa s Rajonom a spoločne spísali dohodu o prejazde pelotónu cez Alpe d'Huez. Kontrakt medzi hotelovými biznismenmi a vtedajším šéfom Tour Jacquom Goddetom nebol drahý. Na dnešné pomery stál iba 3 250 eur a v roku 1952 oslavovala Tour prvého víťaza na alpskom kopci. Bol ním legendárny Talian Fausto Coppi.
Páter Reuten, holandskí víťazi a šialení fanúšikovia
V roku 1964 navštívil Alpe d'Huez holandský kňaz Jaap Reuten. Strávil tam lyžiarsku dovolenku, ale veľmi sa čudoval, že v dedinke pod alpským velikánom chýba kostol. Rozhodol sa konať. Oslovil francúzskeho architekta Jeana Marola, istú holandskú spoločnosť na výrobu piva a domácich robotníkov. V roku 1969 už stál v dedinke kostol Notre Dame des Neiges a o sedem rokov neskôr sa jeho zvony rozozvučali na počesť prvého holandského víťaza Joopa Zoetemelka. O rok neskôr vyhral najťažšie stúpanie v Alpách Hennie Kuiper a otec Jaap slúžil slávnostnú svätú omšu. Neskôr Alpe d'Huez zažil ďalších piatich holandských víťazov, ktorí vyhrali dovedna osemkrát.
„Vyhrať na Alpe d'Huez je pre nás viac ako získať titul majstra sveta,“ povedal v jednom rozhovorov šampión z rokov 1981 a 1983 Peter Winnen.
Na kopec začali prúdiť húfy holandských turistov, z ktorých sa razom stávali cyklistickí fanatici. Dnes cestovné kancelárie v krajine tulipánov a veterných mlynov ponúkajú dovolenkové pobyty pod Alpe d'Huez a okolité kempy sú v lete z dvoch tretín obsadené autami s holandskými značkami. Holanďania sú prakticky všade, ale najmä na zákrute číslo 7.
Oranžové more sa tam zabáva s pivom a vlastným diskdžokejom už niekoľko dní pred príchodom cyklistického pelotónu. Vyzerá to tam ako na hudobnom koncerte alebo púti.
„Toto je náš – holandský kopec a pre nás všetkých vrchol letnej dovolenky,“ vravel fanúšik, ktorý sa predstavil ako Bauke a bol hovorcom skupinky z Woerdenu. „Chodíme sem s partiou už niekoľko rokov a žijeme tu celý týždeň v spoločnej komunite. Niektorí nemajú ani sprchu a elektrinu a spia len tak vo vakoch vonku,“ doplnil. Keď sme sa spýtali, či aj navštívil neďaleký kostolík, so smiechom odpovedal: „Chodíme tam na internet. Je to vlastne jediné miesto, kde je k dispozícii elektrina a podávajú tam aj naše holandské pivo.“ Mimochodom pivo. Holanďania si ho doniesli v kartónoch a pijú ho ako vodu z alpských studničiek.
Stovky našich fanúšikov. Slovensko je Sagan
Francúzi, Angličania, Nemci, Američania, Španieli, ale aj Fíni, Austrálčania či fanúšikovia z Kolumbie. Fanúšikovská karavána pod Alpe d'Huez je pestrofarebná a mnohojazyčná. Vo vyše polmiliónovej kulise, ktorú tvoria ľudia z celého sveta, boli aj stovky Slovákov a Čechov. Hneď na druhej zákrute si spravili spoločný česko-slovenský kútik. O niečo vyššie ponúkala partia z Malaciek domácu slivovicu, väčšia skupina zo Spišskej Novej Vsi si dala tú námahu a nastriekala na asfalt asi dvojmetrový slovenský znak.
„Kto neskáče, nie je Slovák,“ ozývalo sa z priestoru približne 5 km pred cieľom z veľkej slovenskej skupinky. Tvorili ju fanúšikovia z Prešova, Piešťan, ale najmä Spišskej Novej Vsi. Hodinku a pol do druhého prejazdu cyklistov spievali slovenské pesničky a postupne sa k nim pridali aj Francúzi so svojimi. Pekný príklad zblíženia ľudí vo výške 1 800 m.
Aj pod Alpe d'Huez sa ukázalo, aký je Peter Sagan vo svojom mladom veku neuveriteľný fenomén. Stačilo sa prejsť v tričku so slovenskou trikolórou a odvšadiaľ sa ako ozvena ozývalo – Sagan. Rozdiel bol iba v dĺžke skandovania a v prízvuku.
„Peter Sagan je veľký hráč. Aj my máme dobrých cyklistov, ale neboli by sme proti, keby ste mu vybavili holandské občianstvo,“ zasmial sa na rozlúčku holandský fanúšik Bauke.