Tour totiž vyhral neznámy outsider, ktorého francúzska spoločnosť nikdy neprijala ako veľkého šampióna. Roger Walkowiak sa však aj napriek tomu zapísal do dejín najslávnejších pretekov na svete veľkými písmenami.
Víťazstvo, nad ktorým dodnes odborníci nechápavo krútia hlavou, sa zrodilo v 22 etapách o dĺžke 4498 kilometrov. Na štart v Rémach sa vtedy postavil aj 29-ročný rodák z Francúzskeho mestečka Montluçon. Nevysoký pretekár, ktorý na poslednú chvíľu v regionálnom tíme Nord-Est-Centre nahradil krajana Gilberta Bauvina, mal byť len do počtu.
Seriál: Z histórie Tour de France
Pred začiatkom 100. ročníka Tour de France vám redakcia Pravda.sk prináša niektoré zaujímavé príbehy z histórie najpopulárnejších cyklistických pretekov na svete. Víťazstvá i prehry, pády a intrigy, doping, či smrť. Aj takéto bývali preteky okolo Francúzska.
Walkowiak položil základy doposiaľ najšokujúcejšieho víťazstva v siedmej, 244 kilometrov dlhej, rovinatej etape z Lorientu do Angers. Pelotón sa rozdelil na dve časti, neskorší víťaz prišiel do cieľa v skupine 31 pretekárov s náskokom 18 minút pred pelotónom. Na pódiu v Angers ho organizátori obliekli do žltého, ale nikoho ani len vo sne nenapadlo, že v rovnakom drese Walkoviak dôjde aj do Paríža.
Zatiaľ čo cyklistický svet sa naďalej sústredil iba na najväčších favoritov Tour, v podpriemernom tíme to pomaly začalo vrieť. Jeho šéf Sauveur Ducazeaux po etape Walkowiakovi poradil, že bude mimoriadne ťažké si žltý dres udržať až do Paríža a preto mu odporučil, aby sa ho “zubami-nechtami“ nedržal. V desiatej etape z Bordeaux do Bayonnu ho tak prenechal Belgičanovi Gerritovi Voortingovi.
Chlieb sa lámal v osemnástej alpskej etape, keď Luxemburčan Charly Gaul zaútočil na bodkovaný dres kráľa hôr. Nenápadne za sebou vyviezol aj Walkowiaka, ktorý síce prišiel do cieľa o osem minút neskôr, ale aj to mu stačilo na priebežnú prvú pozíciu v hodnotení Tour.
V nasledujúcich štyroch etapách si už Walkoviak postrážil viac ako minútový náskok pred Bauvinom a mohol sa tak tešiť na vrelé prijatie parížskeho publika. To však nikdy neprišlo a vtedajší riaditeľ Tour de France správanie divákov pre L'Équipe opísal takto: “Ten aplauz znel ako lamentovanie“. Napriek tomu Goddet vždy považoval Walkowiaka za veľkého pretekára, ktorý bol dobrý v rovinatých, či horských etapách, ale aj časovkách.
Walkowiak nikdy nezabudol Francúzom, ako prijali jeho veľké víťazstvo. Roky rokúce odmietol o ňom s kýmkoľvek hovoriť. Na oplátku, fanúšikovia cyklistiky zneužili jeho priezvisko a keď sa dnes povie “ à la Walko“, znamená to absolútne nečakané a neželané víťazstvo pretekára.
Keď sa Walkowiaka v roku 2012 pýtali na dôvod, prečo ho fanúšikovia neobdivovali, jednoducho odpovedal: „To naozaj netuším. Možno preto, že môj otec bol poľský imigrant a nemal som priezvisko, ako ostatní.“
Pravdou je, že Walkowiak sa stal iba druhým cyklistom v histórii pretekov okolo Francúzska, ktorý triumfoval bez toho, aby vyhral čo i len jednu etapu. Úspech na Tour nikdy viac nezopakoval, naopak potuloval sa skôr na opačnom konci poradia.
Francúzske médiá sa ešte dlhé mesiace snažili analyzovať tento šokujúci výsledok, ale bodku za všetkými znevažujúcimi vyhláseniami dal neskorší veľký šampión, päťnásobný víťaz TdF, Bernard Hinault:
“Sú ľudia, ktorí dodnes tvrdia, že Walkowiak nikdy nemal vyhrať Tour. Ale mohli sa na tých pretekoch pokojne zúčastniť. Získal žltý dres, stratil ho, aby ho mohol dobyť opäť. Nie je to zlodej, víťazstvo na Tour totiž nie je žiadny dar“.