Nejde o dvorce bratislavského Slovana, ale o modernú stavbu Národného tenisového centra. Konkrétne jeho centrálny dvorec. Na ňom zdolával esá svetového tenisu, dokonale sfanatizoval fanúšikov. A tí mu jeho enormnú snahu o víťazstvá vracali vernosťou a hlasným povzbudzovaním. Tento príbeh sa už skončil. Posledný súťažný duel v Sibamac Aréne odohral v piatok. Lúčenie bolo emotívne.
„V tej chvíli som pochopil, že už nikdy sa nezopakujú momenty, ktoré som prežíval na tomto dvorci. Skončila sa dôležitá kapitola v mojom živote. Obetoval som jej polovicu života. Vedel som, že raz táto chvíľa príde. Bol som s ňou vyrovnaný. Ale pri odchode ma to premohlo,“ opisoval posledné okamihy strávené na šťastnom dvorci 32-ročný tenista.
Vlani sa už raz lúčil. S daviscupovým tímom. Odchod z neho oslávil víťazstvom 6:0, 6:0 nad bezmenným macedónskym súperom. „Táto rozlúčka bola ťažšia. Bol to môj posledný zápas na tomto mieste. Ale možno sa sem ešte niekedy vrátim. Odohrám nejakú exhibíciu alebo možno vo funkcii kapitána davisucpového tímu,“ predpovedal miláčik bratislavských tribún.
Exhibíciu odohrá už v pondelok. Ale kapitánsky post je zatiaľ vyárendovaný pre legendu Miloslava Mečířa. Návrat v podobe profesionálneho hráča vylučuje. "Tí športovci, ktorí sa po ukončení kariéry vrátili, tak urobili relatívne zdraví. V mojom prípade to nejde. A tenis ide nesmierne rýchlo dopredu.“
Práve v Mečířovom tíme zažil najpamätnejšie okamihy kariéry. NTC malo premiéru v septembri 2003. A lepšie krstiny ako prestížny duel proti USA si fanúšikovia ani nemohli želať. A Hrbatý mal o motiváciu navyše. Mal tú česť odohrať prvý duel. Proti vtedy druhému hráčovi sveta Andymu Roddickovi. Hoci v úvodnom sete mu ešte na antukovom dvorci zväzovala nohy i ruky nervozita, ďalšie tri zvládol excelentným spôsobom.
„Neviem, čím je toto miesto špeciálne. Ale niečím to musí byť. Byť doma a cítiť podporu našich priaznivcov je fantastické. Práve toto miesto zo mňa urobilo Dominika Hrbatého. Tu som si urobil meno,“ zamyslel sa bývalý dvanásty hráč sveta.
Možno má Hrbatý smolu, že Slovensko nie je takou bohatou krajinou, ktorá by mohla usporiadať naozaj veľký tenisový turnaj. Hovorí sa, že keby sa tu hralo jedno z grandslamových podujatí, malo by istého víťaza – Dominika Hrbatého. Na slovenskej pôde totiž odohral najvydarenejšie stretnutia v kariére.
Daviscupoví súperi o tom vedeli. Do Bratislavy prichádzali s vedomím, že na druhej strane dvorca nebude stáť „obyčajný“ Hrbatý. „Viem, že Dominik je doma stonásobne silnejší,“ priznal Chorvát Ivan Ljubičič pred pamätným finálovým duelom Davisovho pohára.
Ljubičič, vtedajší hráč Top 10, neprehral v roku 2005 ani jeden daviscupový zápas. Za stavu 2:1 mohol rozhodnúť o historickom triumfe svojej krajiny. Lenže v nedeľu proti nemu nastúpil Dominátor. A ten Chorváta úplne vyšťavil. Hala burácala a znelo ňou mobilizujúce a dobre známe Hrbatého „Pomééé“. Po päťsetovom maratóne bolo vyrovnané. Po splnení si povinností s novinármi sa motor slovenského tímu vrátil do boxu a neúnavne povzbudzoval Michala Mertiňáka v boji o rozhodujúci tretí bod. Nevyšlo to a úspešnú kariéru šalátovou misou nevyšperkoval.
A čo tak premenovať centrálny dvorec na Arénu Dominika Hrbatého? „(Smiech) To by bolo pekné. Ale slovenský tenis má v osobe Miloša Mečířa obrovskú osobnosť, ktorá by si to zaslúžila viac ako ja. A potom je tu aj Karol Kučera, ktorý bol v najlepšej svetovej desiatke,“ uzavrel hypotetickú debatu Hrbatý, pre ktorého bol tenis vášňou.