Ako ste sa dostali k zbieraniu drevených rakiet?
V roku 1974 som bol pri výstavbe tenisového areálu v Trenčíne, neskôr som začal robiť správcu, rozhodcu, ale i vypletača rakiet. Chodievali sme aj na pražskú Štvanicu, kde som spoznal známeho vypletača Petra Jurosza a vlastne on ma inšpiroval, aby som sa na niečo také dal.
Akým spôsobom ste získavali rakety?
Tým, že éra drevených rakiet sa skončila v roku 1986, ľudia sa ich začali zbavovať. Keď si prišli dať vypliesť novú, modernejšiu raketu, tak mi hneď dávali aj staré drevené, že už sú im nanič. Tie kvalitnejšie som si nechal. Tak nejako sa začala moja zberateľská vášeň. Jeden známy mi doniesol pár rakiet z Nemecka. Od hudobného skladateľa, ktorý v Nemecku robil pesničky aj pre Karla Gotta. Vždy som od neho dostal nejaký vzácny kúsok. Takto sa mi dostala do rúk aj raketa Björna Borga, ktorý mu ju venoval, ale pre neho nemala žiadnu cenu.
Aké raritné kúsky obsahuje vaša zbierka?
Napríklad rakety značky Lacoste, od ktorej kúpil licenciu Wilson. Alebo dvojvýpletovú raketu, či experiment s ohnutou hlavou.
Viete presný počet rakiet, ktoré máte?
Bude ich okolo tristo. Veľká väčšina z nich sú staré drevené a len necelých dvadsať z nich je z kovu alebo z modernejších metariálov. Trvalo celé roky, kým sa mi podarilo zozbierať také množstvo. Po prvý raz som ich vystavil v klubovni v roku 1997. A keďže mi ľudia a známi nosili stále ďalšie rakety, začal som si ich zoraďovať podľa značiek.
Foto: MARTIN SIDORJAK
Zameriavate sa na konkrétnu značku?
Nie. Mám tu kusy od najväčších firiem. Slušnú zbierku tvorí kolekcia značky Snauwert. Dosť významné kusy mám od Wilsonu – rakety amerických legiend Jacka Krämera, Chris Evertovej či Stana Smitha. Ďalej mám vilasovky, lendlovky alebo už spomínané borgovky. Snažím sa mapovať aj vývoj rakiet od jednotlivých značiek. Napríklad od Dunlopu mám najstaršiu z dvadsiatych rokov minulého storočia.
Zaujalo vás na drevených raketách aj niečo konkrétne?
Výrobcovia robili na každú raketu vlastný erb. Niektoré sú vyložene unikátne. Vlastné erby mali nielen značky, ale i niektorí hráči.
Je raketa, ktorú nemáte, ale veľmi po nej túžite?
Isteže áno. Už veľmi dlho bojujem o jednu konkrétnu – raketu nášho olympijského víťaza Miloša Mečířa. Už niekoľkokrát som sa ho snažil prehovoriť, ale zatiaľ neúspešne. Snauwert mám veľmi peknú sériu. Milošova by ju určite výborne doplnila.
Zberatelia známok zvyknú obohacovať svoje zbierky na výmenných burzách. Chodievate na nejaké aj vy?
Špeciálne burzy tenisových rakiet neexistujú. Občas tu býva burza starožitností, niekedy na nich objavím trofeje, medaily alebo tenisovú literatúru.
Skúšali ste si s nejakou z vystavených rakiet aj zahrať?
Pravdaže. Každá jedna je použiteľná. Ja totiž nezbieram poškodené a polámané rakety. V každej je aj pôvodný výplet. V niektorých kengurie črevá, baranie, až neskôr sa prešlo na črevá z hovädzieho dobytka.
Zlomila by sa drevená raketa, keby ňou Roger Federer returnoval delové podanie Andyho Roddicka?
Myslím, že nie. Drevo je húževnatý materiál, ktorý vydrží veľmi veľa.
Foto: MARTIN SIDORJAK
Ako vychádza drevená raketa v porovnaní s dnešnými modernými typmi?
Ide o rýchlostný problém. Miestnej špičke vypletám rakety prakticky len ja, takže mám dostatočný prehľad o nových materiáloch a novinkách na trhu. Raketa nie je všetko. Musíte mať kvalitný výplet i dobrého vypletača. Podľa mňa robí sedemdesiat percent z kvality rakety práve výplet.
Máte zbierku aj poistenú?
Samozrejme. Rieši to poistka proti vykradnutiu celého objektu.
Ktorú si ceníte najviac?
Asi Borgovu. Ale ľudia, ktorí sa sem prídu pozrieť, najviac žasnú nad Lendlovými adidaskami. Mám oba typy, s ktorými hral. Pre mňa je každá niečím vzácna. Veď sa len pozrite na držiaky, ktoré chránia rakety pred ich pokrútením. Nosia mi síce rakety, ale po originálnych držiakoch musím pátrať sám. Mám ich niekoľko typov – je ich asi pätnásť. Každá značka má vlastný. Zohnať ich je veľmi ťažké. Väčšinou mi ich nosia zvonku. Československú zbierku mám takmer kompletnú. Chýbajú mi možno iba dva kusy.
Všetky rakety ste získali darom alebo ste museli vyťahovať aj peňaženku?
Samozrejme, že časť som kupoval. Je to asi pol na pol.
Foto: MARTIN SIDORJAK
Ktorá bola najdrahšia?
Práve táto najmodernejšia. Pro Kennex Core 1, model starý asi desať rokov. V prepočte na eurá by dnes vyšla na 200 eur.
Čím je špeciálna?
Je unikátna, pretože má drevené jadro. Viacerí s nimi hrávajú dodnes a sú veľmi spokojní. Z umelých rakiet máte problémy s lakťom, ramenami. Keď sa hrávalo s drevenými, nikto sa na bolesti nesťažoval. Drevo utlmilo všetky otrasy.
Veľa ste sa nachodili za cennými kusmi?
Mojím šťastím je, že som poznal ľudí, ktorí ešte v dávnych časoch hrávali tenis v Trenčianskych Tepliciach s Koželuhom a Vrbom. Osobne som ich navštevoval a pýtal od nich staré rakety. Sľúbil som im, že zakladacie listiny odovzdám múzeu a rakety zostanú v stálej expozícii.
Je takúto zbierku ťažké dopĺňať novými kusmi?
Veľmi. Už mám veľa modelov a ťažko sa už dostávam k niečomu novému.
Máte už v merku nejakú novú?
Známi zo zahraničia mi už poslali pár typov. Uvidím, čo sa mi podarí získať.
O ktorú raketu ste veľmi bojovali?
Veľký problém bolo dať dokopy zbierku wilsoniek. Ľudia vám ich síce ukážu, ale nechcú ich darovať, ani predať.
Viete o niekom, kto by mal podobnú zbierku?
Ani nie. Viem, že otec nášho bývalého výborného tenistu Karla Kučeru má niečo, ale inak nepoznám na Slovensku nikoho, kto by mal takú komplexnú zbierku ako ja.
Bolo ťažšie vypletať drevené rakety ako dnešné moderné?
Nemyslím. Drevené sa vypletali špulkami a šidlami. Keď som od pána Jurosza z pražskej Štvanice zohnal kliešte, tak to som bol pán vypletač (smeje sa). Drevené sa nevypletali na veľa kíl. Mali malé hlavy, takže stačilo dať do nich len 18 kíl.
Ktoré drevo je navhodnejšie?
Ťažko povedať. Asi jaseň. Ale rakety sú zvyčajne robené zo zmesí rôznych druhov driev. Jemné doštičky sa lepili ako preglejky. Všetko to bola ručná robota. Mečířove rakety museli dokonca ručne strúhať.
Foto: MARTIN SIDORJAK
Čím je drevo také úžasné?
Tým, že je to ručná práca a všetko je prírodné. Úplne iný dizajn, kvalita, žiadna strojová robota.
A čím je drevo zradné?
Nesmelo byť vo vlhkom prostredí. Vlhko je najväčším nepriateľom pre drevené rakety, ale i pre výplet z čriev. Keď začalo pršať, zápas sa musel prerušiť, aby sa nepoškodili rakety. A ešte jedna vec – nevyrobíte dve úplne rovnaké drevené rakety. V minulosti bola výroba rakiet umením, dnes je to už veda.
Medzi modernými raketami je množstvo značiek a druhov, ktoré sa od seba navzájom úplne odlišujú. Platilo to aj v ére drevených rakiet, že napríklad Dunlop vyrábal iné rakety ako Wilson?
Záležalo od materiálov, aké používali. A tiež od kvality výpletov. Ťažko však podrobne porovnávať, každá firma úzkostlivo tajila vlastné výrobné tajomstvo. Postupne začali dávať do dreva kevlarové vlákna, ktoré sú už použité napríklad v Borgovej donnayke.
V zbierke máte okrem rakiet aj loptičky…
Najstaršia je z roku 1949. Vtedy používali gumu inej kvality. V minulosti sme hrávali tenis výlučne s našimi optimitkami. Mal som možnosť hrávať s pánom doktorom Biermannom, ktorý mal rodinu vo Švajčiarsku. A keď odtiaľ doniesol dunlopky, wilsonky alebo pennky, tak my sme s nimi nevedeli hrať. Optimitka sa totiž odrážala len do výšky pásu, ale tie kvalitné zahraničné až nad hlavu. A s drevenou raketou sme to nevedeli odohrať. Navyše on mal kvalitné výplety. Vtedy sme si s ním nevedeli poradiť (smiech).
Bolo ťažké dostať sa ku kvalitnému výpletu?
Boli dostať kvalitné za 250 či 300 korún. Ale väčšinou len na Vianoce. Tu len dvaja hráči používali originálne črevo. Väčšinou sa používal lacnejší elast. Vydržal dlho. A keď praskol, tak sa šidlom opravil. Vtedy si vedeli hráči sami naprávať prasknuté struny.
Čo vás na tenise fascinuje?
Je to hra džentlmenov. Tenis nehrajú hulváti, na dvorcoch je prvoradá slušnosť. Ak aj človek prehrá, vie, že onedlho nastúpi na ďalší zápas a opäť bude môcť zabojovať o víťazstvo.
V čom bol minulý tenis krajší ako dnes?
Bol pomalší. A bol džentlmenský. Dnes je už v tenise príliš veľa agresivity. A vidieť to aj na správaní hráčov k raketám. V minulosti, keď trošku popršalo, tenista najprv utrel výplet z čriev a odložil raketu do obalu a až potom sa staral o seba. Raketu si veľmi opatroval a mal k nej vybudovaný istý vzťah. Drevená raketa bola na večnosť.
Foto: MARTIN SIDORJAK
Skúste porovnať rakety vyrábané v Československu a v zahraničí…
Mám zbierku našich slávií a artisiek. Slávie boli väčšinou robené na objednávku. Boli považované za luxusné rakety. Väčšinou s nimi hrávali doktori, právnici, notári alebo herci. Kvalitatívne sa dali porovnať s najlepšími svetovými značkami, ktoré sa kupovali v Tuzexe. Dunlopka stála asi päťsto korún. Aj artisky boli veľmi slušné. Kvalitatívne i dizajnovo.
Keby sa ozval kurátor, ktorý by chcel robiť veľkú výstavu, zverili by ste svoju zbierku do jeho rúk?
Rakety by sa museli osobitne poistiť a zaistiť, aby sa im nič nestalo. Aj som ich už ponúkal miestnemu múzeu, ale kompetentní neprejavili záujem. Možno aj tento článok vyprovokuje záujem o podobnú výstavu. Bolo by sa na čo pozerať.