Ako storočný študoval v Dubline na univerzite tretieho veku a stále je v dobrej psychickej i mentálnej kondícii. Spomína si na zaujímavé detaily zo svojho dramatického a pestrého života.
Joe Veselsky v októbri oslávil 105. narodeniny. Je najstarším žijúcim účastníkom Slovenského národného povstania i najstarším Slovákom žijúcim v zahraničí.
V Írsku sa usadil pred 75 rokmi. „Po takom dlhom období sa cítim už viac Írom ako Slovákom,“ tvrdí. Ale ktovie, ako to v skutočnosti je. Vzápätí totiž dodá vetu, ktorá predchádzajúce tvrdenie spochybňuje. „Keď nastúpia proti sebe Slovensko a Írsko, vždy som na strane Slovákov.“
Stále hovorí dobre po slovensky a zaujíma sa o všetko, čo sa deje v krajine, kde sa narodil. V Írsku žijú tisíce jeho krajanov. Volajú ho otcom Slovákov v Írsku.
"Joe má veľkú charizmu. A vlastnosť, ktorá bola na Slovensku vždy vzácna a teraz je asi ešte vzácnejšia. Nikomu nič nezávidí, je veľkorysý a dobroprajný.
Keby som ho mal stručne charakterizovať, povedal by som, že je dobrý človek. Každému, kto to potreboval, pomáhal," vraví o ňom Štefan Kollárovits, niekdajší stolnotenisový virtuóz, úspešný reprezentant.
Vyznamenanie za prežitie
Trnavský rodák sa od detstva venoval najmä futbalu. Jeho blízkym priateľom bol legendárny futbalista a neskôr tréner Anton Malatinský, ktorý bol len o rok a tri mesiace mladší a po ktorom pomenovali štadión v Malom Ríme.
V Trnave zmaturoval a v čase druhej svetovej vojny sa zamestnal v Bratislavskej všeobecnej banke, ktorá sídlila pod Michalskou bránou. Tam sa aj zoznámil s budúcou manželkou Katarínou. A stretol sa aj s ľuďmi, ktorí sa zapájali do protifašistického odboja.
"Na schôdzky chodili Ján Ursíny, Gustáv Husák, Jozef Šoltész či Karol Šmidke. Mám pocit, že z banky putovali neskôr peniaze aj na podporu Povstania. V lete 1944 mi Husák s Ursínym povedali, aby som sa 1. augusta hlásil v Banskej Bystrici.
Foto: ARCHÍV JOEA VESELSKÉHO
Tam ma zadelili do brigády Bohdana Chmeľnického. V tom čase bola na stredných školách predvojenská príprava, čo sa mi v ďalších mesiacoch zišlo," spomínal Veselsky.
Po vojne si prevzal Medailu za chrabrosť a Odbojový kríž I. triedy. „Odovzdával mi ich jeden generál v Brezne. Vtedy som si vravel, že je to vyznamenanie za prežitie. Zažil som viackrát nebezpečné situácie, ale mal som aj šťastie, mnohí iní ho nemali,“ vravel.
Obaja rodičia i brat našli smrť v koncentračnom tábore Auschwitz. Smutné správy sa dozvedel od spolužiaka Alfréda Wetzlera. Spisovateľ a antifašista bol jeden z dvoch väzňov, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.
„Videl môjho brata vykopať si vlastný hrob,“ dodal so smútkom v hlase Veselsky.
Triumf v Lucerne
Po oslobodení sa stal osobným tajomníkom povereníka priemyslu a obchodu Jána Púlla a neskôr pôsobil ako tajomník Ústrednej športovej rady.
Mal dobrú prácu a venoval sa naplno aj stolnému tenisu. „V Československu bol veľmi populárny. Nebol som veľká hviezda, v rebríčku bol na čele legendárny Fero Tokár, mne v ňom patrilo štvrté-piate miesto. Ale v roku 1945 sme mali silný tím a usiloval som sa, aby sme mohli súťažiť pod hlavičkou slovenskej reprezentácie.“
Tvrdí, že v Prahe o tom nechceli ani počuť. Súhlasili maximálne s tým, aby Slováci pôsobili pod hlavičkou Československo B.
"V Európskom pohári sme sa prebojovali až do finále a v pražskej Lucerne sme sa stretli – s Československom A. O zápas bol veľký záujem. Čechov sme zdolali a ťažko to znášali.
Vtedajší slovenský povereník ministerstva školstva a športu Laco Novomeský nás chcel prijať a odmeniť. Na stretnutie nakoniec neprišiel, blahoželal nám jeho zástupca, neskôr významný telovýchovný činovník profesor Karol Stráňay. Na prijatí nechýbal ani športový redaktor Pravdy Karol Weiss," vyťahuje zaujímavú historku.
Vášeň pre stolný tenis mu napokon zasiahla do života. Výrazne sa podieľal na tom, že sa uskutočnil zápas výberu Slovenska v Juhoslávii. Vybavil všetky potrebné doklady na cestu, čo v tom čase nebolo vôbec jednoduché.
Foto: ARCHÍV JOEA VESELSKÉHO
„Keď som sa vrátil, našiel som doma vystrašenú manželku, štátna bezpečnosť nám obrátila byt naruby. Podozrievali ma, že mám prepojenie na juhoslovanského lídra Tita a obviňovali ma z národného komunizmu.“
Namiesto Austrálie do Írska
To bola v tom čase veľká škvrna v kádrovom profile. Začal mať obavy o seba i rodinu. Veci naberali rýchly spád. V roku 1948 sa rozhodol a s manželkou a dvoma malými deťmi emigroval.
Balili sa pod tlakom udalostí, narýchlo si vzali len najnutnejšie veci. O tri dni neskôr manželka volala sestre a chcela, aby v byte na Dostojevského rade zachránila niektoré im blízke veci, fotografie, albumy s deťmi, medaily… Keď sa tam vybrala, už nič nenašla. Byt bol prázdny…
Pôvodne sa chystali do Austrálie. V prestupnej stanici v Zürichu zopár mesiacov čakali na víza. Tam zmenili plány, rozhodla náhoda, ktorá ich nasmerovala do Dublinu.
„Stretol som sa s Michaelom Šusterom z Bratislavy. Ešte v čase, keď som pracoval na povereníctve, som pre neho urobil nejaké drobné služby. Zürich je najdrahšie mesto, poďte zatiaľ do Dublinu, kým dostanete víza do Austrálie,“ poradil im.
Michael mu aj dohodil v Dubline prácu v garáži, kde robil servis áut a tankoval benzín. Hneď vedľa stála obrovská konzerváreň na ovocie a zeleninu, jej autá k nim chodili tankovať. Tam sa začala aj jeho írska stolnotenisová kariéra.
Opäť zasiahla náhoda a jeho milovaný šport. Dlho nik netušil, že je špičkový stolný tenista. Až raz objavil v aute pingpongovú raketu. „Aj ja trochu hrám stolný tenis, vravím šoférovi. Máme najlepší firemný tím v Írsku, chválil sa, príďte si s nami zahrať.“
Foto: ARCHÍV JOEA VESELSKÉHO
Každý piatok balík potravín
Trochu nadnesene sa dá povedať: prišiel, videl a zvíťazil.
„Mali peknú halu, tri stoly a na prvý pohľad som videl, že sú to nadšenci, ktorí sa športu nevenovali profesionálne. Od šiestej rána som robil v garáži, som trochu unavený, ak sa neurazíte, budem pri hre sedieť, navrhol som. A jasne som vyhral. Boli prekvapení a nadšení,“ približuje ďalšiu príhodu.
Neznámeho chlapíka domáci hneď informovali, že ich generálny riaditeľ je stolnotenisový fanatik a na druhý deň príde do haly. Zahrajte si s ním, vyzvali ho.
„Jasné, prišiel som, bol som vždy taký frajer, rád som sa ukazoval. Riaditeľ, ktorý sa neskôr stal senátorom, sa zaujímal o moju minulosť, čo robím teraz. Nesťažoval som sa, ale veľmi mi pomohol,“ dodáva.
Odvtedy mu vozili každý piatok desaťkilový balík konzerv, potravín. "To by sme si inak nemohli dovoliť. Rýchlo som sa v Írsku udomácňoval. Stolný tenis tam nebol príliš rozšírený šport.
Začal som na troch školách učiť deti jeho základy a tak som si prilepšoval. Za večer, za tri hodiny, som bral jednu libru. To neboli pre mňa malé peniaze. V garáži som zarobil za týždeň osem libier a desať šilingov."
O dva roky ho už vymenovali za trénera írskej reprezentácie, o tri ho chceli poslať so ženami na majstrovstvá sveta do Štokholmu.
„Pýtali sa ma, aký mám pas. Vlastnil som len špeciálny doklad, ktorý mali ľudia bez štátnej príslušnosti. Keď to zistili, na druhý deň mi vybavili občianstvo, na ktoré sa čakalo inak desať rokov. Získal som ho v roku 1952. A čoskoro som začal podnikať.“
Od hodiniek k diamantom
Začínal od nuly a netrvalo dlho stal sa bohatým, známym i váženým občanom Dublinu.
Pomohol mu chlapík, ktorý krátko po vojne zavítal na povereníctvo v Bratislave, kde pracoval. Bol to švajčiarsky konzul, hľadal vhodnú budovu pre svoj úrad.
„Pomohol som mu a našiel výborné sídlo na Palisádach. O dva roky som sa na neho obrátil, keď som vybavoval víza do Švajčiarska. Potom sme sa stretli aj v Zürichu. A keď som už žil asi dva roky v Dubline, ponúkol mi, aby som zastupoval švajčiarske značky hodiniek DOXA a Langendorf.“
Neváhal ani chvíľu. Čoskoro dostal prvú zásielku – tristo dámskych hodiniek.
„Každé ma stáli dva a pol libry. Išiel som s nimi k zlatníkovi. Hodinky sa mu páčili, ale mal som problém: nevedel som, koľko za ne pýtať. Stoja tri libry, vyhŕklo zo mňa. Zobral všetkých tristo. V to ráno som zarobil prvých 150 libier.“
Foto: ARCHÍV JOEA VESELSKÉHO
To bol začiatok. Vypracoval sa na najväčšieho predajcu hodiniek v Írsku. Bralo ich od neho tristo klenotníkov. „Neskôr som sa venoval predaju diamantov. Kupovali sme ich v Antverpách. A to už bola iná káva. Ak predáte jeden naozaj dobrý diamant, to je viac ako celomesačný zisk pri hodinkách,“ vysvetlil.
Kollárovits ako mladý reprezentant Československa zažil v tom čase kurióznu situáciu. V roku 1969 bol s tímom v Dubline na medzinárodných majstrovstvách Írska a tam sa prvý raz stretol s Veselským. Bol šéfom írskej stolnotenisovej federácie, ktorá organizovala prestížny turnaj. Kollárovits ho v silnej konkurencii vyhral.
Návrat po štvrťstoročí
Pripomína, že keď vycestoval národný tím na turnaj do zahraničia, hráči dostávali len zopár drobných. Vypomáhali si tým, že vozili so sebou krištáľ, ktorý bol žiadaným tovarom a predávali ho. Veselsky bol vždy grand, veľkorysý človek.
"Býval som so spoluhráčom Jardom Staněkom. Na veľkom okrúhlom stole som mal naukladané krištáľové vázičky, poháre, misky. Joe prišiel do hotela a pýtal som sa ho, či nemá o niečo z toho záujem. Koľko za to všetko chceš? spýtal sa ma.
Povedal som sumu, vytiahol peňaženku a vyplatil mi ju. Asi o tovar nemal veľký záujem, ale chcel pomôcť krajanovi. Vzápätí prišiel šofér a všetko odviezol. Keď som ho po rokoch navštívil, všimol som si v izbe na poličke vázičku, ktorú som mu kedysi predal," smeje sa Kollárovits.
S Veselským ho spája dlhoročné kamarátstvo. Zblížil ich najskôr vzťah k športu, a najmä k stolnému tenisu. Od pamätného stretnutia v roku 1969 udržiavali kontakty, ktoré postupne prerástli až do rodinného priateľstva.
„Keď to už bolo neskôr možné, často sme sa navštevovali, Joe sa rád vracal na Slovensko a ja s manželkou sme chodili do Írska. Teraz už hovoríme spolu najmä telefonicky, ale aj dva-trikrát do týždňa,“ pokračuje Kollárovits.
Trvalo skoro štvrťstoročie, kým sa mohol Veselsky vrátiť do Československa.
„Prvý raz som prišiel na ME 1976, ktoré sa konali v Prahe – ako tréner írskej reprezentácie. Neskôr som sa vracal už pomerne často. Raz i dva razy do roka. Vždy som navštívil Trnavu, Bratislavu… S manželkou sme milovali Piešťany. Možno sme tam boli dvadsaťkrát. Keď zomrela, už to bolo horšie.“
Foto: ARCHÍV JOEA VESELSKÉHO
Storočný absolvent univerzity
Naposledy navštívil Bratislavu, keď mal 97 rokov. Bol na čele výpravy futbalového univerzitného tímu z Dublinu, ktorý sa stretol so Slovanom Bratislava v Európskej lige.
Pracoval v ňom ako výkonný viceprezident. Hneď zdôraznil slovko „výkonný“. „Máme totiž aj čestných,“ dodal s úsmevom a zmysel pre humor v našom dlhom rozhovore nezaprel. „Začal som zasa viac pracovať, deti išli do dôchodku a musím im trochu pomáhať…“
Na domácich zápasoch mužstva preberal tržbu za vstupenky, vyplácal rozhodcov… Váhal však, či má cestovať s výpravou do Bratislavy. Kamaráti i hráči ho dlho lámali.
„Už som nerátal, že sa ešte vrátim na Slovensko. Niečo vám však poviem. Nikdy predtým som nemal taký pocit ako práve teraz. Uvedomil som si, ako všetko to tu milujem.“
S Katuškou, ako oslovoval milovanú manželku, prežil 64 rokov. S jej odchodom sa ťažko vyrovnával. Majú dcéru i syna, ktorí už prekročili sedemdesiatku, dvoch vnukov, pravnuka.
V dlhom živote nebol ani deň práceneschopný. Jedol vždy, čo mu chutilo. „Na Slovensku som si dal rád bryndzové halušky, slivkové knedle, parené buchty… Každé ráno cvičím, chodím na dlhé prechádzky popri mori, kde mám svoj dom.“
A stále študoval na Trinity College Dublin, bol najstarším študentom v jej vyše storočnej histórii. Najskôr sa venoval moderným dejinám Európy a potom americkej histórii.
Jeho spolužiakom bol aj Peter Higgs, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku. Promoval, keď mal sto rokov, a potom ešte pokračoval v štúdiu. Prerušil ho až covid a do školských lavíc sa už nevrátil.
Foto: ARCHÍV JOE VESELSKEHO
Pocta od hláv štátu
Joe Veselsky sa stal váženým občanom Írska. Keď pred pár dňami oslavoval 105. narodeniny prišiel mu zablahoželať – tak ako každý rok – írsky prezident Michael Higgins. Nikdy na neho nezabudla ani jeho predchodkyňa Mary McAleeseová, ktorá bola v úrade štrnásť rokov. Kedysi sa venovala stolnému tenisu a Veselsky ju viedol ako tréner…