Šliapal, čo mu sily stačili. Obzrel sa dozadu, aby skontroloval odstup Nemca Ronalda Weigela. Zaťal zuby a znovu kráčal v ústrety magickému momentu a historickému úspechu.
Keď sa obzrel po druhý raz, asi päťdesiat metrov pred cieľom, víťazoslávne vystrelil ruku smerom k nebu. Keď preťal cieľovú pásku, znovu sa zaradoval.
„To bolo asi prvýkrát, čo som na pretekoch vykríkol od šťastia,“ vrátil sa k na 23. septembru 1988 Jozef Pribilinec.
Novopečený olympijský šampión v chôdzi na 20 kilometrov sa vtedy zničený zvalil na zem a oslavy o pár minút odložil. Únava totiž bola silnejšia ako eufória.
Prvé víťazstvo dosiahol v kopačkách
Začiatky športovej kariéry prvého Slováka, ktorý na olympiáde získal zlatú medailu v atletike, sú spojené s Kremnicou.
Rodák z neďalekej dedinky Kopernica v banskom meste neodolal silnej enkláve bežcov na lyžiach. Keď sneh v letných mesiacoch pominul, tréneri Pribilinca posielali na rôzne preteky v cezpoľnom či orientačnom behu.
"Tréneri chceli, aby sme zbierali súťažné skúsenosti. Raz som sa dostal do Žiliny na prvé preteky v chôdzi. Bez akýchkoľvek skúseností a taktiky som na desaťkilometrovej trati zvíťazil.
Kouč mi predtým vysvetlil len základné pravidlá. Po pretekoch som zistil, že nesmiem ísť v kopačkách či teplákoch,“ zaspomínal si Pribilinec pre Pravdu na svoju premiéru v 17 rokoch.
Leto nekončilo a tank na dráhe – ako neskôr znela jeho prezývka – koketoval s chôdzou aj naďalej. Na premiérovom atletickom tréningu utvoril časom 22:31 min československý juniorský rekord na 5 km.
„Keď Dušan Valent informoval vtedajšieho reprezentačného trénera Juraja Benčíka o tomto výkone, nechcel mu uveriť. Vraj pozná všetkých kvalitných mládežníkov,“ vysvetlil Pribilinec.
"Keď prišla zima, pripravoval som sa na sezónu v behu na lyžiach. V osemnástich som na Bielej stope – merala 55 km – skončil v mužskej kategórii deviaty.
Na naliehanie trénera Benčíka – prišiel presviedčať aj mojich rodičov – som sľúbil, že na jar po sezóne pôjdem na chodecké sústredenie a potom sa uvidí. A už som pri atletike zostal,“ dodáva.
Tvrdé a drahé moskovské školné
Na veľký úspech i prvý pád nečakal dlho. Po roku a pol náročných chodeckých tréningov prišla sladká odmena v podobe mimoriadnych výkonov.
Najskôr maximom ovládol svetové juniorské tabuľky na 10 kilometrov, potom potvrdil rolu favorita a stal sa juniorským majstrom Európy v 1979.
Niet pochýb, že Pribilincovi úspechy pomohli i uškodili. Získal si rešpekt súperov, pozornosť verejnosti a u mnohých presvedčenie, že by na olympiáde v Moskve 1980 mohol domov priniesť cenný kov.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
„Mal som 20 a veľa sebavedomia. Nezvládol som humbug, ktorý sa okolo mňa rozpútal. Skončil som dvadsiaty na 20 km. Bolo to tvrdé a drahé školné,“ priznal.
K favoritom na pódium patril aj o štyri roky neskôr na Hrách v Los Angeles. Ani tento raz však na medailu nedosiahol a do Kalifornie ani necestoval.
Túžbu uhasiť olympijský medailový smäd však zahatali politickí hodnostári. Československo podporilo mocného brata Sovietsky zväz a bojkotovalo OH 1984.
„Keď to poviem veľmi slušne: bol som taký naštvaný, že sa to nedalo zniesť. Ročne urobíte 10-tisíc kilometrov, zanedbávate rodinu a zdravie, aby ste mohli reprezentovať na najvyššej úrovni.
Vtedy sme súťažili kvôli hymne a nie peniazom. Tie vám môžu ukradnúť, môžete ich rozhádzať, ale poctu vám nik nevezme. Bolo to neopísateľné sklamanie. Niektorí to zobrali uvedomele, ale o mne to neplatilo. Ozval som sa, čo malo aj svoje následky. Teraz je to už nepodstatné,“ priznáva.
Odtrhnutá noha
Na tretí pokus to už Pribilincovi vyšlo náramne. Kým československí rodičia na jeseň 1988 odchádzali do práce a ich deti zasadali do školských lavíc, v Soule sa rodil nový olympijský šampión a hrdina národa.
„Kým som dokráčal k olympijskému zlatu, prešiel som asi 130-tisíc kilometrov,“ spomína v reportáži Československej televízie Pribilinec po návrate z juhokórejskej metropoly.
„Keď som prichádzal na štadión, videl som čiernobiely svet. Bola to moja najboľavejšia chvíľa v kariére. Vo finiši som mal kyslíkový dlh. Hovoril som si, že hoci by som si mal utrhnúť nohu a hodiť ju do cieľa, musím vyhrať. Stále som veril a vyšlo to.“
Pribilinec s úsmevom priznáva, že spomienky na zlatý finiš sú stále živé. Netušil, že to boli jedny z jeho posledných pretekov. Po hrách v Soule si kvôli vyčerpaniu a opotrebovaniu dal ročnú pauzu.
Po nej už vinou zdravotných ťažkostí nikdy nenadviazal na krásne momenty z minulosti. Návrat na súťažnú dráhu mu nevyšiel, na MS 1993 v Stuttgarte obsadil 17. priečku.
„Keď som mal osem rokov, zlomil som si členok. Kosť sa mi nesprávne zrástla. Chôdza je vyrovnaný pohyb a keď kĺb nepracuje hladko, niekde sa to prejaví. Zodral som si v kolene celú chrupavku a kosť pod veľkou záťažou popraskala na deviatich milimetroch.
Foto: SITA, Martin Havran
Fyzická bolesť sa dá zniesť, ale ak je niečo mechanicky narušené, je to problém. Navyše som mal už vybité batérie. Pokiaľ robíte rekreačný šport, baví vás celý život.
Keď vrcholovému športu podriaďujete všetko a robíte ho zodpovedne, príde chvíľa, keď nemáte silu pokračovať,“ opisuje ukončenie športovej kariéry dnešný oslávenec.