Stačil jeden komunistický blbec. A ležal som na matraci s vodkou v ruke

29.03.2020 08:38
Imrich Bugár
Imrich Bugár. Autor:

Pre vtedajšie Československo to mala byť zlatá olympiáda. Keď sa však 28. júla 1984 rozhorel na štadióne Los Angeles Memorial Coliseum oheň, vlajka ČSSR pod ním chýbala.

S ňou zostali doma – okrem iných medailových nádejí – aj také esá, akými boli Jarmila Kratochvílová, Helena Fibingerová či Imrich Bugár (64). Majstri sveta. „Každý deň som drel zo všetkých síl. Stačil však jeden blbec a olympiáda bola v ťahu," spomína si na najväčšiu krivdu svojho života legendárny diskár. V súčasnosti pracuje v Dukle Praha na pozícii vedúceho skupiny pre zahraničné športové styky.

Povedzte rovno – šli by ste si do Los Angeles po zlato?

Nemôžem to, samozrejme, povedať na sto percent. Športovec nie je ako budík – nenastavíte ho a nezazvoní vtedy, keď potrebujete. No bojoval by som o titul. Práve preto som prežíval obrovské sklamanie, niečo sa vtedy v mojom vnútri zlomilo.

Za akých okolností ste sa dozvedeli, že za more nepoletíte?

Keď som bol na jar 1984 v Amerike, kde som vyhrával jedny preteky za druhými, prišli po jednom z triumfov za mnou novinári. A vravia: Sovieti odriekli olympiádu. Vravím im: no a čo? Som predsa Čechoslovák, mňa sa to netýka. Uplynul týždeň a v posilňovni ma novinári navštívili opäť. Tentoraz s tým, či pôjdem na Červenú olympiádu, keďže do Los Angeles nepocestujeme. Odpovedal som, že na žiadnu Červenú olympiádu nejdem, chcem štartovať v Los Angeles. Napokon som však sedel doma na zadku.

Imrich Bugár.
Imrich Bugár. Autor: SITA

Napriek tomu, že ste boli najlepším diskárom planéty…

Presne tak. Dva roky pred olympiádou som vyhral európsky, o rok aj svetový šampionát. V sezóne 1984 som mal najlepšiu formu. Môj priemer hodov bol na úrovni 67,30 metra, najslabší výkon na hranici 65,48. Aj za ten by som bral v Los Angeles bronz.

Hovorili ste o sklamaní, miešalo sa s hnevom?

Samozrejme. Najviac vtedy, keď sa stal olympijským víťazom Nemec Rolf Danneberg. V tej sezóne som s ním súperil jedenásťkrát, nezdolal ma ani raz. Jeho výkon 66,64 mi dva roky späť stačil v Aténach na zlato. Navyše, pred olympiádou som v Berlíne hodil 69,18. Po nej sa konali preteky v Bruseli. Bez pomoci vetra som dosiahol výkon 69,96, dosiaľ platný rekord Diamantovej ligy. Skrátka – súperov som suverénne ničil.

Sledovali ste olympijské súboje diskárov v priamom prenose?

Áno, býval som v Libuši, na balkóne som mal matrac. V televízii som si naladil nemecký kanál ZDF. Počas pretekov som si otvoril fľašu fínskej vodky – ako spomienku na Helsinki, kde som rok predtým získal titul majstra sveta. S džúsom som ju vypil a šiel nahnevaný spať.

Oficiálnym dôvodom neúčasti sovietskeho bloku v Los Angeles bolo – nedostatočné zaistenie bezpečnosti športovcov. V Amerike ste vtedy strávili tri týždne. Cítili ste nevraživosť?

Kdeže. Jediné, čo sme tam videli, bol barák, na ktorom sa vynímala reklama na moskovskú vodku (smiech). Všade sa nám venovali, nakrúcali o nás filmy. Zatiaľ čo doma písali, v akom sme nebezpečenstve, za morom nám bolo veselo.

To sa však do československých novín nedostalo.

Samozrejme. Veď novinári za mnou už potom ani nechodili. To, čo by som im povedal, by na strany napísať nemohli. Naopak, po návrate som chodil po politických školeniach, kde som dostával lekcie, čo mám hovoriť a počúval hrozby, že mi zakážu športovať.

S vtedajším režimom ste vraj boli na nože už dlhšie. Je to tak?

Roky. Keď som si prišiel po majstrovstvách Európy 1982 po odmenu, čakalo ma desaťtisíc korún. Opýtal som sa, aký je rozdiel medzi mojím titulom a tým, ktorý získali v roku 1976 futbalisti v Belehrade. Odpoveď bola – žiadny. Pritom každý člen futbalovej reprezentácie dostal tridsaťtisíc. Obálku som preto odhodil a odišiel som. O týždeň som šiel na Duklu na koberec. Neskôr mi však pridali desaťtisíc.

Imrich Bugár.
Imrich Bugár. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Neuvažovali ste ani po týchto udalostiach o emigrácii?

Na to som nebol. Keď sme boli v zahraničí na sústredení dlhšie ako tri týždne, zakaždým som sa tešil domov. Našu republiku som mal skrátka rád, každú jej časť – či už šlo o Žitný ostrov, alebo o Prahu. Chcel som zostať doma.

Odpustili ste komunistickému režimu všetky krivdy?

Často si na ne spomeniem. Zaspomínam si, no neplačem. Napriek všetkému zlému to boli krásne časy.

O jednu olympiádu ste prišli, niečo podobné hrozí aj viacerým súčasným športovcom – hoci za iných okolností. Ako vnímate odloženie Hier v Tokiu o rok?

V súčasnej situácii by som s pôvodným termínom konania olympiády nesúhlasil. Na druhej strane, na choleru zomrie každý rok jeden a pol milióna ľudí, nakazených je 110 miliónov. A nikto si to nevšíma. Tým nechcem súčasnú situáciu zľahčovať, koronavírus je nebezpečný. Viem však pochopiť športovcov. Pre mladých to nie je veľký problém, horšie sú na tom veteráni, ktorým už štyridsiatka takmer visí na krku a chceli po Tokiu skončiť. Buď ešte rok vydržia a rozlúčia sa na vrchole, alebo to zabalia len tak – po tom, ako niekoľko mesiacov dreli, no odmeny sa nedočkali. Napokon, ako ja.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#OH 1984 #Imrich Bugár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku