Vzkriesil ho tamojší rodák Ladislav Asványi, bývalý vytrvalec, úspešný tréner, dnes podnikateľ, filantrop a viceprezident Slovenského atletického zväzu. S argumentom, že „pétéeska bývala v minulosti očakávaná ako polnočná omša“.
Pred tromi rokmi ste iniciovali obnovenie voľakedy svetoznámych atletických pretekov PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT. S odstupom času: Stálo to za to?
Určite. Návrat jedného z najstarších podujatí do medzinárodného kalendára mal vzhľadom na jeho niekdajšie vysoké renomé veľmi dobrý ohlas aj v cudzine. Slovenská atletika sa vďaka nemu aspoň na pár hodín dostáva na televízne obrazovky a najmä – naši atléti a atlétky majú možnosť v adekvátnej zahraničnej konkurencii plniť limity na vrcholné svetové či európske šampionáty aj na domácej pôde. Štartovať pred svojimi fanúšikmi a blízkymi je veľmi silná motivácia. Skladbu disciplín hlavného programu mítingu aj výber pozvanej svetovej špičky prispôsobujeme našej elite. Pred ním sa pravidelne uskutočňuje tzv. národný program, ale aj finále Detskej P-T-S či súťaže oblastných dorasteneckých tímov.
Koho ste dlhšie lámali – trio bývalých titulkových partnerov pretekov alebo kolegov v Slovenskom atletickom zväze, ktorý prevzal na seba bremeno organizácie?
Zväzový sekretariát je mladý a ústretový k výzvam. Zvlášť takej atraktívnej, ako bola obnova chýrneho mítingu. Pri troch partnerských firmách bolo dôležité získať si ich dôveru. Naposledy takto spolu v názve pretekov figurovali v roku 1989 – medzičasom každá z nich žila vlastným životom. Za viac než štvrťstoročie sa navyše úplne zmenil marketing. Museli sme položiť na stôl atraktívny produkt s možnosťou ich prezentácie a šetrnými požiadavkami na zdroje. Všetci traja partneri cítia náš seriózny prístup a držia nám chrbát. S pochopením sme sa stretli aj na rezortnom ministerstve a u niektorých sponzorov, takže kvalita mítingu postupne rastie. Diváci sa o tom budú môcť opäť presvedčiť v sobotu večer na 54. ročníku, ktorý má štatút European Athletics Classic, čiže získané body sa rátajú do svetového rebríčka pre štart na budúcoročnej olympiáde v Tokiu.
Aký je jeho rozpočet?
V porovnaní s ostravskou Zlatou tretrou štvrtinový: 240– až 250-tisíc eur. To, čo dávame, však dávame zo srdca a atléti to cítia.
TV Pravda: V sobotu 15. júna bude Šamorín hostiť už 54. ročník mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft. Čo sú jeho hlavné lákadlá prezradili v relácii Týždeň v športe šéf organizačného výboru Peter Korčok a atletický manažér Alfonz Juck.
Bratislava už dlhšie nemá predpisovú dráhu a míting P-T-S sa musel presťahovať do Šamorína, kde je silná tradícia viacerých športov (kanoistika, šerm, zápasenie, basketbal, dostihy, jazdectvo), ale atletika medzi nimi nefiguruje. Prečo vlastne podnikateľ Mário Hoffmann v areáli x-bionic® sphere dal postaviť okolo futbalového trávnika atletický ovál s umelým povrchom?
Hoffmann dobre prečítal situáciu infraštruktúry slovenského športu. Bol špičkový športovec a má ju zmapovanú ako málokto. Vedel, že atletike chýba adekvátny štadión na vrcholné podujatia a aj to, že atletickú dráhu potrebujú na prípravu aj športovci z iných odvetví, ktorí chodia do Čilistova na sústredenia. Slovensko za prvých 22 rokov existencie usporiadalo len majstrovstvá sveta v polmaratóne v Košiciach, ktoré štadión nevyžadovali, kým za posledné štyri roky majstrovstvá Európy 2016 v krose i Európsky pohár 2019 vo vrhoch – obe akcie v šamorínskom areáli. Vďaka nim a každoročnej „pétéeske“ sa zväzu podarilo zmobilizovať a omladiť starnúci i rednúci zbor rozhodcov z celého Slovenska. Aj oni rastú významnosťou podujatia – rozhodovať na P-T-S pokladajú za honor, je to pre nich veľký zážitok.
Keď sa v roku 1971 na novej tartanovej dráhe štadióna Interu obnovoval medzinárodný atletický míting, mali ste iba 15 rokov. Kto vás zlákal na atletiku?
Seriózne trénovať pod vedením telocvikára fanatika Miroslava Sekeru som začal až v roku 1972, keď vznikol atletický oddiel Interu, ale so záujmom som sledoval už liatie umelej hmoty na jeseň 1971. Na Pasienkoch vtedy vládlo obrovské nadšenie. Telovýchovná jednota mala vďaka Slovnaftu výborné podmienky a Inter bol liahňou skvelých cyklistov, basketbalistov, hádzanárok, futbalistov a čoskoro najmä vďaka trénerovi Karolovi Petőczovi aj atlétov. Míting, ktorý vznikol v roku 1957 na škvarovej dráhe slovanistického Tehelného poľa ako Veľká cena Pravdy, dostal na interistických Pasienkoch úplne inú kvalitu – a nielen vďaka „zázračnému“ tartanu. Až na pár výnimiek ho organizovali iní, mladší ľudia, menej skúsení, ale veľkí nadšenci. Najprv desiatky, neskôr stovky… Postupne takmer každý post zastávala veľká osobnosť. Aj hlásateľský. Róbert Rozim mal okrem trénerských schopností aj osobitý dar navodiť atmosféru a priam sfanatizovať, ale zároveň i školiť divákov – aj vďaka nemu mávali Pasienky počas pétéesky plné hľadisko atleticky rozhľadených divákov.
Ktorú z množstva svetových hviezd mítingu ste najviac obdivovali a prečo?
Obdivoval som všetky a každú pre čosi iné. Trebárs trojskokan Viktor Sanejev bol úžasný schopnosťou znášať bolesť a vybičovať sa k výkonu aj v stave vyvolávajúcom obavu, že sa jeho telo rozpadne, Edwin Moses eleganciou behu nad prekážkami, Mirus Jifter zrýchlením v záveroch dlhých tratí…
Aj pétéeska sa pričinila o to, že ste po skončení kariéry úspešne pôsobili ako tréner?
Už ako 24-ročný som začal trénovať skupinu detí, v ktorej bola aj Andrea Solárová, neskôr manželka desaťbojárskeho olympijského šampióna Roberta Změlíka. Dodnes som hrdý na to, že začiatkom deväťdesiatych rokov na troch ročníkoch tohto mítingu po sebe moja zverenka zabehla slovenské rekordy na 1 míľu, 2 000 m a 1 500 m – dva platia dodnes a ten posledný zlepšila až Lucia Klocová v roku 2010.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
V osemdesiatych rokoch ste pracovali v Západoslovenskej správe účelových zariadení SO ČSZTV – tam ste získali svedomitý vzťah k športoviskám, ktorý pretrváva?
Radikálne ma to poznačilo. Dali mi na starosť nielen nafukovaciu atletickú halu, ktorá stála na mieste dnešného Elánu, ale aj veľa športových objektov v regióne, a nechali ma pracovať. Za dôveru som sa odplácal svedomitým správcovstvom. Kým existovali správy účelových zariadení, majetok spolkovej telovýchovy sa nielen udržiaval, ale aj zveľaďoval. Začiatkom deväťdesiatych rokov však prišla mánia rozdeľovať ho telovýchovným jednotám a športovým zväzom. Lenže niektoré občianske združenia neboli pripravené a schopné sa o športoviská a objekty starať. Nemali financie na prevádzku a údržbu, tak zhasli svetlo a predali ich… Šport vtedy prišiel o kopu majetku.
To súviselo aj s rapídne zníženou podporou športu zo strany štátu po novembri 1989 a zvlášť po vzniku Slovenskej republiky. Pred tromi rokmi sa politici trochu spamätali, ale dôsledky nimi zavineného manka bude šport cítiť ešte desaťročia. V infraštruktúre je Slovensko na európskom chvoste – čo si myslíte o výstavbe tzv. národných športovísk zo štátnych zdrojov?
Zámer zatiaľ nemá systém a pravidlá. V prípade Tehelného poľa ani logiku: Postaviť za mnoho desiatok miliónov štátnych eur národný štadión len pre futbal, bez atletickej dráhy – notabene, keď metropola, možno ako jediná v Európe, žiadnu regulárnu nemá – si nedovolia ani oveľa bohatšie krajiny. Pritom kľúčovo bude slúžiť jednému profesionálnemu klubu, lebo žiaden ďalší bratislavský najvyššiu súťaž nehrá…
Aká je situácia na susedných Pasienkoch, kde ste už nielen správcom, ale aj vlastníkom niektorých športových objektov?
Prvé súkromné peniaze som investoval cirka pred dvoma desaťročiami do dostavby atletickej haly Elán. Ďalšie do modernizácie časti športovej haly Mladosť. V rámci svojich možností robím všetko pre to, aby Pasienky v zmysle územného plánu hlavného mesta slúžili športu. Aj odkupovaním či vysporadúvaním pozemkov pod objektmi či športoviskami. Myslím si, že najväčšou zárukou dobrej správy športovísk je manažment s vlastníckym vzťahom.
Predčasom ste sa pustili do komplexnej rekonštrukcie Domu športu, niekdajšieho sídla takmer všetkých spolkov medzičasom už zrušeného Slovenského združenia telesnej výchovy, ktorý ste získali v dôsledku jeho neschopnosti splatiť vaše predošlé pôžičky. Znamená to, že vám už patrí aj pozemok pod ním?
Predchádzalo tomu 21 listov ministerstvu vnútra, v ktorého správe bol pozemok. Za štvorcový meter som musel zaplatiť cenu patriacu medzi Top 5 tohto ministerstva a navyše 900-tisíc eur, ktoré údajne SZTK dlhovalo za prenájom. Rekonštrukcia 11-poschodovej budovy by sa mala skončiť do konca tohto roka a s kolaudáciou zmodernizovaného Domu športu rátame vo februári alebo v marci 2020. Nebude len sídlom sekretariátov športových zväzov, ale aj ich strešnej organizácie – Slovenského olympijského a športového výboru. A tiež jeho múzea, ktoré na mieste bývalej kongresovej sály konečne získa výstavné priestory. Zrevitalizujeme aj zanedbaný parčík pred budovou, ktorý pred mnohými rokmi dostal prívlastok Olympijský.
V Bratislave sa športoviská skôr rušia, než stavajú. Váš projekt však vraj ráta s novými.
V tejto časti Pasienkov ešte nezaniklo žiadne športovisko, iba ak na jeho mieste vyrástlo nové. V susedstve Domu športu by sme v spolupráci so Slovenským zväzom hádzanej chceli za pomoci štátnych zdrojov vybudovať športovú dvojhalu s možnosťou hrať v nej aj basketbal či volejbal. Za atletickou halou Elán rátame s dvorcami na plážový volejbal a vedľa nich zostane miesto na atletickú dráhu.
Slovenská vláda v decembri 2018 odsúhlasila 13 miliónov na komplexnú rekonštrukciu Štadióna SNP na banskobystrických Štiavničkách vo vlastníctve Ministerstva obrany SR a v správe Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, označujúc ho za atletický, hoci sa naďalej ráta aj s jeho využívaním na futbal. Veríte, že aj Bratislava sa raz dočká atletického štadióna s regulárnou osemprúdovou dráhou?
Investícia do štadióna v Banskej Bystrici nás teší, lebo tamojšia Dukla od zrodu pred vyše polstoročím bola zásobárňou československej atletickej reprezentácie a dnes je v rovnakej pozícii voči slovenskej. Nemôžeme však rezignovať na vybudovanie dôstojného atletického štadióna v hlavnom meste. Ochotu pomôcť nájsť riešenie prejavil Bratislavský samosprávny kraj a dúfam, že k združeniu prostriedkov prispeje aj bratislavský magistrát, lebo inak by to bolo veľmi nekorektné.
Foto: Pavol Uhrin
Ako ste spokojný s návštevnosťou mítingu v Šamoríne?
Mesto má 12 a pol tisíca obyvateľov, takže domáci by museli prísť do nohy, aby vytvorili takú atmosféru, aká vládla v najlepších rokoch na Pasienkoch. Bratislavčania to nemajú ďaleko, ale ešte si nezvykli vo väčšom počte navštevovať míting. Skúsime ich nalákať na atraktívnu lodnú dopravu priamo do čilistovského areálu a uvažujeme aj o iniciovaní fanklubu P-T-S.
A čo tak založiť v Šamoríne atletický klub?
Máme viacero silných klubov v iných športoch. Vplyv mítingu cítiť na zmene vzťahu Šamorínčanov k pohybovým aktivitám: účasť na tradičnom behu v lesoparku Pomlé prekračuje tisícku, štvrtý rok sa uskutočňuje Šamorínska bežecká liga… Samozrejme, je to aj vďaka podpore mesta a existencii množstva športovísk v čilistovskom areáli. S dovolením, trochu to zovšeobecním: Slovensko vzhľadom na demografické okolnosti nikdy nebude každý mesiac oslavovať majstra sveta, napriek tomu môže jeho šport robiť krajine dobrú reklamu. Ani hudbe sa nevenujú len virtuózi. Šport má hlbší zmysel a širší význam – a na to, aby ho napĺňal, potrebuje najmä športoviská a odborníkov, ktorí sa na nich budú mládeži systémovo venovať.