„Som plný emócií,“ priznal čerstvý halový majster Európy v šprinte na 60 metrov. Hoci bol o dve stotiny pomalší ako pri striebre pred dvomi rokmi v Belehrade, časom 6,60 sekundy zaznamenal najnáročnejšie víťazstvo v kariére.
Slovenská atletická hviezda sa trápila so zranením ľavého stehenného svalu a ešte deň pred finále nebolo jasné, či do blokov zakľakne.
Ján Volko – halový majster Európy v šprinte na 60 metrov. Ako vám to znie?
Tak, že to snáď ani nie je pravda. Keby mi to niekto povedal pred šampionátom, určite by som mu neveril. Obzvlášť nie po tom, čo som zažil krátko pred jeho začiatkom. Posledné dva týždne boli náročné. O to sladší je tento triumf.
Bola to pre vás nová situácia, zranenia pred vrcholmi sa vám doteraz vyhýbali. Ako ste to znášali psychicky?
Bola to obrovská záťaž. Mrzelo ma to najmä kvôli trénerom. Dávajú do toho množstvo energie aj voľného času. Vytvárajú mi tréningový plán na mieru a potom sa stane toto… Všetko sa v tej chvíli zosypalo. Paradoxne mi to možno pomohlo.
Ako?
Nakoľko som mal problémy, Naďka a Robo mi dali voľno. Viac som si oddýchol a dobre to dopadlo.
Viackrát ste spomenuli slovo zázrak. Veríte na ne?
Jednoznačne. Dejú sa. Nielen na dráhe, aj v iných sférach. Pre mňa ním toto zlato určite je.
Zvyknete hovoriť, že pokiaľ si nepamätáte svoj beh, je to kvalitný výkon. Platí to aj pre finále v Glasgowe?
V podstate áno. Jediné, čo si pamätám je, že sme sa na nejakých štyridsiatich metroch zrazili rukami s tureckým reprezentantom Barnesom. Zrejme sme boli blízko pri sebe. Nebolo to hrozné, nerozhodilo ma to. Snáď ani jeho. Potom si už len spomínam na momenty po dobehnutí.
Po ňom ste sa odrazili od steny, otočili na druhú stranu, zdvihli oči a videli na tabuli vaše meno ako prvé v poradí v čase 6,60 s. Čo vám preblesklo hlavou?
Bolo to neuveriteľné. Prekvapilo ma, že to dali na tabuľu tak rýchlo. Pocity sa ťažko opisujú. Treba to zažiť. Slovo, ktoré to asi najviac vystihuje, je práve zázrak.
Verili ste vlastným očiam?
Áno. Chvíľku som ešte čakal, lebo už som zažil rôzne situácie. Nič sa však nezmenilo. Skôr som neveril, že sa to podarí pred finále. Bál som sa o nohu, a že sa mi nepodarí bežať tak, ako viem. Neriešil som medailu ani výhru. A pomohlo to.
Športovci zvyknú hovoriť, že si v takýchto momentoch spomenú na drinu či blízkych. Kam ste zablúdili v myšlienkach krátko po dobehnutí vy?
Únava šla do úzadia, mal som v hlave plno myšlienok. Na Boha, že mi umožnil bežať. Je to aj zásluha trénerov, mojej fyzioterapeutky Janky Závackej aj lekárov, ktorí ma dali dokopy. Samozrejme, spomenul som si aj na rodičov, sestru a ďalších blízkych. Modlili sa za mňa a tlačili ma dopredu. Cítil som to.
Je to vaše najcennejšie víťazstvo?
Určite najťažšie.
Ako veľmi vás obmedzovalo zranenie?
Začnem opačne. Pomohlo mi psychicky. Mal som čistú hlavu aj myseľ. Pozornosť som zameral niekde inde ako na finále, medailu, výhru. Odklonilo to moje myšlienky len jediným smerom – na samého seba. Premýšľal som len nad tým, aby bola noha v pohode a vydržala. Ostatné bude navyše. Ťažko povedať, ako by to dopadlo, keby som bol úplne zdravý. Nikdy sa nedozvieme, ako by som dopadol, keby príprava išla podľa plánu. A je to jedno. Podstatné je, že som zvíťazil. Na ničom inom už nezáleží.
Foto: Reuters, ANDREW BOYERS
Podľa cieľovej fotografie ste vyhrali naozaj tesne…
Viem sa hodiť do cieľa. Ťažko povedať prečo a ako na to idem, ale darí sa mi. Paradoxne – v semifinále som si pri tom ublížil. V cieli som sa príliš predklonil a zacítil som stehno. Keby som to vo finále neurobil, nevyhrám.
Ako ste prežívali sobotu, keď mala padnúť definitíva ohľadom vášho štartu?
Ráno som sa zobudil s tým, že ma stehenný sval nebolí. Pôjdeme do toho, hovoril som si. Pri rozcvičke som ho necítil. Mal som radosť. Po rozbehu sme boli pokojnejší. Nebolelo to, zabehol som solídny čas. Pred semifinále som cítil nervozitu aj nie najlepší komfort. Po ňom prišla bolesť a obavy, či do finále nastúpim. Tréneri ma správne namotivovali a vyšlo to.
Tvrdíte, že vás tréneri správne namotivovali. Čo na vás v týchto chvíľach najviac platí?
Nejde o povzbudenie. Potreboval som počuť fakty.
Napríklad?
Hmm… chcel som sa uistiť, že sa mi nemôže nič stať. Prípadne, že si nemôžem ešte viac ublížiť. To mi najviac pomohlo.
Bolo zranenie obmedzujúce skôr mentálne alebo fyzicky?
Keď necítite bolesť, niet sa čoho báť. Keď príde, je to naopak. Prídu otázky v hlave a nie je to najlepšie. Vypytujem sa samého seba, či to nezahodíme, lebo nie som stopercentne pripravený.
Išli ste vo finále cez bolesť?
Áno. Nevnímal som ju, lebo mi to nedovolil adrenalín. Bola to znesiteľná bolesť. Keby nie, neodštartujem, prípadne vypustím záverečné metre.
Foto: Reuters, ANDREW BOYERS
Takže ste porušili Bendovej zásadu. Pred odletom povedala, že cez bolesť nepôjdete. Čo ju prinútilo zmeniť názor?
Keď sme sa dostali do finále, sadli sme si k tomu. Zhodli sme sa, že keď už som medzi najlepšími, odbehnem to. Finále by som nevynechal. Vzdať to pred vrcholom a bez vyskúšania – to nie je môj štýl. Navyše, bolesť nebola ukrutná. Dalo sa to vydržať i keď to nebolo príjemné. Možno som si v prvých krokoch neveril, ale dopadlo to parádne.
Cítite momentálne nejakú bolesť?
Keď som v pokojovom režime, tak nie. Ozve sa, až keď dostanem sval do záťaže. Keď sa vystiera a podobne. Dáme mu trochu času, nech si oddýchne.
Bendovú premohli po dobehnutí emócie. Čo ste si v cieli povedali s trénermi?
Veľa toho nebolo. Boli to skôr objatia a ďakovanie jeden druhému. Slová neboli potrebné. Veď čo dodať k tomu, že ste majstrom Európy? Vtedy neriešite chyby ani techniku. Zaujímali sa o to, či som v poriadku.
Koľko ste dostali gratulácií?
Stovky.
S kým ste najskôr hovorili?
Zavolal som domov rodičov. Chcel som ich počuť. Potom som písal ďalším blízkym, známym zo športového prostredia i lekárom, ktorí ma dostali do formy.
Ktorú gratuláciu si najviac ceníte?
Nemám favorita. Vážim si všetky rovnako a som za ne vďačný.
Čaká vás doma nejaká špeciálna odmena?
Nie. Stačí, keď budem s rodinou. To mi stačí.
A čo odmena na tanieri? Britská kuchyňa nepatrí k vychýreným…
Súhlasím. Na šampionátoch je to vždy bieda, glasgowský nie je výnimka. Také halušky od mamy by boli skvelé (úsmev). Ale zjem čokoľvek.