SERIÁL: Londýn ma priviedol k pokore. V Riu som sa vyhol ceste do pekla

04.10.2018 05:00
Matej Tóth
Matej Tóth. Autor: ,

Na doterajších štyroch olympiádach prežíval rozdielne pocity. V Aténach 2004 nasával atmosféru ako špongia. O štyri roky v Pekingu urobil po veľkom sklamaní životné rozhodnutie. V Londýne 2012 sa vrátil z oblakov na zem i k pokore. Rio pred dvomi rokmi si bude dlho pamätať vďaka zlatej eufórii. Olympijský víťaz v chôdzi na 50 kilometrov Matej Tóth (35) má na veľké víťazstvo krásne spomienky.

„Finiš s vlajkou na chrbte. Medailový ceremoniál. Zlato na krku, ktoré mi zavesila Danka Barteková. Slovenská hymna. Na to sa nezabúda. Hoci potom prišli ťažké mesiace,“ spomína aj na odchýlku v biologickom pase, ktorú Medzinárodnej asociácii atletických federácii (IAAF) úspešne vysvetlil na konci roka 2017 a odvrátil tieň dopingového podozrenia.

Chlapci v 12 rokoch, kedy ste začali s chôdzou, snívaju o Reale Madrid či Montreale Canadiens. Vy ste si však vybrali atletiku. Prečo?

Chodievam často na besedy a túto otázku dostávam zakaždým. Odpoveď mám teda dobre premyslenú (smiech). K chôdzi som nemal žiaden vzťah. Nevedel som, že existuje Jozef Pribilinec. Dostal som sa do atletickej triedy v Nitre a skúšali sme disciplíny. Prišlo aj na chôdzu. Bavili ma vytrvalostné disciplíny. A potom do toho vstúpil tréner Peter Mečiar.

Čo bola jeho najdôležitejšia úloha?

Vštepil nám lásku k chôdzi. Naučil nás, že je krásna, má svoje čaro. Po pár týždňoch som to zistil. Mečiarovi sa to podarilo aj vďaka úspechu, ktorý Pribilinec dosiahol.

Hypoteticky – keby Pribilinec nebol olympijským šampiónom z olympiády v Soule 1988, nestal by sa ním o 28 rokov ani Matej Tóth?

Nedávno sme si pripomínali 30 rokov od jeho víťazstva. Hovoril som si, že keby nevyhral, zrejme by ani Mečiar nebol taký fanatik. Nezapálil by pre chôdzu mňa ani ostatných. Neukazoval by nám pri druhom tréningu video Pribilincovho finišu. Vtedy som si hovoril: skvelé, robím disciplínu, v ktorej máme olympijského šampióna. To zavážilo. Moje detské sny o kombajnistovi či autobusárovi vystriedal ten o profesionálnej kariére chodca. Pripúšťam, že by som bez Pribilincovho úspechu možno nebol chodcom.

Koľkokrát ste videli Pribilincov finiš?

Fúha…(zamyslí sa). Určite viac ako môj (smiech). Asi tisíckrát.

Čo považujete za svoje prvé veľké víťazstvo?

Prvenstvo na majstrovstvách Slovenska žiakov v lete 1997. Nešlo ani tak o výhru, skôr o to, že som aj cez prázdniny trénoval. Bol som u starých rodičov na prázdninách a ráno som si išiel zabehať. Sám od seba. Moje zlepšenie vo mne prebudilo zodpovednosť.

Matej Tóth.
Matej Tóth. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Považujete za kľúčové, aby športovci v tínedžerskom veku boli pracovití?

Nie je to ľahké. Zmýšľanie je iné ako u dospelého človeka. Zvykneme hovoriť, že vek je sito. Deti sa dajú prilákať. Na pretekoch ich to baví, sú šikovné. Akonáhle však prejdú z kilometrovej trate na trojkilometrovú, je koniec hraniu sa. Musia začať trénovať a vtedy skoro všetky skončia. Zodpovednosť a pracovitosť sú dôležité. Za kľúčovú však považujem radosť. Keď sa ukáže, že to chcú robiť, budú makať. Keď to robili len preto, že ich poslali rodičia alebo nahovorili kamaráti, príde čas, keď si povedia: nebaví ma to, ja to robiť nebudem. Ja som mal chuť pracovať. To u dnešných detí nevidím.

Mečiar v rozhovore pre Pravdu pred časom priznal, že ho mnohí kritizovali kvôli objemom, ktoré s vami trénoval. Vnímali ste to?

Moje tréningové dávky v juniorskom veku zodpovedali seniorským. Od 16–17 rokov som chodil na sústredenia s chlapmi z Dukly. Korčokom, Pupišom, Bátovským. Vydržal som to s nimi, bola to pre mňa hecovačka. Vnímal som kritiku Mečiarových tréningových metód. Hovorilo sa, že ma zničí. Chlapi trénovali na päťdesiatku a ja som to s nimi vydržal. Vŕtalo mi to v hlave, lebo na začiatku som trénoval na desiatku.

Zrejme tomu nerozumeli ani vtedajší reprezentanti…

Presne. Mali vyštudované školy, veľa poznatkov a zrazu mladý zobák obehne Kolára v esíčku v Tatrách. Trošku som ho nahneval (smiech). Hovoril mi: Čo chceš trénovať v dospelosti, keď teraz dávaš naše objemy? Nebol som zadubenec a nešiel slepo za tým, čo tréner povedal. Vždy som ho však obhajoval. Mečiar mi nikdy nedovolil trénovať niečo, na čo moje telo nemalo. Z nepochopiteľných dôvodov tie dávky znášalo a Mečiar to využil.

Matej Tóth na archívnej snímke.
Matej Tóth na archívnej snímke. Autor: SITA, Martin Havran

Pred vašou prvou olympiádou ste zaznamenali viacero solídnych výsledkov i časov. Stanovili ste si v Aténach 2004 nejaký cieľ?

Splnil sa mi sen o olympiáde. Máloktorý chodec zo Slovenska sa v 21 rokoch dostal na olympiádu. Skočil som tam rovnými nohami. Nemal som ambície. S trénerom Jurajom Benčíkom som si hovoril, že nemám čo stratiť. Olympiáda bola moja premiéra na vrcholnom seniorskom podujatí. Pribrzdili ma červené terčíky od 11. kilometra. Nechcel som byť diskvalifikovaný. Rezignoval som na výkon i umiestnenie. Užil som si to a nasával atmosféru ako špongia.

Ako veľmi ste boli sklamaný po olympiáde v Pekingu 2008?

Rok predtým som bol 14. na MS, v 2006 som bol šiesty na ME. Poškuľovali sme po prvej desiatke či dvanástke. Skončil som 26. Vtedy som po prvý raz uvažoval nad tým, či má chôdza význam. Mal som ročné dieťa, absolvoval som päťmesačné sústredenie. Vyvstala logická otázka: stojí ti to za to?

Čo vám pomohlo nájsť správnu odpoveď?

V útrobách Vtáčieho hniezda sme čakali na autobus, ktorý nás mal odviezť do dediny. S Benčíkom i šéftrénerom Bezdíčkom sme si povedali, že to nesmieme len tak zabaliť. A musíme skúsiť päťdesiatku. Tvrdošijne som ju odmietal. Peking však ukázal, že je správny čas skúsiť ju. A ak by nevyšla, môžem skončiť s pokojným svedomím.

Olympijské legendy

Každému z nich zavesili na krk olympijskú medailu. Viacerí si pod päticou farebných kruhov vypočuli národnú hymnu. Denník Pravda vám prináša seriál, v ktorom si na svoje olympijské úspechy zaspomína desiatka slovenských športových legiend. Všetky sú súčasťou veľkej ankety Pravdy a Slovenského olympijského výboru – Olympionik štvrťstoročia.

V nej sa vám darilo už od prvého pokusu v marci 2009, kedy ste utvorili slovenský rekord. Bolo to povzbudenie?

Ten rekord prekvapil. Mňa aj všetkých naokolo. Bol to čas, ktorý ma na prvý pokus posunul do svetovej špičky. Začal som chodiť na preteky s tým, že v každých môžem získať medailu. Iné to nebolo ani na olympiáde v Londýne 2012. Výkony a umiestnenia mi dávali reálnu šancu pobiť sa o cenný kov. Na začiatku som však videl, že úvodná skupina je prisilná. V priebehu pretekov som si povedal, že zabudnem na medailu a idem si po čo najlepší výkon. Skončil som ôsmy, hoci teraz už figurujem na piatej priečke. Mal som zmiešané pocity. Radosť z výkonu. Smútok, lebo som nemal medailu. Bolo to vytriezvenie. Návrat z oblakov na zem i k pokore.

Päťdesiatkari ročne súťažia naplno 1–2 razy do roka, niektorí ani to. Aký je to pocit, keď idete na štart a neviete, čo môžete od súperov očakávať?

Pred štartom vždy hovorím, aby sa zabudlo na papierové predpoklady. V chôdze tento termín neexistuje. Moment prekvapenia je silnejší ako napríklad v tenise, kde hráči odohrajú v sezóne desiatky zápasov. Diniza či Tallenta už viem prečítať, ale mladí chlapci – trebárs Marian Zakalnickyj, ktorý sa stal tento rok majstrom Európy – sú nevyspytateľní. Neviete, či ten čas je jeho strop alebo len slabý rozbeh. Plus – trénujete niekedy štyri roky, aby vám to presne v daný deň olympijských pretekov sadlo na medailu. Môže a nemusí.

Chodec Matej Tóth pred olympijským štadiónom v...
Chodec Matej Tóth pred olympijským štadiónom v Pekingu. Autor: SITA/AP, Kin Cheung

Prvá veľká medaila prišla na ME v Zürichu 2014. Ako si na to spomínate?

Mal som zo striebra úprimnú radosť. Mal som formu, ale päťdesiatka je nevyspytateľný očistec, počas ktorého sa môže stať hocičo. Keď si pozerám fotky, prežíval som rovnakú eufóriu ako o dva roky na olympiáde.

Po siedmich rokoch ste sa vrátili do Pekingu. Vynárali sa vám v mysli pred štartom majstrovstiev sveta čierne spomienky z olympiády?

Keď som po pretekoch išiel so zlatou medailou na tlačovku, prechádzali sme miestom, kde sme vtedy nastupovali na autobus do dediny. Spomenul som si na to, že tu padol verdikt, že skúsim päťdesiatku. Cez miesto, na ktorom som sa rozhodol či budem športovať ďalej, som prechádzal už ako majster sveta. Dalo by sa povedať, že ten pomyselný pekinský kruh sa uzavrel.

Na OH do Ria ste išli s titulom majstra sveta. Mali ste aj zlaté ambície?

Tlak bol obrovský. Hoci som bol majstrom sveta, bol som zranený a dva mesiace pred Hrami som nevedel, či do Ria vôbec pôjdem. Bola to pre mňa akási barlička pred samým sebou i verejnosťou. Pomohla mi ísť do pretekov s pokorou a bez prehnaných očakávaní. Neklesal som na duchu, hoci ma počas pretekov skoro stále niekto obiehal. Nemal som to pod kontrolou ako v Pekingu. Možno keby som mal v hlave zafixované, že idem na zlato, dopadlo by to veľmi zle.

Aký náročný bol vtedy boj s vlastnou hlavou?

Nemohol som ísť proti nej a utrhnúť sa ako Diniz či Tallent. Nerešpektoval by som svoje pocity a to by bola cesta do pekla. Spočiatku som boj o zlato vzdal a chcel som získať striebro. V závere sme boli štyria a potom nám Tallent ušiel. Vedeli sme, že jeden z nás nebude mať medailu. Nechcel som to byť ja.

V úmornom teple ste v závere zapli a dokráčali do cieľa ako víťaz. Kde ste vzali toľko síl?

Neverím na žiadne posielanie energie ani nič podobné. Vtedy som však niečo také pocítil. Nejakých 4–5 kilometrov pred cieľom prišla informácia, že Tallenta doťahujem. Znie to ako finiš, ale je to ešte 18 minút roboty. Počas nich sa dá necelých 30 sekúnd stiahnuť. Hovoril mi to aj môj kouč Maťo Spišiak a aj jeho predchodca Benčík. Na jeho radu – na striebro sa vykašli, ideš vyhrať – si dobre pamätám. Cítil som, že mám sily. Zmobilizoval som ich a zrýchlil som.

Predstihnutie Tallenta zostane v mysli až naveky?

Spýtajte sa ma, keď budem dôchodca (smiech). Bolo to krásne. Finiš s vlajkou na chrbte. Medailový ceremoniál. Zlato na krku, ktoré mi zavesila Danka Barteková. Slovenská hymna. Na to sa nezabúda. Hoci potom prišli ťažké týždne.

S najcennejšou medailou. Po návrate z Ria...
S najcennejšou medailou. Po návrate z Ria vítali slovenského chodca Matej Tótha aj dcérky Emma a Nina. Autor: SITA, Monika Zaková

Kvôli odchýlke v biologickom pase. Ako sa s odstupom času na kauzu pozeráte?

Naozaj s odstupom. Nechcem to riešiť ani sa k tomu vracať. Moja zatrpknutosť je preč. Prešlo ma to ešte počas prípadu. Je to súčasť môjho života a nezabudnem na ňu. Keď sa stane niečo zlé, snažíme sa vziať si z toho pozitíva. Mňa to posilnilo.

Bol návrat do súťažného kolotoča po ročnej pauze na ME v Berlíne 2018 vďaka tomu o niečo pikantnejší?

Užíval som si to. Nie ako starý harcovník, ale skôr ako nejaký nováčik. Pritom som vynechal iba rok. Urobil som však chybu, lebo som si pred pretekmi pripustil, že môžem byť prvým chodcom na svete, ktorý môže vyhrať MS, ME, olympiádu, Svetový aj Európsky pohár. Keby som to neurobil, nebol by som na 35. až 45. kilometri taký frustrovaný. Nakoniec to vyšlo na striebro. Cítil som sa ako víťaz – boja, ktorý poznačil mňa, kariéru, život. Uvedomil som si, že vtedy pred rokom som sa vracal z testov z Olomouca, ktoré ma nakoniec očistili. Doľahlo to na mňa a pustil som zo seba von všetky pocity ukrivdenosti. Naposledy. Urobil som čiaru a idem ďalej.

Až do Tokia 2020?

Áno. Taká je dohoda. Nejdem tam kvôli čiarke za piatu účasť. Neviem, ako sa budem cítiť. Uvedomujem si, že moja výkonnosť už bude na hrane. Vek nezastavíš. Meradlom úspechu sú medaily a víťazstvá. Pre mňa bude dôležitý návrat na olympiádu po tom všetkom. Chcem využiť celý môj potenciál, formu, skúsenosti i príbeh. A či to vyjde na medailu, sa uvidí o dva roky.

Matej Tóth

Narodil sa 10. februára 1983 v Nitre. Olympijskú premiéru si odkrútil ako 21-ročný v Aténach 2004. Po 26. mieste v Pekingu 2008 a 5. priečke o štyri roky v Londýne sa dočkal olympijského zlata v Riu 2016. Na konte má aj titul majstra sveta (2015), je dvojnásobným vicemajstrom Európy (2014, 2018) a víťazom Svetového i Európskeho pohára (2010 resp. 2011). Je ženatý, má dcéry Emmu (11) a Ninu (9).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Olympionik štvrťstoročia #Olympijské legendy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk