Foto: Reuters, KAI PFAFFENBACH
Finále len v rovine teórie
Pri trojskoku zapája atlét celý rad svalových partií. Trojskokan potrebuje byť rýchly a výbušný. Inak môže v jeho najsilnejšej zbrani – vynikajúcom odraze – zvlhnúť pušný prach a jeho snaha prekonať samého seba i nekompromisných súperov vyjde navnivoč.
Ak sa čo i len v jednej z týchto fáz nemôžete oprieť o silné brušné svalstvo, ťažko sa dopracujete k úspechu. Svoje o tom vie aj Tomáš Veszelka, hoci len sčasti. Trhlina v brušnom svale mu zabránila stopercentne sa pripraviť na jediný vrchol atletickej sezóny. Mrzieť ho to nemusí. V nedeľu si na kontinentálnom šampionáte v Berlíne vybojoval vo finále ôsme miesto.
„Tomu by som nikdy neuveril. Je to môj životný výsledok. Neveril som ani sám sebe. Ako-tak zaceliť takú obrovskú trhlinu a zmobilizovať sa do stavu, v ktorom by som mohol poriadne skákať, je malý zázrak. Nerozumiem, ako sa mi to podarilo, ôsme miesto je pre mňa neskutočné. Chvíľku mi potrvá, kým to všetko pochopím,“ krútil hlavou usmiaty Veszelka pri pondelňajšom návrate slovenskej reprezentácie z dejiska ME.
Výkonom 16,48 centimetra v prvej sérii spôsobil obrovskú radosť sebe aj trénerovi Radoslavovi Dubovskému. Dlhoročný kouč sestier Dany a Jany Velďákových veril, že jeho zverenec postúpi medzi najlepších. Hoci len v kútiku duše.
„Aj to sa počíta,“ zasmial sa Dubovský. „Za okolností, ktoré sa mu prihodili, bola účasť vo finále skôr v teoretických rovinách. Boli sme ako vo vratkej kolíske. Keď mu bolo lepšie, trénovali sme. Potom sa mu však zdravotný stav zhoršil a nešlo to. Nemohli sme poriadne makať ani súťažiť. Nemali sme na výber, museli sme všetko staviť na jednu kartu. Viac oddychovať a uspieť na majstrovstvách Európy. Bojovali sme a vyšlo to. Gratuloval som mu, veď je k čomu,“ doplnil.
Bojoval s pochybnosťami
Dubovský otvorene priznáva, že pri jeho zverencovi tentoraz stála aj šťastena. Do finále sa dostal z kvalifikácie posledným – dvanástym – najdlhším skokom, pričom Veszelkov najbližší súper skočil len o šesť centimetrov menej. Hviezdy mu boli naklonené aj vo finále. Posledný prešiel sitom do užšieho osemčlenného finále.
„Iste, treba mať aj šťastie – a to Tomášovi nechýbalo. Odviedol si svoj štandard a s odretými ušami postúpil do najlepšej dvanástky. V nej začal solídne. Od začiatku bol pokojný a nakoplo ho to. Potreboval lepší rozbeh, členok mu pekne vystreľoval. Keď vám však chýba rýchlosť či sila v rozbehu, dobrý odraz ich nenahradí. Boľavé brucho mu viac nedovolilo,“ hodnotil Dubovský.
Podľa Veszelku mu neboli najväčšími súpermi konkurenti či bolesť brucha. Najtuhší boj zvádzal sám so sebou a s vlastnou hlavou. Pred i počas pretekov.
„To je ešte horšie ako ten problém v bruchu. Snažil som sa hoo nevnímať, ale trochu sa mi do hlavy vkrádali pochybnosti. Navyše, keď sa bolesť sem-tam ozvala, pripomenula mi, že nie som stopercentný. V hlave som trpel, lebo som do sezóny vstúpil parádne. Potom mi vybrali hematóm z päty. Znova som sa vrátil a prišlo zasa zranenie brucha. Po tom všetkom som mal v Berlíne úplne iné ambície. Som rád, že to takto dopadlo,“ bilancuje Veszelka.
Dvadsaťtriročný rodák z Lučenca mal radosť, že mu po prvýkrát vyšla sezóna v párnom roku. Pred jej blížiacim sa koncom má smelý cieľ.
„Neviem, či sa mi to podarí, ale chcel by som ešte tento rok atakovať 17-metrovú hranicu. Uvidíme, ako na tom budem. Zatiaľ sa cítim dobre, aj keď som trochu dobitý. Chuť mi nechýba. A keby to náhodou nevyšlo, mám cieľ na ďalšiu sezónu,“ uzatvára.
„Zranenie ho mohlo pribrzdiť, ale nie zastaviť. Bol som tým, ktorý ho po zranení presviedčal, že na to má. On mal skôr pochmúrne myšlienky. Je mladý a ak mu vydrží zdravie, čaká ho dlhá a úspešná kariéra,“ tuší Dubovský.