Doslova. Po dvoch neplatných pokusoch – prvý prekonal 70-metrovú hranicu znamenajúcu priamy postup, ale letel mimo výseče – a poslednom s hodnotou 66,37 m, prehrala bol so súperkami v kladive i dojatím. „Pri prvom pokuse som kladivo podržala o niekoľko stotín sekundy dlhšie, ako by som mala. Keby som ho pustila skôr, možno by zaletelo o dva metre menej, ale s veľkou pravdepodobnosťou by to stačilo,“ hovorila so slzami v očiach po celkovom 18. mieste.
Mali ste po vašej časti kvalifikácií aspoň malú nádej?
Nie, žiadnu.
Prečo?
Druhá skupina mala omnoho vyššiu kvalitu. Neverila som, že by som s takým výkonom mohla postúpiť. Akýkoľvek optimista musí vedieť, že je to na postup do finále veľmi málo.
Za ktorým pokusom vám bolo najviac ľúto?
Jednoznačne za prvým. Rozcvička pred súťažou prebehla dobre. Bola som v pohode. Chcela som prvý pokus podržať v ruke čo najdlhšie. Bolo to o niekoľko stotín sekundy viac, ako by som mala. Bol to malý detail, ktorý kladivo, žiaľ, poslal mimo výseče. Keby som ho pustila skôr, možno by zaletelo o dva metre menej a to by s veľkou pravdepodobnosťou stačilo. Škoda.
Čo sa vám po prvom pokuse premietalo v hlave?
Hovorila som si, že forma tam je. Za posledné týždne som 70-metrovú hranicu nehodila, takže som si hovorila, že to nie je také zlé. Musím však priznať, že ma to trochu aj rozhodilo. Preto som sa v druhom pokuse snažila hod viac kontrolovať. Bolo to však na úkor správneho rytmu a podľa toho to aj dopadlo. Začala som panikáriť a v treťom hode som to zbabrala.
Po prešliapnutom druhom pokuse sa konečne meralo. Išli ste v treťom na istotu?
Práveže som išla do úplného rizika. Chcela som sa viac uvoľniť a neísť do toho tak strnulo a kontrolovane ako v druhom pokuse. Hovorila som si, že mám formu, a tak sa nesústredím príliš na techniku a len to tam hodím najlepšie, ako viem. Prepálila som to a bolo to málo.
Keď kladivo doletelo na métu 66,37, čo ste si pomysleli?
Ja som to číslo ani nevidela. Nepozerala som sa na tabuľu, lebo som vedela, že je to málo. Hovorila som si, že to snáď ani nie je pravda…
Spomínali ste, že vám nechýbala forma. Aký je to pocit mať ju, hodiť pokus, ktorý by znamenal automatický postup a potom sa dvakrát netrafiť do techniky?
No… ešte sa vám tu rozplačem… (vzdialila sa). Je to strašný pocit, lebo viete, že tých príležitostí už nebudem mať veľa príležitostí. (so slzami v očiach)
Kameraman na štadióne si vás viackrát vybral, zrejme si vás pamätá z majstrovstiev sveta spred deviatich rokov. Vnímali ste ho?
Po pravde ani nie. Zaregistrovala som ho až vtedy, keď som si zapínala vlasy. Je mi ľúto, že to nerobil kvôli tomu, že by som hodila najviac.
Sledovali ste druhú kvalifikačnú skupinu?
Po porade s trénerom sme sa dohodli, že pôjdem rovno na izbu.
Stratili ste vieru v postup?
Bolo nereálne, aby sa to podarilo. V druhej skupine bolo až sedem dievčat, ktoré hodili v tejto sezóne za 71 metrov. Zachránil by ma iba zázrak alebo hurikán s búrkou, ktorý by sa prehnal popri štadióne. (smiech) To by ma potešilo, ale nestalo sa.
Myslíte si, že vám odobral silu aj nepríjemný incident, kedy ste sa priotrávili hubami?
To si nemyslím. Cítila som sa dobre, len som to pobabrala.