Krátko pred jedenástou hodinou sa hlúčik fanúšikov presúval popri berlínskej zoologickej záhrade na novovybudovanú tribúnu v širšom centre mesta.
V huriavku fínštiny či španielčiny započuť jasný hvizd. Za bariérou stojí slovenský chodec Matej Tóth a máva.
„Á, konečne slovenské farby,“ usmeje sa a podáva ruku. Ideálna príležitosť opýtať sa ho, ako sa bude cítiť na svojom štvrtom medailovom ceremoniáli na vrcholnom podujatí.
Niet čo ľutovať
Všetkých krajanov dlhým vyčkávaním a útočením až v závere stresujete. Robíte to zámerne? – pýtame sa. „Robím len to, čo telo dovolí. Vždy sa ho snažím počúvnuť na slovo, veď vek sa nedá zastaviť,“ usmeje sa 35-ročný Tóth.
O niekoľko minút sa po striebre z majstrovstiev Európy v Zürichu 2014, zlate z majstrovstiev sveta v Pekingu 2015 i najcennejšom víťazstve pred dvomi rokmi na olympijských hrách v Riu de Janeiro postavil opäť na stupne víťazov. Tentoraz bol pre neho rezervovaný druhý najvyšší stupienok.
Pri otázke, či ho nemrzí, že si spolu s početnou slovenskou skupinou nezaspieva slová hymny, znovu použije ochrannú známku svojho správania. Široký úsmev od ucha k uchu.
„Vôbec nie. Platí to, čo som povedal po pretekoch. Striebro je pre mňa ako zlato. A Marian (Zakalnickyj, ukrajinský víťaz pretekov, pozn.) bol jednoducho najlepší. Niet čo ľutovať,“ pritakáva.
Motiváciou sú ľudia, nie striebro
Po dychovkovom otvorení ceremoniálu a pomalom nástupe na pódium prebrala taktovku asi stovka slovenských divákov. Ich hlasité skandovanie Maťo, Maťo! robilo problémy aj hlásateľovi s mikrofónom. Pomedzi obrovskú radosť z ďalšieho cenného kovu oznamoval, kto sa stal strieborným medailistom v chôdzi na 50 kilometrov.
Keď sa mu to horko-ťažko podarilo a Tóthovi sa na hrudi zaligotal strieborný odlesk jagavej odmeny za neuveriteľnú, takmer štvorhodinovú drinu, jasot fanúšikov spod Tatier sa ešte znásobil. Natoľko, že si ho ostatní prísediaci na tribúne natáčali na telefóny.
„Podpora a ľudia, to je to najcennejšie čo mám. Ťažko sa mi v pomaly vrcholiacej kariére hovorí o tom, čo bude. Ale ak niečo má prísť, tak práve kvôli nim. Ľudia sú správna motivácia a nie striebro,“ ďakoval za podporu Tóth.
Urobil to nielen slovami, ale aj skutkami. Dlhé minúty sa so svojimi obdivovateľmi fotil, rozprával a pýšil medailou. Hoci podľa vlastných slov od ranných pretekov bol na izbe asi pol minúty, nebolo na ňom badať únavu.
Obdivuhodný návrat veľkého bojovníka
Znova oklamal telom. Rovnako ako Bielorusa Dziubina a Nóra Haukenesa v záverečných kilometroch. Mysleli si, že jeden z najstarších súťažiacich v štartovom poli už do boja o medaily nezasiahne. Už vedia, ako veľmi sa zmýlili. Podobne ako Austrálčan Tallent v Riu.
„Ukázal, že je to veľký bojovník. Zo štvrtého miesta sa postupne prepracoval na druhé. Je to fantastický úspech. To, že sa vrátil do vrcholovej atletiky po tom všetkom, je obdivuhodné,“ pripomenul Tóthovu minuloročnú úspešnú obhajobu odchýlky v biologickom pase jeho chodecký predchodca, švagor, priateľ i šéf Peter Korčok.
„Je to ten Maťo, ktorý sa vrátil do svetovej špičky v takej forme, akú sme očakávali,“ pridal sa šéftréner Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Tréner Matej Spišiak pozná svojho hviezdneho zverenca ako vlastnú dlaň. Keď si v berlínskom pekle vypýtal gél o kolo skôr, vedel čo nastane. Tóth sa rozhodol pre drvivý finiš.
„Po tom roku, čo mal za sebou, mám obrovskú radosť. Prial som mu, aby sa vrátil vo veľkom štýle. A že je druhý? Pre mňa je víťazom. Veď zdolal všetky svoje problémy,“ sťahovalo hrdlo tvrdému chlapovi.
Zdolať ho je lákadlo
Skalp jeho zverenca má pre ostatných chodcov punc výnimočnosti. Veď zdolať olympijského šampióna, víťaza MS i dvojnásobného vicemajstra Európy – to je pre všetkých Tóthových súperov motivácia navyše.
„Maťo je stále lákadlom pre ostatných. Má to z roka na rok ťažšie a ťažšie. Všetci na neho poľujú, podobne ako na Peťa Sagana. Nemôžu vyhrávať stále. Maťova rekapitulácia úspechov v ostatných štyroch rokoch je fantastická. Bodaj by sme mali viac takýchto športovcov,“ zaželal si Spišiak.
Obaja Matejovia nezávisle od seba znova potvrdili, že to plánujú potiahnuť až do olympiády 2020 v Tokiu. Skvelá správa.
Veď možno sa aj v japonskej metropole bude na Tóthovej hrdi ligovať medaila. A v Spišiakovom hrdle si zasa nájde miesto ďalšia hrča dojatia…