Hoci sa chodci na päťdesiat kilometrov nemali kam pred žeravým slnkom skryť, nepodľahli mu. V neľudských podmienkach v Berlíne vynikol aj Matej Tóth (35).
Do záverečnej fázy pretekov vstupoval zo štvrtej piečky s mankom takmer dvadsiatich sekúnd na stupne víťazov. Vďaka veľkej bojovnosti i obrovským skúsenostiam začal štyri kilometre pred cieľom sťahovať náskok súperov. Po fantastickom finiši sa stal po druhý raz vicemajstrom Európy. Na kontinentálnom šampiónate v nemeckej metropole nestačil len na Ukrajinca Mariana Zakalnického.
„O medaile som vôbec neuvažoval. Tieto preteky neboli dnes o premýšľaní. Ani o medailách či čase. Išlo len o to, aby som vydržal a šiel čo najďalej,“ hovoril slovenským médiám olympijský šampión.
Prevláda úspech z medaily, alebo sklamanie, že nemá zlatý lesk?
Prežívam rovnaké emócie ako pri zlate pred dvomi rokmi v Riu.
Kedy boli najsilnejšie?
Pred pretekmi som síce tvrdil, že emócie trochu opadli a už ma výsledok až tak nezaujíma. Lenže potom to so mnou zalomcovalo a zabral som.
Kedy prišiel zlom?
Na štyridsiatom kilometri som si povedal, že ma nezaujíma umiestnenie, lebo to bol veľmi tuhý boj o život. Na 46. kilometri však prišla veľká vlna eufórie. Dostal som úžasnú energiu. Každá bunka v mojom tele chcela na trati nechať všetko. To sa mi podarilo. Bola to neskutočne silná emócia. Striebro má pre mňa cenu zlata.
Ako vám chutila päťdesiatka na vrcholnom podujatí po dvoch rokoch?
Bola extrémne náročná. To, čo nám organizátori pripravili, je totálny extrém. Bolo to ťažšie ako v Riu. Navyše, boli tam aj kiksy na občerstvovačkách…
Aké?
Voda bola horúca, špongie úplne suché. Priznávam, stálo ma to aj trochu nervov, keď som ich upozorňoval na tieto problémy. Keď to človeku nejde podľa predstáv, reaguje rôzne. Stále som išiel na tej istej hrane mojich možností, presne ako v Riu. Tam to vypálilo na zlato, tu na striebro. Viac som si nemohol dovoliť. O to náročnejšie to bolo. Vidieť to aj na čase. Išiel som s takou intenzitou ako predtým, ale bol som v cieli o desať minút neskôr.
V istom momente ste boli na štvrtej priečke a strácali ste 17 sekúnd. Čo sa stalo?
V podstate nič. Prehrieval som sa, ale snažil som sa držať súperov relatívne na dosah a vo vyrovnanom tempe. Chalani začali nastupovať a možno tú eufóriu chytili príliš skoro. Na základe mojich skúseností som si uvedomil, že sa v takomto teple nemôžem začať biť o medailu už na 35. kilometri. Povedal som si, že ak chcem ísť na medailu, musím ísť len toľko, koľko ma telo pustí.
Verili ste vtedy, že z toho nakoniec bude medaila?
Ani som nad tým neuvažoval. Tieto preteky neboli o uvažovaní. Ani o medailách či čase. Išlo len o to, aby som vydržal a šiel čo najďalej. Bol to boj o prežitie.
Prekvapil vás Ukrajinec Zakalnický?
Áno, tým, že ostro nastúpil a vydržal to. Potvrdilo sa to, čo som hovoril pred štartom – že nastupuje dravá mladá generácia. On, Nór Haukenes a ďalší sú výborní.
Na trati vás povzbudzovala početná skupina slovenských fanúšikov. Vnímali ste ich?
To bolo pre mňa to najcennejšie, čo som na šampionáte zažil. Niečo úžasné. To, čo vytvorili, je pre mňa nezabudnuteľné. Vycítili, kedy ich najviac potrebujem a hnali ma dopredu. Bez nich by som nebol vicemajstrom Európy.
Hypotetická otázka: keby sa išlo ešte päť kilometrov, zdolali by ste vďaka skvelému záveru Zakalnického?
Neviem, či by som to prežil… Som v cieli a to je podstatné. Vôbec ma nemrzí, že som nevyhral. Nechal som na trati všetko a to je najdôležitejšie.
Boli to najnáročnejšie preteky?
Taký vyčerpaný som v cieli ešte nebol, takže určite áno. Podmienky boli extrémne náročné.
Ako vysoko radíte túto medailu?
Pár minút po finiši je pre mňa najcennejšia. Dnes však už mám triezvejšie myslenie. V konečnom dôsledku je to pre mňa tretia najcenejšia medaila – po zlate na olympiáde v Riu a majstrovstvách sveta v Pekingu.
Nakopne vás toto striebro do ďalšej práce smerom k olympijským hrám v Tokiu 2020?
Netrúfam si to odhadnúť. Moja kariéra je už niekoľko hodín nad plán…(úsmev). Ak ma má niečo motivovať, tak sú to ľudia, ktorí ma zo Slovenska prišli povzbudiť až sem. Lepšiu motiváciu potiahnuť do Tokia mať nemôžem.
Z toho vyplýva, že to bola vaša rozlúčka s majstrovstvami Európy, je to tak?
Nikdy nehovor nikdy, zvykne sa vravieť. Som si však viac ako stopercentne istý.