Ponáhľala sa na autobus
Pri premiére na vrcholnom podujatí dosiahla deviate miesto v behu na 400 metrov na halových majstrovstvách sveta v Birminghame. Nič z toho však nemuselo byť.
„Atletike sa venujem desať rokov, od začiatku ma trénuje Rastislav Miško. Hneď na začiatku našej spolupráce som sa vážne zranila na dlhý čas a naša príprava bola obmedzená. Niekoľko rokov som mohla trénovať len štvorstovku. Až keď som sa dala stopercentne do poriadku, mohla som robiť šprintérske tréningy. Z podpriemernej štvorstovkárky som sa zmenila na lepšiu šprintérku a teraz sa znovu mením na ešte lepšiu štvorstovkárku. Nuž, prešla som si viacerými fázami,“ hovorí s typickým smiechom.
Vo februári 2008 vždy dobre naladenej Košičanke do smiechu nebolo. Ponáhľala sa na autobus. Keď preskakovala ľad, dopadla na jeho koniec. Nohy na klzkom povrchu stratili stabilitu a Bezeková tvrdo dopadla na chrbát a zadok.
„Pichlo ma v panve. Nesmierne to bolelo. Mala som však 15 rokov, nepripisovala som tomu dôležitosť. Neuvedomila som si, že to môže byť vážne. Ďalej som trénovala, ale na najbližších pretekoch sa kosť naštiepila o 1,5 centimetra. Diagnóza znela: zlomená panvová kosť,“ hovorí o jednej z najťažších životných chvíľ.
Rozvoj nesporného atletického talentu sa na štyri roky obmedzil iba na ľahšie bežecké tréningy.
„Síce som nemusela ísť na operáciu, nakoľko sa kosť ďalej neštiepila a nemala som ani ortézu, i tak som nemohla pol roka poriadne trénovať. Stále ma to bolelo. Keď som po roku začala aspoň klusať, stále ma pichalo až do slabín. Bolo to veľmi nepríjemné. Neuvažovala som o tom, že by mi to mohlo ukončiť kariéru. Bola som mladá. Skôr ma trápilo, že som sa domov nemohla vrátiť s dobrým pocitom po kvalitnom tréningu,“ vysvetľuje.
Po 3–4 rokoch trápenia zabehla 400 metrov za 60 sekúnd. „Rýchlejšie to nešlo,“ priznáva. Pre porovnanie: v Birminghame bola časom 53,05 sekundy šiestou najlepšou Európankou v 33-člennom štartovom poli.
Foto: SITA, Brano Bibel
Kouč Miško mal po komplikovanom zranení obavy. Nechcel prílišnou záťažou svojej zverenke ešte viac ublížiť. Postupne z neho strach opadol. Bezeková časom mohla napríklad absolvovať silovú prípravu. Tá jej pomohla výrazne sa zlepšiť. Čo sa ešte vďaka zlomenine panvy naučila?
„Že nemám behať na autobus,“ vybuchne od smiechu. Po chvíli už pokračuje s plnou vážnosťou. „Keď ma niečo bolí, dávam si na seba väčší pozor. Pomohlo mi to aj v tom, že som nedosiahla najlepšie výkony už ako mládežníčka. Moje telo si dlhšie a postupne zvykalo na záťaž. Až teraz začínam ukazovať, čo vo mne skutočne je,“ zamýšľa sa.
Sníva o medaile i olympiáde
Po desiatich rokoch študentka strojárstva na Technickej univerzite v Košiciach napĺňa svoj potenciál. Na niekoľko dní vzala Ivete Putalovej slovenský rekord v behu na 400 metrov. V Birminghame prekvapila. Seba, trénera, blízkych i verejnosť. Za jej nečakanými úspechmi je aj zmena v rebríčku priorít.
„Školu po častiach odkladám tak, aby som všetko stíhala. Povedala som si, že v dráhe som doteraz nedosiahla to, čo som si želala. Bola som presvedčená o tom, že mám na viac. Zlom v prioritách prišiel vlani. Nedostala som sa na majstrovstvá sveta do Londýna. Hovorila som si: Už máš vek na to, aby si podávala lepšie výkony. Nebola som so sebou spokojná. Povedala som si, že musím atletiku dať na prvé miesto. Teraz, alebo nikdy. Pokiaľ sa v 25–26 rokoch nepresadím, už na to neskôr nebude priestor,“ hovorí Bezeková, ktorú v júni čakajú bakalárske štátnice.
Dvadsaťpäťročná atlétka zmenila v príprave na halovú sezónu 2018 niekoľko vecí. V predošlých ročníkoch absolvovala beh na 400 metrov len ako doplnkovú disciplínu. Po spoločnej konzultácii s trénerom sa na jeseň 2017 rozhodli. Šprinty na 100 a 200 metrov pôjdu do úzadia a začnú sa naplno venovať štvorstovke.
Foto: SITA, Marko Erd
„S trénerom sme sa zhodli, že je čas. Bola som na 400 m pripravená hlavou aj telom. Je to disciplína, ktorá vie zabolieť. Obzvlášť, keď nie ste na ňu dostatočne pripravený. Povedali sme si však, že ak sa chcem posúvať, musím zmeniť disciplínu. V šprintoch som nedosiahla také výsledky, aké by som chcela. Uvedomila som si, že štvorstovka je cesta. V európskom aj svetovom meradle,“ ozrejmuje Bezeková.
Na šprinty však nezanevrie. Bude ich trénovať, aby rozvíjala rýchlostnú vytrvalosť, z ktorej môže ťažiť na štvorstovke. Podľa nej by nebolo múdre nechať dvojstovku či stovku len tak.
„Rýchlosť je základ. Mám ešte veľké rezervy. Napríklad v tom, že sa bojím rozbehnúť štvorstovku rýchlejšie. Obávam sa toho, že po 300 metroch mi dôjdu sily a už to nebudem vedieť utiahnuť. Keď však budem viac trénovať, naberiem viac sebadôvery a pôjdem rýchlym tempom už od začiatku,“ prezráda recept na zlepšenie.
Výkon v Arene Birmingham jej dodal veľa sebavedomia. Dosiahla niečo, čo sa jej v predošlých šprintérskych disciplínach nikdy nepodarilo. So semifinále na HMS sa nechce uspokojiť. Chce sa dostať medzi najlepšie. A nielen to. Rada by si splnila ďalšie sny. Finálový, medailový, olympijský.
„Birmingham mi ukázal, že sme s trénerom urobili dobrý krok. Na augustových ME v Berlíne sa môžem dostať do finále a dosiahnuť na 400 m môj najväčší úspech. Nebude to jednoduché. Z času na HMS potrebujem skresať nejaké desatiny. Motivácia do ďalšej práce mi nechýba. Veď snívam o tom, že sa raz predstavím na olympiáde či o cennom kove z vrcholného podujatia,“ premýšľa o budúcnosti Bezeková.
To sú smelé plány…
„Ja viem. Ak však človek poctivo pracuje, môže dosiahnuť čokoľvek i splniť si sny,“ kontruje.
Jedno veľké želanie si Bezeková splnila v Birminghame. Podarí sa jej naplniť aj ďalšie?