Marián Šurda (65) sa v januári takmer po dvojročnej prestávke opäť posadil na riaditeľskú stoličku podniku, ktorý tento rok oslavuje polstoročnicu existencie.
Vo funkcii ste prežili pätnástich ministrov pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Čím ste si zaslúžili dôveru ministrov, ktorí patrili do rôzneho spektra politického života?
Na to sa mi ťažko odpovedá. Samozrejme, s niektorými som vychádzal lepšie, mal som ich plnú dôveru, oceňovali moju prácu, ale našli sa aj takí, ktorí si ku koňom a k dostihom neutvorili žiaden vzťah. A boli aj takí, ktorých inšpirovali najmä pozemky… V súvislosti s mojou prácou som pochodil aj kus sveta, myslím, že mám prehľad i nadhľad a aj na veci u nás sa pozerám európskou optikou.
Aké úlohy plní Závodisko, štátny podnik?
Organizuje dostihy, zabezpečuje výkonnostné skúšky koní a kontrolu ich úžitkovosti. Zastrešuje ich zákon o šľachtení a plemenitbe hospodárskych zvierat, aj preto patrí Závodisko pod kuratelu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Dostihy majú aj určitý ekologický rozmer a tiež spoločenský význam.
V čom?
Často hovoríme o harmónii jazdca a koňa, snúbia v sebe krásu, ušľachtilosť, emócie. Odohrávajú sa v príťažlivej prírodnej scenérii. V Bratislave-Starom háji obhospodarujeme nádherný, skoro 29-hektárový areál, čo je unikát aj v Európe. Je to stále kus starej Petržalky, Závodisko vzniklo ešte v roku 1974. Okolo vyrastalo sídlisko, ale aj po polstoročí tento prírodný priestor zostal. V zahraničí sú podobné dostihové dráhy zastavané. Hovorí sa, že ich najväčší nepriateľ sú developeri. Príkladov by sme našli dosť.
Čítajte viac Legendárny Josef Váňa: Železník bol malý lump, ale povozil ma ako na rakete. Dodnes chodím k jeho hrobu
Ako hodnotíte športový význam dostihov na Slovensku?
Zaužívalo sa spojenie dostihový šport, môžeme pri ňom zostať, ale v skutočnosti o šport nejde. Dostihy nepatria nikde pod športovú strechu, do žiadnej športovej asociácie, nemajú svoje majstrovstvá sveta, ani nie sú v programe olympijských hier. U nás, ale aj v okolitých krajinách dostihy ako výkonnostné skúšky koní existujú len vďaka dlhodobej podpore agrorezortu. Keby ich štát negarantoval, už je dávno po nich, lebo v našich podmienkach sa ekonomicky neuživia, nedokážu si na seba zarobiť.
Ale v zahraničí sú lukratívnou záležitosťou…
Zďaleka nie všade. Azda s výnimkou Francúzska, Britských ostrovov, možno Škandinávie majú finančné problémy. Vo svete sa debatuje o tom, do akej miery možno pre niektorých konzervatívne odvetvie zatraktívniť. Najmä pre mladú generáciu.
Kde sú dostihy najpríťažlivejšie a najpopulárnejšie?
V Európe vo Francúzsku a v Anglicku. V tesnom závese za nimi je Írsko, ale to je malá krajina. Disponuje skvelou chovateľskou základňou, ktorú podporuje štát najmä cez rôzne bonusy a daňové úľavy chovateľom. Írskou pýchou je slávny žrebčín Coolmore, ktorého hodnota sa odhaduje na štyri miliardy eur. Vlastní niekoľko sto kobýl a aktuálne vyše štyridsať plemenníkov. Áno, tam je to veľký biznis, ale len pre určitú vrstvu ľudí. Neváhajú platiť za kone milióny. Ale vôbec najbohatší majiteľ pochádza zo Spojených arabských emirátov.
Kto ním je?
Šejk Mohammed bin Rašín Al-Maktúm, ministerský predseda krajiny. Zohral nezmazateľnú úlohu v chove dostihoch plnokrvníkov. Vlastní impérium, jeho stajňa Godolphin je kultovou značkou. Má v tréningu okolo tisíc koní. Postavil a kúpil žrebčíny na celom svete, v Amerike, v Austrálii, v Anglicku… Dovolil si vybudovať v Dubaji supermoderný hipodróm Meydan za viac ako miliardu dolárov. Jeho súčasťou je luxusný hotel, komplexné zázemie, hlavná tribúna dlhá 1,6 kilometra. Existuje šanca na návratnosť tejto investície? Odpoveď je jasná: nikdy v živote.
Čítajte viac Padol na kolená a plakal. Bezdomovec stavil päť dolárov na dostihy. Čo urobí s veľkou výhrou?
Silnú pozíciu v dostihovom biznise majú aj ázijské krajiny…
Dopredu ich posúvajú rozprávkové stávkové obraty. V Japonsku pretipujú ročne neuveriteľný balík jenov, v prepočte 27 miliárd eur. Z toho 98 percent mimo závodísk. Podobne v Hongkongu, tam je obrat 16 miliárd eur. To je fabrika na peniaze. Dostihy sú vďaka tomu rentabilné ako nikde inde na svete. Tam sa oplatí majiteľovi kúpiť koňa, lebo je pravdepodobné, že nebude stratový. Výhrami si na seba zarobí. V Európe to funguje inak. Platí, že na ročnú réžiu majiteľovi z výhier zarobí tretinu, zostávajúce dve si musí hradiť.
Veľa ľudí v Japonsku vlastní kone?
To je zvláštna situácia. Tam si môže dovoliť dostihového koňa skoro každý fanúšik. Existujú takzvané syndikáty či dostihové kluby. Koňa si kupujú skupiny ľudí. Patrí tridsiatim, päťdesiatim i viacerým spolumajiteľom. Aj v tom sa prejavuje typická japonská súdržnosť. Všetci sa tešia z jeho výsledkov, aj keď každému patrí len jeden podiel, ktorý si kúpil povedzme za tisíc dolárov. Absolútnym hegemónom je dynastia Jošida, s exkluzívnymi žrebčínmi na ostrove Hokkaido. Keby kone nepredávala, respektíve neprenajímala, tak by dostihy neboli natoľko zaujímavé. Ich dominancia je aj tak neuveriteľná.
Aká je prax?
Predajú koňa napríklad za 300-tisíc dolárov kúpi si ho aj 100 Japoncov, každý investuje tritisíc. Potom sa stretávajú, chodia na dostihy, oslavujú spolu jeho úspechy, bavia sa. Na top mítingy chodí bežne niekoľko desaťtisíc divákov. Tento japonský príklad je úžasný, umožňuje aj bežným ľuďom, aby sa zapájali do dostihových aktivít.
Je populárne, aby koňa vlastnili aj známi ľudia z rôznych oblastí, napríklad bývalý tréner Manchestru United sir Alex Ferguson…
Sir Ferguson je kamarát s majiteľmi žrebčína Coolmore v Írsku, ktorý som už spomenul. Tí majú veľa špičkových koní a on má k dostihom blízko. Angličania žijú futbalom, ragby a dostihmi. To sú ich priority. Pár dostihových koní vlastní aj Antoine Griezmann, známy francúzsky futbalista. Kone si môžu dovoliť najmä boháči, ktorí nie sú závislí od toho, či je ich miláčik úspešný, či vyhrá, či zarobí.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Je to aj imidžová záležitosť?
Samozrejme. Milionár príde do Paríža či Ascotu na dostihy, páči sa mu kolorit, je tam početná návšteva, všade okolo kamery. Zavíta do padoku, po boku s priateľkou alebo manželkou, všetko je naškrobené… Vlastnenie dobrého koňa prináša spoločenský honor. Každý z nich si po triumfe užíva ovácie, tlieskajú mu desaťtisíce ľudí, robia s ním rozhovory, je stredobodom pozornosti, čo pre neho znamená povestných dvadsať minút slávy.
Chodia títo ľudia aj na aukcie a kupujú kone?
Na to väčšine slúžia agenti, ktorí majú prehľad, sledujú pôvody koní, vedia všetko potrebné a z kúpy a predaja majú provízie, štandardne od päť do desať percent. V Keenelande v štáte Kentucky som zažil kurióznu situáciu. Sledoval som chlapíka, ktorý sedel tri metre odo mňa, vyzeral ako bezdomovec, čudoval som sa, ako sa tam dostal. A vydražil koňa za dva milióny dolárov. Bol to majiteľ, ktorý zjavne neprikladal význam tomu, ako je oblečený. Mimochodom, v Keenelande som sa zúčastnil na Breeders Cupe, čo je najprestížnejší dostihový festival sveta. Vo dvoch dňoch v 14 dostihoch bolo v turfovom mešci rekordných 31 miliónov dolárov. USA patrí v dostihoch a v chove prvá pozícia na svete.
Ktorý mladý kôň bol najdrahším na svete?
Anglický plnokrvník Seattle Dancer, v roku 1985 stál na aukcii v Keenelande 13,1 milióna dolárov. Kúpil ho britský magnát Robert Sangster. Ale nič svetoborné nedosiahol. Ani na dráhe a ani v chove.
Prečo bol taký drahý?
Mal fenomenálny pôvod. Zavše je to aj vec márnomyseľnosti a prestíže. A súperenia bohatých ľudí planéty, ktorí sa tomuto biznisu venujú.
Čítajte viac Hynúceho koňa sledujú milióny Čechov, je to daň za popularitu. Avšak slávna priekopa už nemá kam ustúpiť
Vráťme sa domov. Čo Slovensko a dostihy?
Kopírujú ekonomickú realitu. Za kvalitného dostihového koňa musí majiteľ aj v našom regióne zaplatiť niekoľko desaťtisíc eur. To sú bežné ceny na aukciách v zahraničí a je na to vždy dôvod, prečo za neho pýtajú také peniaze. To si u nás málokto môže dovoliť. Je to ako vo futbale. Aj u nás hrajú cudzinci, ale sú z nižších cenových pásiem.
Aký pôvod majú kone, ktoré vlastnia slovenskí majitelia?
Anglický, írsky, francúzsky, nemecký. Tam sa kone narodia a potom predávajú na aukciách. V našich podmienkach si majitelia kúpia koňa za päť- až pätnásťtisíc eur. Nemôžu ho mať doma, musia ho dať do opatery profesionálnemu trénerovi, ktorý s ním robí výcvik, nastaví mu špeciálne kŕmenie, zabezpečí optimálnu výživu, tréning, veterinárnu starostlivosť… Stáva sa, že niekto kúpi koňa za stotisíc a ten sklame. Je to trochu lotéria. Keby to tak nebolo, tak by najbohatší ľudia mali vždy najlepšie kone. Ale tak to nefunguje. Príklad by sme našli aj u nás.
O akého tátoša išlo?
Dunajskostredský podnikateľ Zoltán Mikóczy kúpil na dražbe v anglickom Newmarkete koňa, ktorý sa volal Overdose. Nik ho nechcel, jeho majiteľ ho ponúkal známym, napokon si ho Mikóczy zobral za tritisíc eur. A stal sa z neho jeden z najlepších šprintérov v Európe. Vyhral veľa skvelých dostihov, v Ríme, v Baden-Badene, Hamburgu… Ten do nášho regiónu nepatril, ocitol sa v ňom omylom. Keď bol dvojročný, všetko vyhrával s jasnou rezervou. Vedeli sme, že má výnimočné kvality. Majiteľ ho mohol neskôr predať za milión eur.
Predal ho?
Presviedčal som ho. Ale neúspešne. Urobil obrovskú chybu. Neskôr Overdosa kvárili zdravotné problémy, pred deviatimi rokmi uhynul v nemeckom žrebčíne Lindenhof, už ako plemenník, na koliku.
Aké sú dôvody, ktoré tlačia ceny koní do takých výšok?
Je to bežný trhový mechanizmus. Musí byť o neho záujem, páči sa viacerým majiteľom. Mal by mať bezchybný zovňajšok, veľmi dobrý pôvod – pedigree. Do úvahy sa berú dostihové výsledky jeho matky či súrodencov. Čím je viac záujemcov, tým viac jeho cena rastie. A úlohu zohrávajú aj emócie, ktoré k aukciám patria ako soľ k polievke.
Čítajte viac Pred Taxisom vybočil a nastala hrôza, Váňa reagoval na smrť koňa jasne. Ako je na tom džokej, ktorého oživovali?
Aj bratislavské dostihové dni mávali v minulosti slušnú úroveň, prichádzali na ne aj niektorí slávni džokeji…
Veľmi dobré obdobie sme prežívali na prelome milénií. Vtedy aj naše kone dokázali vyhrávať. Aj v zahraničí. Miroslav Piskla zo Záhoria vlastnil Ryana, ktorý zarobil dovedna 312-tisíc eur. To je i na dnešné pomery priam neuveriteľné. V posledných rokoch bol našou pýchou hnedák Opasan zo stajne Bormann od kouča Jozefa Chodúra. Zvíťazil v top dostihoch vo francúzskom Vichy, majiteľovi vybojoval už 153-tisíc eur. Na aukcii v Newmarkete sa na Slovensko sťahoval za 6 500 eur. Na dostihové vrcholy v Starom háji zavítalo aj viac ako päťtisíc divákov. Po futbale a hokeji sú dostihy najnavštevovanejším športovým podujatím v Bratislave, s priemerom 2 500 ľudí.
Na koho si zo svetovej špičky najradšej spomínate?
Privítali sme Lestera Piggotta, legendárneho džokeja, najúspešnejšieho v 20. storočí. To akoby k nám zavítal Lionel Messi či Luciano Pavarotti. Alebo spomeniem Franca Dettoriho, to bol v roku 2002 takisto dostihový skvost. Keď prišiel Piggott na prvé Slovenské derby v roku 1993, tak sa v areáli tiesnilo skoro desaťtisíc ľudí, mnohí to označovali za športovú udalosť roka. Vyhral tri dostihy, vrátane derby. Dva razy sme hostili i Dicka Francisa, ktorý bol vo svete známy ako výnimočný autor detektívok, najmä z dostihového prostredia.
Po Veľkej noci sa začína 6. apríla nová dostihová sezóna – v znamení 50-ročného jubilea. Ktoré podujatia budú jej vrcholom?
Dva najväčšie mítingy: 2. júna 45. edícia Turf Gala a 14. júla Slovenské derby. Turfu Gala chceme prinavrátiť medzinárodné renomé, ktoré v posledných rokoch stratil.
Aký je jeho rozpočet?
Stotisíc eur, v hlavných dostihoch Veľkej cene Slovenska sa bude rozdeľovať 32-tisíc. Turf Gala je naším klenotom. Pred pár dňami sme uzavreli prihlášky, 119 koní ma napĺňa optimizmom. Bude to ostro sledovaná dostihová lahôdka v celej strednej Európe.
Vrátili ste sa do funkcie šéfa Závodiska, ktorú ste zastávali dovedna viac ako štvrťstoročie. Aký hlavný cieľ ste si stanovili?
Chcem ho stabilizovať a stransparentniť. Chystáme prírodnú Sieň slávy s najznámejšími slovenskými koňmi a ďalšie novinky. Ale najdôležitejšie bude vrátiť dostihom absolútnu prioritu. V nedávnej minulosti to vždy neplatilo.<pe>